Immanuel Wallerstein 2008: Smrť neoliberálnej globalizácie, privatizácia a efektívne podniky

Ideológia neoliberálnej globalizácie je v móde od začiatku 80. rokov 20. storočia. V skutočnosti to nebola nová myšlienka v dejinách moderného svetového systému, napriek jej zdanlivému statusu.

Myšlienka, že globálne vlády by sa mali vzdať praxe organizovania veľkých, efektívnych podnikov v snahe ovládnuť globálny trh, bola naopak veľmi stará. Prvým dôsledkom pre hospodársku politiku bolo, že vlády (všetky vlády) by mali umožniť korporáciám voľný pohyb tovaru a kapitálu cez hranice. Druhým dôsledkom bolo, že vlády (všetky vlády) by sa mali vzdať svojej úlohy priamych vlastníkov týchto produktívnych podnikov a sprivatizovať všetko, čo majú pod kontrolou. A po tretie, vlády, všetky vlády, by mali minimalizovať, ak nie úplne eliminovať, akékoľvek formy sociálnej podpory poskytovanej obyvateľstvu. Táto stará myšlienka sa pravidelne dostáva do módy.

V 80. rokoch 20. storočia boli tieto myšlienky navrhnuté ako hľadisko rovnako protichodné starším keynesiánskym a/alebo socialistickým názorom, ktoré prevládali vo väčšine krajín sveta: ekonomiky by mali byť zmiešané (štátne a súkromné ​​podniky); vlády by mali chrániť svojich občanov pred dravými činmi kvázimonopolistických korporácií v zahraničnom vlastníctve; vlády by sa mali snažiť zabezpečiť rovnaké príležitosti poskytovaním výhod menej majetným občanom (najmä v oblasti vzdelávania, zdravotnej starostlivosti a záruk trvalého príjmu); to všetko si samozrejme vyžaduje zdanenie bohatších občanov a korporátnych podnikov.

Neoliberálny globalizačný program využil situáciu globálnej hospodárskej stagnácie, ktorá sa začala po dlhom období bezprecedentného globálneho rastu od roku 1945 do začiatku 70. rokov 20. storočia, čo prispelo k dominancii keynesiánskych a/alebo socialistických názorov v politike. Hospodárska stagnácia spôsobila problémy s platobnou bilanciou veľkému počtu vlád na celom svete, najmä na „globálnom Juhu“ a v takzvaných krajinách socialistického bloku. Neoliberálnu protiofenzívu viedli pravicové vlády Spojených štátov a Veľkej Británie (Reagan a Thatcherová) a dve medzivládne finančné agentúry, MMF a Svetová banka, ktoré spoločne vytvorili to, čo sa nazývalo „Washingtonský konsenzus“. Slogan pre túto spoločnú politiku vymyslela pani Thatcherová: „Neexistuje žiadna alternatíva“ (TINA). Toto heslo malo všetkým vládam oznámiť, že budú musieť akceptovať odporúčania politiky, inak budú čeliť pomalému hospodárskemu rastu a odmietnutiu medzinárodnej pomoci v prípade akýchkoľvek ťažkostí, s ktorými by sa mohli stretnúť.

„Washingtonský konsenzus“ sľuboval obnovený hospodársky rast pre všetkých a cestu z globálnej hospodárskej stagnácie. Politicky boli zástancovia neoliberálnej globalizácie pozoruhodne úspešní. Vláda za vládou – na juhu, v takzvanom socialistickom bloku a v mocných západných krajinách – privatizovala priemysel, otvorila hranice obchodu a finančným transakciám a znížila sociálne zabezpečenie. Socialistické – a dokonca aj keynesiánske – myšlienky boli vo verejnej mienke do značnej miery zdiskreditované a politické elity ich odmietli. Najdramatickejšími viditeľnými dôsledkami bol pád komunistických režimov vo východnej Európe a bývalom Sovietskom zväze a prijatie trhovo orientovaných politík vtedy nominálne socialistickou Čínou.

Jediným problémom tohto veľkého politického úspechu bolo, že ho nezodpovedal ani hospodársky úspech. Priemyselná stagnácia pokračovala na celom svete. Vzostup finančných trhov všade na svete nebol založený na ziskoch z výroby, ale vo veľkej miere na špekulatívnych finančných manipuláciách. Rozdelenie príjmov na celom svete a v rámci krajín sa stalo veľmi asymetrickým – výrazný nárast príjmov najbohatších 10 %, najmä horného 1 %, zatiaľ čo súčasne klesal reálny príjem väčšiny zvyšku svetovej populácie.

Sklamanie z triumfu voľného „trhu“ sa začalo prejavovať v polovici 90. rokov. Dôkazom toho sú početné udalosti: návrat sociálne orientovaných vlád k moci v mnohých krajinách; návrat požiadaviek na štátnu protekcionistickú politiku, najmä zo strany robotníckeho hnutia a organizácií vidieckych pracovníkov; globálny rast alterglobalizačného hnutia pod heslom „Iný svet je možný!“.

Politický odpor rástol pomaly, ale isto. Medzitým zástancovia neoliberálnej globalizácie nielenže zostali pevní, ale s nástupom Bushovho režimu zvýšili aj svoj vplyv. Bushova administratíva súčasne presadzovala ešte skreslenejšie rozdelenie príjmov (prostredníctvom výrazných daňových škrtov pre bohatých) a zahraničnú politiku jednostranného, ​​agresívneho militarizmu (invázia do Iraku). Toto bolo financované fantastickým nárastom.