Básnik Magžan Žumabaj: “Iba slnko poslúcham”
BRATISLAVA – Námestník ministra zahraničných vecí Kazašskej republiky pán Roman Vasilenko odovzdal riaditeľke Univerzitnej knižnice pani Silvii Stasselovej knihu kazašského básnika Magžana Žumabaja (25. júna 1893 – 19. marca 1938).
Na ceremónii v priestoroch kazašského veľvyslanectva bol prítomný mimoriadny a splnomonený veľvyslenec Kazašskej republiky na Slovensku pán Toležan Barlybajev.
Jeho poetické a prozaické diela v slovenskom jazyku nesú pomenovanie “Iba Slnko ma poslúcha”.
Prekladateľka Viktória Liašuk o básnikovi povedaala, že bol “činorodý, tvorivý, originálny, snaživý a vzdelaný človek.”
“Bol výnomočný vo svojej tvorbe, dokázal obohatiť vlastnú národnú obrodeneckú obraznosť ako súčasť východnej starobylej kultúry aj európskymi prvkami a stvpril originálnu, živú a harmonickú poéziu.” Povedala prekladateľka.
Pán Magžan Žumabajev, kazašsky: Мағжан Жұмабаев, romanizovane: Mağjan Jūmabaev, bol kazašský básnik a spisovateľ, ktorý spôsobil revolúciu v kazašskom jazyku.
Narodil sa v roku 1893 v kazašskej moslimskej rodine v dnešnej Astane a pri narodení dostal meno Muhammedjan Jumabayev.[2] Po väčšinu svojho detstva bol Muhammedjan vystavený islamskej poézii, pretože jeho rodina bola hlboko nábožensky založená. Vo svojich tínedžerských rokoch si skrátil meno z „Muhammedjan“ na „Magjan“. Od roku 1905 do roku 1910 študoval Muhammedjan (alebo ďalej Magjan) Jumabajev v madrase v meste Petropavl, kde sa naučil arabsky, turecky a perzsky.
V roku 1911 sa odsťahoval zo svojho rodného mesta a navštevoval madrasu v meste Ufa, kde sa učil u volžského tatárskeho klasického spisovateľa Ğalimcana İbrahimafa. V roku 1912 začal písať kazašskú poéziu s pseudonymom „Şolpan“. Jeho poézia bola napísaná v kazašskom jazyku, ktorý v tom čase používal arabskú abecedu. V priebehu jedného roka sa Magjanove diela stali medzi kazašskými intelektuálmi veľmi populárne.
Počas leta a zimy 1917 sa začal podieľať na vytvorení kazašskej strany „Alash“ a Alaş Orda, koalície kazašských nacionalistov, ktorí chceli novú národnú vládu, ktorá by podporovala islam a bola nezávislá od ich ruských vládcov. Magjan bol prítomný na oboch celokazašských kongresoch ako delegát Akmolinskej oblasti.
Pán Magžan sa pohyboval tam a späť medzi Petropavlom a Ufou, než sa napokon usadil v ruskom hlavnom meste Moskve. Kým tam žil, prekladal diela Lermontova, Kolcova, Balmonta, Merežkovského, Ivanova, Mamina-Sibiriaka, Maxima Gorkého, Alexandra Bloka, Goetheho, Heineho a ďalších básnikov do arabčiny, kazaštiny, turečtiny a perzštiny. Po ukončení vysokoškolského štúdia v roku 1927 sa vrátil do svojho rodného mesta v Kazachstane pracovať ako učiteľ.
Kvôli nespravodlivému obvineniu, že je panturkistickým členom Alaş Orda a japonským špiónom, bol Jumabayev zatknutý v Petropavlovsku a odsúdený za 10-ročné odňatie slobody. Až do svojho súdneho dňa sa zdržiaval vo väznici Butyrka a neskôr bol poslaný do Karélie a Archangeľskej oblasti. V roku 1934 požiadal lisom jeho oslobodenie ruský spisovateľ pán Maxim Gorkij (Peškov) spolu s pani manželkou Nadeždou Peškovou. Vďaka ich intervencii bol pán Magžan Žumabajev prepustený z väzenia. Už o pol roka bol však v Almaty opäť zatklo NKVD 19. marca 1938 ho popravili.
