Karol Lovaš o aktivizme médií a novinárov

PRAHA – Covidová doba ponúka priestor na reflexiu i médiám.

Finančné noviny zverejňujú s láskavým dovolením autora štúdiu Karola Lovaša, vedca a pedagóga z Katedry žurnalistiky Institutu komunikačních studií a žurnalistiky Fakulty sociálních věd Univerzity Karlovy. Štúdia bola zverejnená v zborníku vedeckých štúdií.

Aké sú súčasné média? A aké by mohli a mali byť, aby boli médiami atraktívnymi, dôveryhodnými a rešpektovanými? Sú schopné sebareflexie? Jednou z dôležitých požiadaviek zostáva „návrat k človeku”. Vulgárnosť a bulvárnosť v pôvodnom význame týchto slov. Ak chcú média zostať relevantnými partnermi pre svojich konzumentov, musia sa znovu stať zrozumiteľnými. Iba tak budú akceptovateľné nielen pre úzke geto sympatizantov, ale pre širšie publikum. Rezignácia naň je jednou z charakteristických čŕt dnešných médií.

Svojho času som ako hosť Lucie Výbornej na Rádiožurnále Českého rozhlasu povedal, že novinárčina je jedno z mála povolaní, pri ktorých nemusíte mať vzdelanie, aby ste ho robili. Neplatí to, pokiaľ chce byť človek učiteľom, lekárom, farmaceutom, zdravotnou sestrou, ale napríklad tiež kominárom, či klampiarom.

Bolo by zaujímavé urobiť prieskum, koľko novinárov ponúkajúcich verejnosti denne dôležité správy absolvovalo vysokoškolské štúdium. Stalo sa praxou, nielen na Slovensku, zamestnávať ľudí bez akademického vzdelania. Nie raz sú v redakcii uprednostňovaní tí, s nižším vzdelaním. Súvisí to s trendom, kedy novinárčina prestáva byť tvorivou záležitosťou novinárskych osobností. V niektorých prípadoch novinár „len” zaznamená a prinesie informáciu, ktorú následne podľa „potreby” spracuje „kompetentný” pracovník redakcie.

Študentom zvyknem hovoriť, že dobrý novinár na to, aby bol dobrým novinárom, musí mať tri veci. Talent. Dravosť. Drzosť. Bez nich to nejde. Sú dôležitým východiskom. Štvrtým, nevyhnutným predpokladom pre dobrého novinára je vzdelanie. Aby si ho mocní nepohadzovali iba ako „lacnú dievčinu” z kolena na koleno.

Novinár svojím pôsobením nekultivuje len mediálny priestor, ale priamo tiež ľudí, s ktorými sa pri práci stretáva. V tomto smere stojí za to pohľad na vzťah politika a novinára. Táto kultivácia je obojstranná záležitosť. V kontexte „kauzy vysokoškolských titulov” politikov stojacich v čele štátu nadobúda otázka celkom nový rozmer.

Kauza z roku 2020, na základe ktorej boli diplomové práce predsedu vlády Igora Matoviča, predsedu parlamentu Borisa Kollára a ministra školstva Branislava Gröhlinga označené za plagiáty. V januári 2021 vyzvala Študentská rada vysokých škôl listom predsedu vlády, aby sa vzdal svojho magisterského titulu tak, ako opakovane sľúbil. Premiér to odmietol a zopakoval, že sa titulu vzdá, ak to urobí aj minister školstva.Nesmieme tiež zabúdať, že politik veľmi rád využije, prípadne zneužije mediálny priestor, ktorý sa mu ponúka a dokáže si médiami vhodne „poslúžiť“, ak to vyhovuje jeho strategickým cieľom. Veľmi dobre vie, že recipienti mediálnych posolstiev sú manipulovateľní. Vie, že – ako už pred storočím konštatoval novinár W. Lippmann – „masa je neustále vystavená sugescii. Nečíta samotné informácie, ale správy s aurou sugescie, ktoré naznačujú, ako konať. Masa počúva spravodajstvo, ktoré nie je objektívnym zoznamom faktov, ale stereotypizovaným modelom správania sa. Údajný politický vodca tak mnohokrát zisťuje, že skutočným vládcom je vplyvný majiteľ novín.“

Len letmý pohľad pred november 1989 na komunistických predstaviteľov typu Gustáva Husáka, Petra Colotku, Milana Čiča, Bohuslava Chňoupka, Alojza Lorenca alebo Miroslava Válka, ukazuje evidentný posun v nárokoch a požiadavkách verejnosti na vzdelanostný rozmer politikov zastávajúcich v spoločnosti významné úrady. Vzdelaný novinár tak zostáva nevyhnutným nástrojom kultivácie verejného priestoru.

