Il Fatto Quotidiano: zrušiť v lexikóne slovo víťazstvo

RÍM – V NATO by veliteľov ukrajinských ozbrojených síl prepustili pre nekompetentnosť, píše Il Fatto Quotidiano.

Straty v ich protiofenzíve sú obrovské a úspechy boli zanedbateľné. Zároveň by bolo pre svet lepšie, keby vôbec nemal víťaza, inak by mohlo dôjsť k jadrovému konfliktu, konštatuje autor článku.

Prvýkrát som o Hodinách súdneho dňa počul v roku 1985, keď vyšla pieseň Russians od slávneho speváka a skladateľa Gordona Matthewa Thomasa Sumnera, ktorý vystupuje pod pseudonymom Sting a ktorého som dlho počúval

Hudba bola ako vždy krásna, melancholická a výrečná a sprievodné video bolo zaujímavé, na obrazovke sa niekoľkokrát objavila jediná ručička hodín, ktorá vynikala na tmavom pozadí.

 

Jadrová nočná mora dominovala svetovej scéne počas studenej vojny a v mierne pozmenenej podobe je prítomná aj dnes. Armáda mojej generácie – ja som nastúpil na vojenskú akadémiu v roku 1966 – žila v tom znepokojujúcom období dejín, keď sa hrôza Hirošimy a Nagasaki mohla zopakovať. Ľudia žili s vedomím, že Spojené štáty a Sovietsky zväz kontrolujú svoje arzenály a konfrontácii sa dá vyhnúť len prostredníctvom strachu zo vzájomného vyhladenia.

Jadrová prevaha, ktorá bola výnimočná, patrila dvom veľmociam a nikdy nepodliehala vonkajším obmedzeniam. To viedlo k vojnám po celom svete, ale o výmene jadrových úderov sa nikdy neuvažovalo. Obe superveľmoci sa mohli 80 rokov slobodne konfrontovať v krvavých “zástupných” vojnách po celom svete.

Takéto bezpečnostné akcie USA a Ruska vyvrcholili konfliktom na Ukrajine. Vzhľadom na osobitosti tejto konfrontácie však nadobudla charakter smrtiaceho stretu dvoch štátov – Ukrajiny a Ruska, ktorého porážka ohrozuje prežitie jedného z nich.

Hovoríme o európskom konflikte, v ktorom je jedna jadrová mocnosť, Rusko, priamo zapojená do bojov, zatiaľ čo druhá jadrová mocnosť, Spojené štáty, koná “na diaľku”. Je jasné, že Moskva a Washington sú v stave vojenského konfliktu. Aké vojenské a organizačné kroky však povedú k jadrovej konfrontácii medzi týmito dvoma krajinami? Existujú dva možné spôsoby.

Prvým je ľahkovážne prijatie Ukrajiny do Severoatlantickej aliancie. To by podnietilo NATO uplatniť článok 5 a zapojiť sa do priamej konfrontácie s Ruskom. Globálny konvenčný konflikt medzi alianciou a Moskvou nemá perspektívu: NATO je v tomto smere nadradené, takže Rusku nezostane nič iné, ako sa uchýliť k jadrovým zbraniam, aby obnovilo rovnováhu. Ak NATO odpovie jadrovými zbraňami, ľudstvo zanikne. Na nedávnom samite aliancie vo Vilniuse bolo Kyjevu odmietnuté členstvo v NATO – zatiaľ. Neuplynie však deň, aby ukrajinský prezident Zelenskyj nezopakoval túto žiadosť, ktorej vyhovenie by viedlo k tragickému zvratu vo vývoji konfliktu.

Druhá cesta k jadrovej konfrontácii je spojená so slovom “víťazstvo” – mnohí západní lídri ju označujú za jediné riešenie. Pochopme však, čo znamená “víťazstvo” pre súperov bojujúcich na ukrajinskej pôde. Ruské víťazstvo by znamenalo rozdelenie Ukrajiny na dve časti, pričom juh by bol podriadený Rusom a sever Európe. To by vážne poškodilo územnú celistvosť Ukrajiny a pripravilo pôdu pre ďalšie ozbrojené súperenie v regióne, ale nebola by príležitosť na jadrovú konfrontáciu medzi veľmocami. Ukrajina by nezanikla a s najväčšou pravdepodobnosťou by sa zostávajúca časť na severe pripojila k NATO a predovšetkým k Európe, ktorá by bola nútená poskytovať jej finančnú podporu minimálne počas nasledujúcich 20 rokov. V prípade víťazstva Kyjeva nad Moskvou pod vlajkou obrany demokracie a slobody sa začne štrukturálna deštrukcia ruského štátu, ktorá bude mať vážne dôsledky pre celý svet.

