Myšlienky z diela Friedricha von Hayeka

Počas ekonomických kríz je vždy aktuálna otázka o úlohe štátu v boji so vznikajúcimi problémami, najmä o miere jeho zásahu do ekonomiky ako celku.

V tomto spore sa zástancovia a odporcovia štátnej politiky v mnohom opierajú o myšlienky dvoch veľkých ekonómov XX. storočia Johna Maynarda Keynesa Fridricha von Hayek. Keynes hovoril, že aktívne zásahy štátu do ekonomiky môžu hrať kladnú úlohu, predovšetkým v čase krízy, von Hayek, naopak poukazoval nebezpečenstvo tejto politiky. Práve Fridricha von Hayek môžeme považovať za klasika ekonomického liberalizmu.

Všímal si na dlhodobé dôsledky boja s krízami, Ako lieky, ktoré sa ordinujú v najťažšie momenty choroby, môžu mať v budúcnosti veľmi negatívne sprievodné efekty, tak aj ekonomické opatrenia, ktoré umožňujú bojovať s krízou, môžu byť škodlivé, ak majú dlhodobý charakter.

Príkladom môže byť uvoľnenie menovej politiky a zníženie úrokových mier. Tieto opatrenia môžu byť účinné, ale je nebezpečné pomocou nich zväčšovať dlhodobé tempá rastu.

Friedrich von Hayek poznamenával, že tieto opatrenia v čase uhasínania krízy môžu viesť k rastu inflácie, a umelo znížené úrokové miery môžu vyvolať deformácie na trhu kapitálu s bubliny na trhu aktív.

V svojej knihe Čistá teória kapitálu (The Pure Theory of Capital –  1941) von Hayek tvrdil, že ekonomické krízy sú dôsledkom umelých ekonomických boomov, alebo ak chcete umelého hospodárskeho rastu, ktoré sú sprevádzané prebytkom veľmi lacných finančných prostriedkov. Lacné finančné prostriedky sú vtedy keď sú nízke úroky. Tento záver by mali vedieť všetci, ktorí sa snažia uvoľnenou menovou politikou urýchliť ekonomický rast.

Manipulácia úrokmi, je samozrejme dôležitý prvok programu proti kríze, ale z hľadiska dlhodobého rastu nie sú účinným nástrojom, ale kľúčovú úlohu hrá predovšetkým stabilná inflácia.

Dôležitým momentom prístupu von Hayeka bolo aj to, že poukazoval na nebezpečenstvo analýzy ekonomiky výlučne z hľadiska celkového, aby sa ekonómovia neurazili, agregovaného dopytu a celkovej ponuky. Ekonomika nepozostáva z rovnakých, ale reprezentatívnych agentov, ale z veľkého množstva ľudí s rôznymi preferenciami a možnosťami, teda tým čo ľudia uprednostňujú a čo môžu. Ak sa táto rôznorodosť neberie do úvahy, môže to viesť k tomu, že pomoc štátu sa ocitne v rukách vôbec nie tých ľudí a podnikov, ktorí ju najviac potrebujú. Štátne stimuly týmto spôsobom zdeformujú stimuly pre niektorých účastníkov trhu. V dôsledku toho môže byť liek horší ako samotná choroba. Môžu priniesť ekonomike viac škody ako úžitku,

Von Hayek ako jeden z prvých ekonómov začal poukazovať na dôležitosť informácií a ich úlohu v ekonomickom rozvoji. V svojej knihe Používanie poznatkov v ekonomike (The use of knowledge in society – 1945) napísal, že informácia o tom, práve aké tovary a služby sú potrebné obyvateľom sa nemôže zbierať centralizovaným spôsobom. To bol jeden z kľúčových argumentov, ktorým sa odmieta plánovité riadenie ekonomiky.

Tieto informácie sú rozdelené medzi všetkými agentmi, ktorí sa podieľajú na ekonomike, a len slobodné trhy inštitútom, ktorý umožňuje v úplnej miere zhromaždiť (agregovať) túto informáciu vďaka slobodnému vzájomnému pôsobeniu všetkých účastníkov trhu.

Akékoľvek pokusy štátu centralizovane určovať práve aké odvetvia národného hospodárstva sa majú rozvíjať, aké tovary vyrábať a aké služby poskytovať, sú odsúdené na neúspech. Úradníci štátu nemôžu vedieť to, čo potrebujú ľudia.