Ideologizácia, Aktivizmus a Propaganda

Tri nešváry súčasnej žurnalistiky. Všetky do veľkej miery podkopávajú jej pôvodné poslanie zachytiť a sprostredkovať informáciu. Mediálny priestor sa zmenil na ideologické bojisko v ktorom pôsobia novinári viac ako aktivisti a experti PR, než nositelia a sprostredkovatelia informácie.

Český mediálny teoretik Jan Jirák v rozhovore s Pavlom Štruncom pre českú televíziu Seznam.cz zo 7. júna 2019 hovorí o tom, že „aktivisti ničia novinárčinu a že na pravde už prestalo záležať. (…) Za fake news bývajú označované jednak skutočne nepravdivé správy, jednak správy, ktoré sú možno pravdivé a možno pravdivé nie sú, ale slúžia nejakému účelu. Čiže sú manipulatívne. Sú použité v nejakom okamžiku, pretože sa to hodí. A potom, bohužiaľ, za fake news bývajú označované správy, ktoré sú jednoducho niekomu nepohodlné. Túto tretiu časť by sme mali byť schopní z toho celého vylúčiť.”

Novinárčina sa podľa Jiráka ďalej viac potápa a „stáva sa súčasťou niečoho, čomu hovoríme politický boj. Niektorí sociológovia hovoria o tom, že žijeme v rozdelenej spoločnosti. V spoločnosti, v ktorej sú skupiny, ktoré sú identifikované so svojimi názormi a odmietajú protistranu. Odmietajú uvažovať, prečo si tí druhí myslia niečo iné. Sú znesvárené. Nepriateľská, znesvárená spoločnosť je nepríjemný jav. A mne sa zdá, a nie je to iba môj dojem, a nie je to len u nás, že novinári majú tendenciu stať sa jednou z týchto strán a nevidieť alebo nechcieť vidieť tých druhých. Pripomeňme si, že v demokratických pomeroch sa historicky so žurnalistikou spája označenie nezávislá a tým sa myslí aj myšlienkovo nezávislá.”

Jirák poukazuje na skutočnosť, že „novinárčina má čím ďalej silnejšiu tendenciu byť, buď skryte alebo dokonca otvorene aktivistická a hlásiť sa k nejakému smeru alebo prinajmenšom s niekým nesúhlasiť a vyjadrovať ten nesúhlas najrôznejšími prostriedkami.”

Posledný šéf komunistickej štátnej bezpečnosti, generál Alojz Lorenc pripomína, že spoločenský chaos má spravidla nasledujúci modus operandi. Novinári by nemali byť jeho súčasťou. Aj keď tomu tak v mnohých prípadoch je.

„V živote spoločnosti existujú negatívne javy, akými sú korupcia, klientelizmus… Reálny je pocit ekonomickej nespravodlivosti. Nespokojnosť so stavom práv a slobôd a iné skutočnosti, ktoré ľudí frustrujú. Môžu byť aj účelovo interpretované, nadsadené a podsunuté. Potom je označený subjekt (vláda, politická strana, systém, etnikum), vinný za vzniknutú frustráciu. V tom horšom prípade sa bez rozpakov vyložene klame, v tom lepšom sa povedia polopravdy alebo čiastočná pravda, no nie celá pravda. V stave začínajúceho chaosu už seriózne argumenty strácajú účinnosť. Spomínam si na príbeh, v ktorom si rečník pred zhromaždením nespokojných ľudí vždy, keď pomenoval príčinu ich nespokojnosti, položil otázku: ‚A kto je za to zodpovedný?‘ A hneď si aj odpovedal: ‚Židia.‘ Z prvej rady zhromaždenia sa ozval pán a doplnil: ‚A cyklisti.‘ Keď sa to opakovalo, rečník znervóznel a opýtal sa pána: ‚Prečo cyklisti?‘ Pán odpovedal: ‚A prečo Židia?‘ Bol označený za provokatéra. Verejnosti je treba predložiť vhodného garanta riešenia frustrujúcich okolností. Nikto sa nepýta, prečo je vhodným a ako sú garantované jeho sľuby, aké sú dôsledky týchto sľubov. Nakoniec sú prezentované postoje známych osobností – známe tváre zo sveta umenia, vedy, športu. Sú organizátormi chaosu získané, prípadne ich zlákala možnosť sa zviditeľniť. To pre ľudí dáva frustrácii punc, ‚keď už ani tie osobnosti nemôžu mlčať.‘ Napriek tomu, že ešte pred nedávnom nielenže mlčali, ba čo viac, s tými zlými spolu kráčali. V spoločnosti vzniká chaos vedúci k cieľu, pre ktorý bol vyvolaný. V sociálnych analýzach je využívaná psychometrika – kvantitatívna psychológia. Ide napríklad o stratégiu volieb alebo hodnotenie stratégie psychologického pôsobenia na sociálne a politické postoje ľudí. Kontrola ľudí a ich súkromia dosiahla úroveň pripomínajúcu fikciu o ktorej kedysi písal George Orwell.“