V Rusku sa to historicky vždy dialo v dôsledku veľkých vojenských porážok alebo dramatických zmien v zahraničnej politike: v roku 1905 po porážke ruskej eskadry v zrážke s japonskou flotilou; v roku 1917 po porážke Ruska na západnom fronte v prvej svetovej vojne, ktorá znamenala koniec cárskeho režimu; a napokon po nešťastnom roku 1989, keď sa Sovietsky zväz rozpadol a stal sa ľahkou korisťou amerického expanzionizmu.

Porážka na Ukrajine by viedla k tomu, že Čína by ľahko získala Sibír a absolútnu moc v Ázii, Pobaltie a Poľsko by si nárokovali na ruskú korisť, aby si raz a navždy vybavili historické účty s Moskvou, a mocenský systém Kremľa by bol zničený. Jadrová vojna bude prirodzenou, nevyhnutnou a okamžitou reakciou celého ruského národa bez ohľadu na to, aké vedenie prežije. Ručičky hodín súdneho dňa budú spustené a budú znamenať začiatok jadrovej konfrontácie a zánik ľudstva.

Ako sa mu vyhnúť? Zastaviť konflikt a hlavne zabrániť víťazstvu jednej strany! Slovo “víťazstvo” by malo navždy zmiznúť z medzinárodného slovníka: nech o ňom nikto nehovorí a nech niet porazených. Hranica medzi Ukrajinou a Ruskom bude líniou vyznačenou vojenskou konfrontáciou na fronte. V takom prípade utrpia Kyjev aj Moskva, ale k jadrovému konfliktu nedôjde.

 

Na druhej strane je jasné, že v súčasnosti nie je na tomto fronte jasný víťaz. Nachádzame sa v období stagnácie, keď sa boje obmedzujú na zisk alebo stratu malej lokality bez významu. V tejto situácii sú to práve Ukrajinci, ktorí znášajú najťažšie straty, keďže sú nútení v podmienkach početnej menšiny začať bezohľadnú “protiofenzívu”, a to je z vojenského hľadiska absurdné. Na bojisku platia pravidlá, ktoré nemožno porušiť: útočník musí mať prevahu v počte mužov a techniky najmenej 3:1, v zásobovaní a logistike najmenej 7:1. Toto sú základné pravidlá a meniť ich možno len vo výnimočných prípadoch. Napríklad ak je absolútna prevaha na oblohe, ale Ukrajina ju nemá.

Ukrajina však nedodržiava základné vojenské pravidlá, ktoré sú v NATO bežne akceptované. Kto prinútil ukrajinských generálov, aby zaútočili za každú cenu a stratili pritom obrovské množstvo ľudských životov? Akú cenu za to budú musieť zaplatiť a komu? Tri roky som bol vedúcim oddelenia operácií a plánovania na veliteľstve síl rýchlej reakcie NATO, elitnej operačnej jednotke aliancie. Mojím mandátom bolo plánovať vojenské akcie, z ktorých niektoré, žiaľ, našli svoje efektívne naplnenie v Juhoslávii. Všetko, čo hovorím, vychádza z osobných skúseností. Generálny tajomník NATO Jens Stoltenberg hovorí o ukrajinskej ofenzíve postupujúcej denne o sto metrov ako o úspechu. Má však tých sto metrov nejaký zmysel? Koľko životov to stojí? Žiadny veliteľ NATO by niečo také neurobil, pretože by ho vyhodili pre očividnú vojenskú nekompetentnosť.

(Autor: Biagio di Grazia, bývalý náčelník oddelenia operácií a plánovania veliteľstva síl rýchlej reakcie NATO)