Letom, zimou, svetom a Nursultan, on vie to (13), o tom ako sa Kazachastan vysporiadal so zločinmi

AKMOL  –  Zločiny obdobia Zväzu sovietskych socialistických republík (ZSSR) pripomína v Kazachstane pamätný komplex ALŽIR. To je skratka súčasti Gulagu Akmolinský tábor žien zradcov vlasti (rusky Акмолинский лагерь жён изменников Родины).

Gulag bola sovietska organizácia zodpovedná za správu pracovných trestaneckých táborov v ZSSR, ktorá existovala v rokoch 1930 – 1960; zároveň prenesene označenie pre zariadenia (tábory) a systém pod jej správou. “Úlohou nápravno-pracovných táborov je ochrana spoločnosti pred sociálne zvláštnymi, nebezpečnými zločincami prostredníctvom ich izolácie spojenou so spoločensky prospešnou prácou.” To tvrdila sovietska vláda v roku 1930.

Po roku 1990 Kazachstan odsúdil zločiny, ktoré sa napáchali v časoch socializmu.

Pracovný tábor pre ženy vznikol na základe príkazu Ľudového komisariátu pre vnútorné záležitosti (NKVD) ZSSR z 15. augusta 1937 v dedine Akmol (Malinovka) juhozápadne od mesta Akmolinsk (dnes je mesto Nur-Sultan hlavné mesto Kazašskej republiky) ako pobočka tábora Karaganda (KarLAG). V súlade s výnosom Ústredného výkonného výboru ZSSR z 8. júna 1934 bol pre členov „rodín zradcov vlasti“ ustanovený trest vo forme väzenia od 5 do 10 rokov alebo presídlenia do vzdialených oblastí Sibíri po dobu 5 rokov. Tábor ALŽIR zaberal plochu 30 hektárov. V regiónoch Karaganda a Akmola bolo niekoľko pobočiek.

Ženy v pracovnom tábore šili odevy. Bol obohnaný niekoľkými vysokými plotmi z ostatého drôtu. Ako spomína sprievodkyňa po múzeu, obyvatelia vedeli, že ženy v tábore hladujú. Deti im cez plot hádzali do nich guľky sušeného mliečneho výrobku kurt.  Ochranka na strážnych vežiach si myslela, že deti nemajú radi tiež ženy nepriateľov národa.

Guľky kurtu. Fotografia: Archív Finančných novín.

Režim „divízie zvláštnych táborov“, ktorý existoval prvý a pol roka, uvalil na väzňov ďalšie obmedzenia. Zakázaná bola najmä korešpondencia, bolo zakázané prijímať balíky, platil zákaz práce vo vyštudovanej oblasti. Väčšina žien s povolaním „potrebných“ pre tábor však pracovala vo svojej špecializácii. A tak teda hudobníčky, lekárky, alebo profesorky robili na okolitých poliach.

Podmienky pre život v pracovnom tábore boli hrozné. Bol v otvorenej stepi. Teploty v zime dosahovali a aj dnes dosahujú mínus 40 stupňov Celzia, v lete plus 40.

V lete mraky hmyzu…. A po celý rok – neutíchajúci stepný vietor. V zime – so snehom. V lete – s pieskom. Celkom tu bývalo počas II. svetovej vojny asi 8000 žien. Niektoré tu boli aj s deťmi. Mnohým deti zobrali a umiestnili do detských domovov.  Medzi najznámejšie uväznené ženy patrili sestra maršála Michaila Tuchačevského, mama svetoznámej baletky Maje Pliseckej, či manželka ruského súputnika V. I. Lenina Nikolaja Bucharina. Soomedzi zastrelených žien, Pravoslávna cirkev Ruska, dvanásť vyhlásila za sväté.

Múzeum a pamätník pracovného tábora ALŽIR otvoril prezident Kazachastanu Nursultan Nazarbajev 31. mája 2007. Počas otvrenia múzea a pamňtníka povedal, že na rozdiel od nemeckých koncantračných táboroch kde vražidili cudzích občanov, bolo na sovietskom režime najhoršie to, že vraždil vlastných občanov.