Ako tvrdí Alojz Lorenc, sloboda slova nie je o tom, že si môžeme povedať alebo napísať, čo chceme, ale o tom, či vyslovená argumentácia je predmetom účelovej propagandy alebo serióznej diskusie. A či má vplyv na veci, o ktorých je reč. Ak nie, je to viac frustrujúce, než keby sa argument do médií vôbec nedostal.

„Začiatkom roku 2018 bola v USA publikovaná analýza think-tanku RAND Corporation s názvom Truth Decay. Renomovaní autori analýzy Michael D. Rich a Jennifer Kavanaghová vidia úpadok pravdy za 20 rokov vo falošnej interpretácii faktov. V nedôslednom rozlišovaní faktov a názorov, vo výraznej prevahe názorov nad faktami a nakoniec v znížení dôvery kedysi rešpektovaných zdrojov informácií. Uvedené trendy súvisia s viacerými činiteľmi. V prvom rade k nim patrí kognitívna predpojatosť. Ľudia nehľadajú pravdu, naopak usilujú sa jej vyhnúť. Hľadajú len tie zdroje, ktoré potvrdzujú ich pocity a názory. Obrovský príval informácií z rôznych zdrojov spôsobuje, že ľudia

nevychádzajú z rovnakých informácií. To komplikuje zmysluplnú diskusiu. Problém nastáva, pokiaľ majú diskutujúci rozdielne definície toho, o čom sa pokúšajú hovoriť.“

Aktivizmus je za posledné roky najviditeľnejšou charakteristickou črtou médií. Stiera sa rozdiel medzi aktivizmom vo verejnom priestore a tým novinárskym. V podobnom duchu sa vyjadril aj jeden z kandidátov do Rady Českej televízie Karel Novák, ktorý sám niekoľko rokov v tejto verejnoprávnej televízii pracoval: „Mediálne inštitúcie a novinári odsunuli viac či menej vedome príliš veľkú časť spoločnosti do úlohy outsiderov a prekročili tým akúsi kritickú hranicu svojej autoritatívnosti. Keby som to mal vyjadriť jednou vetou, tak je to jednoducho o tom, že sa médiá stali aktivistickými. A to nielen v Českej republike.“

Médiá za posledné roky prakticky rezignovali na úlohu byť zmysluplnou alternatívou pre sociálne siete. Berú ich viac-menej ako konkurenčné miesto v boji o konzumenta. Tomu často prispôsobujú tiež obsahovú, jazykovú a štylistickú úroveň. Vulgarizácia mediálneho priestoru, hrubý slovník komentátorov, prinášajú z dlhodobého hľadiska skôr opačný efekt ako bola na začiatku zamýšľaná snaha zaujať.