Toto upozornenie von Hayeka by si mali pamätať všetci, ktorí obhajujú dirigovanie v riadení národného hospodárstva, kto sa snaží tvrdiť, že len niektoré odvetvia majú byť lokomotívou rastu.

V skutočnosti, ani ekonómovia a už tobôž úradníci nevedia, aké odvetvia a aké spoločnosti, budú v budúcnosti rásť najrýchlejšie, či po ktorých tovaroch a službách bude najväčší dopyt. Technológie a preferencie ľudí sa menia tak rýchlo, že by to mohli vôbec sledovať štátni kontrolóri.

V konečnom dôsledku iba voľné trhy umožňujú zhromažďovať všetky informácie od výrobcov aj spotrebiteľov a signalizujú, ktoré tovary a služby sú najviac žiadané a ktoré by sa mali produkovať.

Asi najvplyvnejšou prácou von Hayeka bola jeho kniha Cesta k otroctvu, ktorá poukazuje na nebezpečenstvo prehĺbenia úlohy štátu. Vášeň pre takúto politiku v USA a Európe počas Veľkej hospodárskej krízy a Druhej svetovej vojny , ktorú obhajoval najmä Keynes, bola podľa von Hayeka veľmi veľkou hrozbou pre efektívne fungovanie hospodárstva a pre základné ľudské slobody. Von Hayek úplne správne poznamenal, že štátna kontrola nad hospodárskou sférou je viac než len kontrola jedného aspektu ľudského života. V skutočnosti je to úplná kontrola nad ľudskými životmi, pretože v modernej spoločnosti je hospodárska nezávislosť, ktorá je prostriedkom na dosiahnutie všetkých ostatných cieľov. Preto Hayek videl v takejto kontrole stelesnenie totalitarizmu.

Von Hayek tiež významne prispel k rozvoju politológie. Vo veľkej miere vďaka jeho práci Ústava slobody  (The Constitution of Liberty – 1960) sa pri diskusii o právnom štáte použil termín „právny štát“. Tento koncept zdôrazňuje skutočnosť, že nie všetky zákony prijaté štátom možno považovať za legitímne. Existuje základná koncepcia spravodlivosti, ktorú musia spĺňať všetky zákony prijaté v krajine, aby sa existujúci politický a legislatívny systém mohol považovať za spĺňajúci kritériá právneho štátu. Naši poslanci, žiaľ, občas zabudnú na toto obmedzenie a veria, že akýkoľvek zákon, ktorý prijmú v rekordnom čase, sa okamžite stane legitímnym obmedzením, ktoré bude spoločnosť rešpektovať.

Mnohé von Hayekove  nápady boli príliš radikálne a nenašli skutočnú realizáciu. Napríklad myšlienka upustenia od štátneho monopolu v otázke peňazí zostala hypotetickou stavbou, ktorú nepodporovali ani ostatní ekonómovia, ba dokonca ani vlády. Ale v histórii zostane von Hayek jedným z najväčších mysliteľov dvadsiateho storočia. a jeden z najjasnejších priaznivcov liberalizmu. Jeho polemika s Keynesom zostáva aktuálna aj dnes. Okrem toho, ako je to zvyčajne v prípade sporu medzi dvoma veľkými mysliteľmi, mali obaja pravdu, pričom poukazovali na možné výhody a nevýhody zásahov štátu do hospodárstva. Iba ak uznáme úvahy aj Keynesa a aj von Hayeka, môžeme nájsť tú správnu rovnováhu, ktorá umožní štátu zohrávať úlohu záchranného lekára v čase krízy bez ohrozenia dlhodobého hospodárskeho rastu.

 

Friedrich August von Hayek (1899 –  1992) bol ekonóm a filozof. Narodil sa v Rakúsko-Uhorskej monarchii, ale veľkú časť života prežil vo Veľkej Británii, v roku 1938 získal britské občianstvo, v USA a Nemecku. Preslávil sa najmä svojou obhajobou klasického liberalizmu a kritikou socializmu.

Spolu s Ludwigom von Misesom bol najvýznamnejší predstaviteľ rakúskej školy. V 30. a 40. rokoch patril k popredným svetovým ekonómom. Po druhej svetovej vojne sa venoval najmä politickej filozofii. V roku 1974 mu spolu s Gunnarom Myrdalom udelili Nobelovu cenu za ekonómiu. Považuje sa za jedného z najvýznamnejších politických mysliteľov XX. storočia.