Gorodinskij (1950): jazz hudba duchovnej chudoby

6. septembra 202011. júla 2023 Vladimír Bačišin jazz

MOSKVA – V našej nie veľkej práci zoznamujeme sovietskeho čitateľa s najcharakteristickejšími javmi súčasnej buržoáznej kultúry.

Napísal v knihe Hudba duchovnej ničoty sovietsky hudobný kritik V. Gorodinskij, ktorú v roku 1950 vydal v Leningrade vo vydavateľstve Štátne hudobné vydavateľstvo. Na stranách 76 až 104 sa sovietsky hudobný kritik sa v jednej kapitole venoval džezu. Nazval ju “Džez a hudobná kultúra dekadencie”.

Džezovú hudbu podľa autora definoval už Anatolij Vasilievič Lunačarskij (1875 – 1933). Pripomeňme si, že to bol ruský marxista, revolucionár, filozof, politik, novinár a ľudový komisár pre vzdelávanie. Písal o erotickom bye bye tanečnej hudby. Poukázal na to, že devízou džezu je “od dopingu k drogám a naopak”. Od aktivity po alkoholovej opici a apatii v spánku, znovu k stavu po opici.

Aj keď má džezová hudba pôsobiť ako stimulátor, používa len ohlušujúce hysterické výkriky. Súdruh V. Gorodinskij píše: “Rôzne podoby džezu všetky tieto sweet, hot, swing, boogie-woogie, to sú len rôzne štandardy a nie štýly ako nesprávne hovoria teoretici džezu.

Ako poznamenáva ďalej “americkí hudobní biznismanni vôbec neskrývajú svoje merkantilné (tovarové) ciele. Ich umenie sa nie zriedkavo nazýva hudbou “veľkých podnikateľov.”

O mieste džezu a americkej spoločnosti napísal: “Každý deň, zo dňa na deň, takáto hudba, ktorá je nástrojom duchovného zotročenia, hrá v rozhlase, z gramofónových platní, v hudobných reklamách, v divadlách, školách, tanečných sálach, ale aj domácnostiach, pretože americký džez si podmanil americké domácností.”

“Koniec koncom publikum sa podriaďuje ohlupujúcemu vplyvu džezu.” Americký džez sa dostal ako píše autor do kostolov, farári ho používajú na chytanie duší.

Môže džezová hudba vyjadrovať ľudové myšlienky? Kladie si otázku sovietsky hudobný kritik. “Tieto myšlienky môžu byť vyjadrené len v ľudovom jazyku a jazyk džezu je barbarská miešanina zdeformovaných prvkov rôznych jazykov, ktoré sa ani nedajú spoznať, vytvárajúcich džezový amalgám, šialený hudobný “výkrik”, ktorý je schopný vyvolávať niektoré emócie a pocity, ktorý nie je schopný vyjadriť akékoľvek myšlienky ľudu a prebudiť vysoké emócie.”

Poznámka pre zberateľov kuriozít. V danom čase stranícka tlač presadila tézu: Kto miluje hudbu džezovú, ten predá vlasť ľudovú!