Média hlavného prúdu sa vzdali schopnosti osloviť „všetkých”. Oslovujú už „iba” vlastných. Úlohu mainstreamu prevzali na seba v mnohých ohľadoch „alternatívne médiá”. Tieto typy médií „popri signáloch necenzúrovanosti, nezávislosti (…) a interaktivite zdôrazňujú neziskovosť, nebulvárnosť, žánrovú pestrosť, polytematickosť, sústredenosť najmä na komunálne občianske postoje, podporujú propagovanie lokálnych a filantropických motívov, ale nebránia sa ani medializovaniu motívov a tém s celospoločenským kontextom.“ Do veľkej miery je to prirodzená reakcia na neochotu mainstreamových médií byť tu pre „každého” a neuspokojiť sa len s „vlastnými” a „presvedčenými”. Je to odpoveď na vytesňovanie „nevhodných” tém, názorov a ľudí s „nevhodnými” názormi, ktoré začal mainstream hojne praktizovať. Dôvody vzniku alternatívnych médií úzko súvisia „so snahou o nezávislosť v ekonomickej, politickej aj kultúrnej rovine. Ďalším aspektom ich vzniku, vyplývajúcim z nárastu digitálnych technológií, je enormné množstvo informácií, ktorých relevancia a pravdivosť je spochybňovaná.“

Uniformita médií sa stala do značnej miery ich poznávacím znamením. Obsesívne správanie zvlášť vo vzťahu k niektorým témam a osobnostiam ukazuje, že napriek množstvu médií, chýba pestrosť v spracovaní námetov a „novinárska inakosť” akoby prestala byť atraktívna. V médiách sa udomácnil opäť raz jeden „správny názor”. Podobne ako pred rokom 1989 aj dnes poskytuje väčšina médií hlavného prúdu tak povediac „identický obsah”.

Zvlášť v politických kauzách, prevzali na seba médiá úlohy žalobcov a sudcov. Neraz tendenčné, jednostranné a selektívne vynášanie zo živých spisov sa stalo pracovnou metódou tzv. novinárskej investigatívy. Prestali byť dôležité fakty. Prezumcia neviny. Súdy však ešte stále dokazujú vinu. Na rozdiel od médií, v ktorých treba po obvinení dokázať svoju nevinu.

V niektorých prípadoch prestáva byť rozdiel medzi statusom na sociálnej sieti a novinárskou správou. Komentované spravodajstvo získava miesto a obľubu v uzavretom publiku jednotlivých médií. Táto, na prvý pohľad „atraktívnosť” je však iba ďalším znakom novinárskeho aktivizmu a propagandy v rámci úzkeho, názorovo vyhraneného geta.

Hľadači pravdy

„Pravda obyčajne nie je hlučná, pravdou obvykle nebýva to, čo sa huláka, ani to, čomu sa dostáva najväčší priestor. Pravda nepotrebuje strechy ani námestia. Pravda si vystačí sama. Niekedy

má svoje obete. Lebo má svoju cenu. Pravda zostane pravdou, aj keď sa jej všetci vysmejú. Pretože má niečo, kvôli čomu sa nemusí ponáhľať ako lož.

Pravda má čas. Bojím sa, že už dávno nie sme schopní načúvať jej hlasu. Každý máme totiž  svoju pravdu. Vopred danú. Vybranú. Tú, ktorej jedinej chceme a budeme veriť. Zaujíma nás len a len naša pravda. Aj keď možno od začiatku podvedome cítime, že pravdou nikdy nebola. Pravda nie je mäkká ani tvrdá. Pravda je skrátka pravda. Niekedy omína ako otlak na päte alebo kurie oko. To už je údel pravdy. A ja nad ňou iba žasnem, ako ma zas pichla pod rebro, nie aby mi ublížila, ale aby som sa mohol znovu zhlboka nadýchnuť. Zdvihnúť zo zeme jej nepatrnú črepinu a vložiť ju tam, kam patrí.

Až raz ktosi nájde posledný úlomok tej rozbitej pravdy, bude môcť otvoriť šampanské a povedať: ‚Tu ju máte. Pravdu, ktorú ste hľadali.‘ Dovtedy sa môžeme iba ako Pilát pýtať: ‚A čo je pravda?‘ A netváriť sa pritom ako tí, ktorí vedia viac než ona sama.“

Sociálne siete 

Relativizácia pravdy a rezignácia na jej hľadanie patrí k základnej črte sociálnych sietí a tiež nemalej časti médií. Prestávame hľadať pravdu. Hľadáme už len tých, ktorí nás budú utvrdzovať v našej pravde. Bulvarizácia a infantilizácia mediálneho priestoru v konečnom dôsledku novinárom viac škodia ako pomáhajú. Ich neschopnosť zniesť a uniesť kritiku do vlastných radov sa často mení v odmietavý „hejt” a každý takýto pokus býva označovaný za  „útok na médiá”. A pritom môže ísť o konštruktívnu kritiku neprofesionality konkrétneho novinára, príspevku alebo relácie. Takýmto prístupom sa z médií a novinárov stáva nekritizovateľná súčasť spoločnosti – čo je druhý extrém vnímania médií, pričom tým prvým zostáva ich zastrašovanie, obmedzovanie a prenasledovanie.

