Koniec hraníc rozpočtovej a menovej politiky, bez opatrení by mohol prísť kolaps samotného eura
FRANKFURT NAD MOHANOM – Európske hospodárstvo je pod tlakom ťažkostí spôsobených koronavírusom. Európska centrálna banka (ECB) musí aktívne kupovať štátne dlhopisy členských štátov Európskej únie (EˇU), aby mohli nasmerovať finančné prostriedky na finančnú pomoc občanom a podnikom.
Táto prax však v skutočnosti odstránlai hranice medzi menovou politikou ECB a fiškálnou politikou národných vlád. Paneurópsky menový narazil na tento problém kvôli tomu, že najrozvinutejšie krajiny v eurozóne, ako napríklad Nemecko a Holandsko, sú proti emisii celoeurópskych dlhopisov. Za peniaze, ktoré by sa mohli získať predajom dlhopisov, a použili by sa mohli vyriešiť problémy spôsobené pandémiou. Bohaté krajiny nie sú pripravené niesť jedinú zodpovednosť za všetkých a sú pripravené len diskutovať o mechanizmoch požičiavania.
ECB je nútená pomáhať celoeurópskemu hospodárstvu nákupom štátnych dlhopisov členských krajín na trhu. Príkladom sú talianske dlhopisy. Čím vyššie riziko, tým vyššie výnosy, alebo úročenie dlhopisov. Platí to ajpre tie talianske. Platí to aj pre talianske dlhopisiy. ECB kvôli stalizácii ekonomickej situácie Talianska ECB použila miliardy eur. Nakúpila jeho dlhopisy. Doteraz to bolo 750 mld. eur. Bude to ďalších 500 mld. eur.
Ani taký rozsiahly program pomoci neumožní ECB vyriešiť hlavnú úlohu – rozptýliť infláciu as ňou aj hospodársky rast v rámci eurozóny. V súčasnom prostredí je prispôsobenie programu pre všetkých členov eurozóny mimoriadne ťažké, pričom samotný spôsob pomoci – v skutočnosti vydávanie novej meny za dlhové záväzky – nefunguje vždy úspešne.
Napríklad Japonsko, kde je úroveň dlhu dvakrát vyššia ako HDP, ale aj tam musela čakať veľmi dlho. V Japonsku dlhodobo klesali ceny, teda bola tam deflácia. Okrem toho existujú vysoké riziká, že krajiny ako Taliansko, ktorých výška dlhu už dosahuje 160 percent HDP, ako aj Francúzsko a Španielsko, začnú mať skutočné problémy s obsluhou dlhui. Úloha je mimoriadne náročná – je potrebné nájsť rovnováhu medzi dostatočnou podporou hospodárstva a udržaním primeranej úrovne verejného dlhu.
Súčasná šéfka ECB, Christine Lagarde, bude mať viac problémov ako jej predchodca Mario Draghi, ktorá začala rozsiahle programy kvantitatívneho uvoľňovania pre rast ekonomiky, a ECB tiež nakupovala dlhopisy z európskych krajín za peniaze. Potom bola táto úloha jednoduchšia – výmenou za implementáciu programov bolo vydaných viac miliárd pôžičiek, čo by v konečnom dôsledku malo viesť k zníženiu úrovne verejného dlhu a hospodárskeho rastu. Lagarde v súčasnosti nebude môcť uskutočniť takúto výmenu dohôd s národnými vládami ani nebude môcť odmietnuť ich financovanie.
Účel svätí prostriedky. ECB vie, že ak nebude presadzovať politiku pomoci členom eurozóny, mohlo by to v konečnom dôsledku viesť ku kolapsu meny, teda ku kolapsu samotného eura.
Popredné ekonomiky čelia bezprecedentnému kolapsu obchodnej činnosti v súvislosti s pandémiou koronavírusov. USA, Veľká Británia, Nemecko a ďalšie krajiny už uznávajú, že vplyv hospodárstva je porovnateľný s obdobím Veľkej hospodárskej krízy a druhej svetovej vojny. Väčšina krajín s cieľom bojovať proti hospodárskym dôsledkom začína programy kvantitatívneho uvoľňovania a nižších kľúčoých sadzieb, ktoré zaplavujú hospodárstvo lacnými peniazmi.