Médiá akoby v dnešných časoch stratili schopnosť načúvať. Čapkovsky byť blízko ľudí. Orientovať sa v ich situácii. Prostredí. Problémoch. Neriešiť veci od stola v redakcii, ale na mieste medzi ľuďmi.

Ako pripomenul vo vysielaní Českého rozhlasu na adresu novinára Karla Čapka Jan Jirák, pozoruhodné zostáva na ňom jeho neobyčajne silné sociálne cítenie a zmysel pre sociálnu spravodlivosť:

„Dokázal celkom zaujímavým spôsobom prepojovať určitú nadčasovosť, nejaké obecnejšie ľudské posolstvo o povahách, o ľuďoch, o javoch s každodennosťou. S tým, čo okolo seba videl. To je asi na Čapkovi dôležité. On vlastne tým, že bol v novinách a prichádzal do kontaktu s každodennou realitou, tak bolo preňho veľmi dôležité, čo sa deje. Súčasnosť. Ale súbežne, poviem to nadnesene, ten spisovateľ v ňom smeroval k tomu, že tieto veci dokázal zobecňovať a hľadať v nich všeobecne platné poznanie.”

Na konkrétnu otázku moderátora: „V čom vidíte odkaz Karla Čapka pre dnešnú dobu alebo pre súčasného novinára?” Jan Jirák odpovedal: „Už som to naznačil. Mám pocit, že ten dôraz, ktorý kládol na sociálne problémy, a uvedomoval si, že určitá sociálna spravodlivosť je jedným zo základných pilierov stability spoločnosti, že je dôležitý. Myslím, že i v duchu tohto pragmatizmu, ku ktorému smeroval, že citlivosť voči veciam všedným a drobným a úcta k veciam všedným a drobným je niečo, čo by malo zarezonovať i v súčasnej novinárskej obci, ale neviem, či sa to deje.”

Potreba dialógu

Novinári zostali zahľadení do seba. Dialóg s verejnosťou sa zmenil na monológ k sebe samým, ktorý, ale vzhľadom na témy a ich obsah zaujíma čoraz obmedzenejší počet ľudí. A časť z nich si zvolila bulvárnu formu prezentovania informácií. Nie je to však fenomén osamotený, ktorý by bol nezávislý na spoločenských procesoch. Zmeny formy mediálnej prezentácie a samotnej role médií idú ruku v ruke so sociálnou zmenou, keďže „spolu s posilňovaním zábavnej zložky informovania (tzv. infotainment), ktoré sa stáva čoraz intenzívnejším, nastáva, paradoxne, postupná depolitizácia má svoje obete. Lebo má svoju cenu. Pravda zostane pravdou, aj keď sa jej všetci vysmejú. Pretože má niečo, kvôli čomu sa nemusí ponáhľať ako lož.

Pravda má čas. Bojím sa, že už dávno nie sme schopní načúvať jej hlasu. Každý máme totiž  svoju pravdu. Vopred danú. Vybranú. Tú, ktorej jedinej chceme a budeme veriť. Zaujíma nás len a len naša pravda. Aj keď možno od začiatku podvedome cítime, že pravdou nikdy nebola. Pravda nie je mäkká ani tvrdá. Pravda je skrátka pravda. Niekedy omína ako otlak na päte alebo kurie oko. To už je údel pravdy. A ja nad ňou iba žasnem, ako ma zas pichla pod rebro, nie aby mi ublížila, ale aby som sa mohol znovu zhlboka nadýchnuť. Zdvihnúť zo zeme jej nepatrnú črepinu a vložiť ju tam, kam patrí.

Až raz ktosi nájde posledný úlomok tej rozbitej pravdy, bude môcť otvoriť šampanské a povedať: ‚Tu ju máte. Pravdu, ktorú ste hľadali.‘ Dovtedy sa môžeme iba ako Pilát pýtať: ‚A čo je pravda?‘ A netváriť sa pritom ako tí, ktorí vedia viac než ona sama.“

Primitivizácia

Relativizácia pravdy a rezignácia na jej hľadanie patrí k základnej črte sociálnych sietí a tiež nemalej časti médií. Prestávame hľadať pravdu. Hľadáme už len tých, ktorí nás budú utvrdzovať v našej pravde. Bulvarizácia a infantilizácia mediálneho priestoru v konečnom dôsledku novinárom viac škodia ako pomáhajú. Ich neschopnosť zniesť a uniesť kritiku do vlastných radov sa často mení v odmietavý „hejt” a každý takýto pokus býva označovaný za  „útok na médiá”. A pritom môže ísť o konštruktívnu kritiku neprofesionality konkrétneho novinára, príspevku alebo relácie. Takýmto prístupom sa z médií a novinárov stáva nekritizovateľná súčasť spoločnosti – čo je druhý extrém vnímania médií, pričom tým prvým zostáva ich zastrašovanie, obmedzovanie a prenasledovanie.

Médiá akoby v dnešných časoch stratili schopnosť načúvať. Čapkovsky byť blízko ľudí. Orientovať sa v ich situácii. Prostredí. Problémoch. Neriešiť veci od stola v redakcii, ale na mieste medzi ľuďmi.

Ako pripomenul vo vysielaní Českého rozhlasu na adresu novinára Karla Čapka Jan Jirák, pozoruhodné zostáva na ňom jeho neobyčajne silné sociálne cítenie a zmysel pre sociálnu spravodlivosť:

„Dokázal celkom zaujímavým spôsobom prepojovať určitú nadčasovosť, nejaké obecnejšie ľudské posolstvo o povahách, o ľuďoch, o javoch s každodennosťou. S tým, čo okolo seba videl. To je asi na Čapkovi dôležité. On vlastne tým, že bol v novinách a prichádzal do kontaktu s každodennou realitou, tak bolo preňho veľmi dôležité, čo sa deje. Súčasnosť. Ale súbežne, poviem to nadnesene, ten spisovateľ v ňom smeroval k tomu, že tieto veci dokázal zobecňovať a hľadať v nich všeobecne platné poznanie.”

Na konkrétnu otázku moderátora: „V čom vidíte odkaz Karla Čapka pre dnešnú dobu alebo pre súčasného novinára?” Jan Jirák odpovedal: „Už som to naznačil. Mám pocit, že ten dôraz, ktorý kládol na sociálne problémy, a uvedomoval si, že určitá sociálna spravodlivosť je jedným zo základných pilierov stability spoločnosti, že je dôležitý. Myslím, že i v duchu tohto pragmatizmu, ku ktorému smeroval, že citlivosť voči veciam všedným a drobným a úcta k veciam všedným a drobným je niečo, čo by malo zarezonovať i v súčasnej novinárskej obci, ale neviem, či sa to deje.”

„Vulgárny” a „bulvárny” Boh

Pápež František vo svojej sociálnej encyklike „Fratelli tutti” („Všetci bratia“), vydanej v období covidovej krízy, venuje veľkú časť potrebe skutočného dialógu. V bode 200 príslušného dokumentu poukazuje na zamieňanie si dialógu s niečím úplne odlišným. „S horúčkovitou výmenou názorov na sociálnych sieťach, neraz usmerňovanou nie vždy spoľahlivou mediálnou informáciou. Sú to len monológy, ktoré paralelne napredujú, azda vnucujúc sa do pozornosti druhých pre svoje vysoké a agresívne tóny. Ale monológy nikoho neangažujú, aj preto, že ich obsahy sú neraz oportunistické a protichodné.”

Rímsky biskup si všíma, že „rezonančné šírenie faktov a výziev v médiách v skutočnosti často zatvára možnosť dialógu, pretože umožňuje, aby si každý, s výhovorkou na chyby druhých, uchoval nedotknuté a bez odtieňov vlastné myšlienky, záujmy a rozhodnutia. Prevláda zvyk rýchlo zdiskreditovať protivníka, prisúdiac mu ponižujúce prívlastky, skôr než čeliť otvorenému a rešpektujúcemu dialógu, v ktorom sa snažíme dosiahnuť syntézu, ktorá nás presahuje.“

Vatikán

Pápež v bode 202 spomínanej encykliky charakterizuje hrdinov budúcnosti ako nositeľov dialógu: „Nedostatok dialógu so sebou nesie to, že sa nikto v jednotlivých sektoroch nestará o spoločné dobro, ale skôr o získavanie výhod, ktoré moc poskytuje alebo, v lepšom prípade, o vnucovanie vlastného spôsobu zmýšľania. Tak sa rozhovory zredukujú na púhe úvahy, aby si každý mohol nahromadiť všetku moc a čo najväčšie možné výhody, bez spojeného hľadania, ktoré vytvára spoločné dobro. Hrdinovia budúcnosti budú tí, ktorí dokážu prelomiť túto nezdravú logiku a rozhodnú sa s rešpektom podporovať slovo preniknuté pravdou, bez ohľadu na osobné záujmy.”

V jednej z kníh som písal o Ježišovi ako „vulgárnom” a „bulvárnom” teológovi. Teológ je ten, kto hovorí o Bohu. Ježiš o ňom hovorí zrozumiteľne. „Vulgárne” a „bulvárne” v pôvodnom význame týchto slov. Bol „ľudový” a pre „širokú ulicu”. Rozumeli mu všetci. Adresátmi a nositeľmi jeho učenia boli nielen muži, ale tiež ženy. To bol v židovskom prostredí pred 2000 rokmi veľmi odvážny počin. V Cirkvi sme však naňho na ďalších dvetisíc rokov vo vzťahu k ženám zabudli.

2000-ročná prax hľadania vnútorného a vonkajšieho nepriateľa sa stala neodmysliteľnou súčasťou cirkevnej praxe a myslenia. A tiež inšpiráciou pre svet. Vrátane toho mediálneho. A to sa, pochopiteľne, odráža aj vo vzťahu niektorých novinárov k náboženským témam všeobecne, ako aj a k spôsobu, akým o nich svoje „publikum“ informujú. Ako pred časom ohľadom tejto problematiky poznamenala T. Rončáková, „podstata diskusie o náboženských argumentoch spočíva v otázke, či ohrozujú, alebo neohrozujú liberálnu demokraciu. Odporcovia náboženských argumentov sa obávajú destabilizácie a dezintegrácie liberálnej demokracie, ich zástancovia, naopak, takéto nebezpečenstvo nevnímajú a verejná politická debata podľa nich zo zvažovania aj tohto druhu argumentov profituje.“

Izmus

Dejiny prenasledovaných a týraných bývajú neskôr dejinami prenasledovateľov. Cirkev vie o tom svoje. Aj svet. Jednou z odpovedí na obludnosť nacizmu v našich podmienkach sa stal komunizmus. Nakoniec nebol žiadnou alternatívou. Keď to ľudia pochopili, bolo neskoro, aby mohli z druhého “izmu” 20. storočia vyviaznuť bez ujmy a tragických následkov. Kruté praktiky nacizmu komunisti nielenže prebrali, ale v mnohých ohľadoch ich ešte zdokonalili a znásobili.

Dňa 21. apríla 2018 vystúpil Miloš Zeman, vôbec ako prvý prezident v novodobej českej histórii na zjazde českých komunistov. V prejave k nim odvážne vyzval na cestu k reflexii a spytovaniu svedomia. Komunistom odporučil „krásny gruzínsky film Pokánie”. Doslova im povedal: „Nezabudnite, že pokánie očisťuje, že je predstupňom k odpusteniu a tiež k normálnemu životu.” V ďalšej časti prejavu zmienil: „Súdružky a súdruhovia, to, čomu hovoríte Víťazný február, bol v skutočnosti prehraný február. A viete prečo? Pretože vytvoril monopol moci. A podobne ako v ekonomike, akýkoľvek monopol vedie k degenerácii, odstraňuje prirodzenú súťaž, nevytvára tlak na inovácie a zdokonaľovanie sa a naopak vedie k tomu, čo by som nazval jakobínskym terorom. Čo sa teda stalo po prehranom februári? Najprv justičné vraždy politických oponentov – Heliodor Píka, Milada Horáková a ďalší. O niečo neskôr justičné vraždy komunistov, napríklad i Rudolfa Slánskeho. Inými slovami to neboli deformácie, prestaňme si klamať do vrecka, to neboli ani chyby, to boli zločiny. A ako zločiny ich musíme vedieť pomenovať, ak chceme hovoriť pravdu…

 

„Vulgárny” a „bulvárny” Boh zrozumiteľný každému človeku môže byť inšpiráciou aj pre mediálny svet. Podobne ako Cirkvi aj jemu prestáva rozumieť čoraz viac ľudí. Kvôli zahľadenosti do seba. Nevzdelanosti. Nedôstojnej ideologizácii, aktivizmu a propagande. Neochote a neschopnosti načúvať. Viesť dialóg aj s tými, ktorí majú iný názor. Predovšetkým s nimi. Ako prezieraví a múdri hľadači pravdy. Nie jej „jediní” a „bezvýhradní” majitelia.

Úlohou médií nie je podporovať „mýtotvornosť” človeka, akokoľvek môže byť príťažlivá, ani idealizovať minulosť, k čomu sa často uchyľujeme pod zámienkou kritiky súčasnosti. Typickým príkladom ostáva Prvá Československá republika. Zrejme si dnes nedokážeme predstaviť, že by syn prezidenta bol ministrom zahraničných vecí, prípadne veľvyslancom v Londýne ako to bolo u Jana Masaryka.

Mýty

O mýtotvornosti som hovoril aj s Janom Saudkom – fotografom českým: „V roku 1942 pod vedením ministra Moravca celé Václavské námestie stálo so zdvihnutou pravicou a prisahalo na führera. Na tom istom námestí stáli ľudia aj v roku 1948 a zdravili Klementa Gottwalda zaťatou päsťou. Potom tam, u Vencu Havla, zvonili kľúčmi. A ja mám podozrenie, že tam boli i niektorí tí istí ľudia. Medzitým uplynulo totiž len päťdesiat rokov. A národ zatiaľ stihol zaplniť niekoľko námestí.”

Na otázku: Čo to o nás vypovedá? Jan Saudek zareagoval: “Sme príliš ohybní. Na druhej strane: nech si rastie krivo strom, nezrazí ho aspoň hrom. Sme národ švejkov a chytrákov. Z národa sa stal veľmi ohybný útvar. Mazaný. Takí sme. Boli a zostávame manipulovaní. Hlavne médiami. Venca Havel nebol náš najlepší prezident. Najlepším prezidentom bol, viete kto? Emil Hácha. A viete prečo? Pretože zachránil statisíce ľudí pred smrťou. Nechal sa pokoriť od Hitlera. Nasadiť si hlavu osla. Keď prišiel o rozum, v Pankráckej väznici na neho močili dozorcovia. Nie je ťažké byť prezidentom, pokiaľ nejde o život.”

Významný český disident a politik Petr Pithart je presvedčený, že stále nové skutočnosti v rámci novodobej histórie, nás ešte zamestnajú: „Bude sa možno musieť hovoriť inak aj o Mníchove, i o tom, na čo sme tak hrdí, ako naši chlapci zabili Heydricha, ale aj o tom, ako to bolo, kto to organizoval, kto sa k tomu potom nikdy neprihlásil, aj keď bol pritom. A to bol Eduard Beneš. To sú ešte stále boľavé miesta, ku ktorým sa budeme vracať a nikdy nebudeme na konci. Pretože, keď bude koniec, budeme žiť v novej totalite.

Renesancia médií spočíva v tom, že sa znovu stanú nositeľmi relevantných a pravdivých informácií. Hľadania súvislostí. Dôveryhodným zdrojom. Predstaviteľmi “slova”, ktoré bude mať opäť váhu. A oni, vďaka tomu, svoju vážnosť. Budú reprezentantmi hodnôt. Mostom v rozdelenej spoločnosti. Nie buldozérom, prehlbujúcim zákopy medzi znesvárenými stranami. Nad tým všetkým som sa snažil zamyslieť vo svojom príspevku. Napadajú mi slová Fedora Gála: „Ľubo Feldek, skvelý básnik, spisovateľ a prekladateľ, hovorieval, že v každej slovenskej rodine bol jeden komunista a jeden antikomunista, nejaký kolaborant a nejaký emigrant… Konečne, ani on by si bez Válka, režimového ministra kultúry, možno ani neškrtol. Hranice ale existujú, a keď sú príliš ‚rozmazané‘, čosi nefunguje. Napríklad morálka, pravidlá…“Je nutné zodvihnúť ich zo zeme a vrátiť späť tam, kam patria. Do našich životov.

To je tá najdôležitejšia úloha stojaca aktuálne pred novinármi. Pred každým z nás.

Forografie: Obec Prušánky, www.pixabay.com, www.pexels.com