Desať veľkých udalostí v postsovietskom priestore

MOSKVA / BRATISLAVA – Uplynulý rok bol v bývalom Sovietskom zväze poznačený bojmi na Ukrajine. Hoci sa týkali len územia tohto štátu, nepriamo ovplyvnili mnohé politické a hospodárske udalosti v celom post sovietskom priestore.

V tejto súvislosti uvádzame desať prelomových udalostí roku 2022 v bývalom sovietskom priestore.

Vojna nazvaná špeciálnou vojenskou operáciou

Špeciálna vojenská operácia Ruska na Ukrajine, ktorá sa začala 24. februára 2022, sa stala hlavným determinantom všetkých udalostí nielen v postsovietskom priestore, ale aj v krajinách Európy. Pôvodnými cieľmi operácie, ktorú oznámil ruský prezident Vladimir Putin, boli “denacifikácia” a “demilitarizácia” Ukrajiny. Putin neskôr vyhlásil, že vďaka tomu krajina “získala nové územie”.

Spočiatku sa zdalo, že obe strany by mohli dosiahnuť kompromis, a s nádejou očakávali proces rokovaní, ktorý sa začal v Minsku a potom pokračoval v Istanbule. V marci osobitný predstaviteľ ruského prezidenta Vladimír Medinskij uviedol, že ukrajinská strana súhlasila s požiadavkami Ruska, z ktorých hlavnou bolo neprijatie Ukrajiny do NATO a “stanovenie statusu Ukrajiny ako krajiny mimo vojenských blokov”.

Nádeje na mier sa však nenaplnili a strany pokračovali v aktívnych bojoch, ktoré viedli k ničivým škodám na infraštruktúre a k úmrtiam vojakov a civilistov. Podľa OSN počet utečencov z Ukrajiny presiahol 8 miliónov. Prechodným výsledkom bojov bolo pre Rusko pripojenie  samozvaných Doneckej a Luhanskej ľudovej republiky, Záporožskej a Chersonskej oblasti. V novembri ruská armáda opustila mesto Cherson a vysvetlila to taktickými dôvodmi a snahou zachrániť životy vojakov.

Konflikt na Ukrajine trvá už takmer rok, ale napriek hrozivej situácii existuje nádej na mierové rokovania. Návštevy zástupcu šéfa Bezpečnostnej rady Dmitrija Medvedeva v Číne a predsedu Štátnej dumy Vjačeslava Volodina v Istanbule koncom roka sa zdajú byť prinajmenšom symbolické. Čína a Turecko by mohli zohrávať úlohu v sprostredkovateľskej misii na Ukrajine.

Kazachstanu pomohla Organizácia Zmluvy o kolektívnej bezpečnosti

Pripomeňme si. Organizácia Zmluvy o kolektívnej bezpečnosti, skrátene  OZKB, rusky Организация Договора о коллективной безопасности; Organizacija Dogovora o kollektivnoj bezopasnosti) je vojenská aliancia, ktorej členmi je 6 bývalých sovietskych republík – Rusko, Bielorusko, Arménsko, Kazachstan, Kirgizsko a Tadžikistan.

Rok 2022 sa začal vnútropolitickým konfliktom v Kazachstane, ktorý síce bledol v porovnaní s veľkými udalosťami na Ukrajine, ale mal zásadný politický význam pre prezidenta tejto krajiny Kassyma-Jomarta Tokajeva. V januári v tejto krajine vypukla ozbrojená vzbura, ktorú sprevádzali pogromy a vraždy. Tokajev obvinil vonkajšie sily, ale prevrat zorganizovali bývalé elity spojené s exprezidentom Nursultanom Nazarbajevom. Úrady zatkli bývalého premiéra, vtedajšieho šéfa Výboru národnej bezpečnosti Karima Masimova.

Na základe Tokajevovej žiadosti adresovanej Organizácii zmluvy o kolektívnej bezpečnosti (OZKB) boli do Kazachstanu vyslané jednotky na ochranu dôležitých štátnych zariadení. Hoci kontingent tvorili vojaci z rôznych krajín bloku, jadro kontingentu tvorili ruskí vojaci. Bolo to prvýkrát v histórii organizácie, keď bol vojenský kontingent vyslaný do zahraničia.

Putin neskôr počas samitu OZBZ Tokajevovi pripomenul, že mu organizácia “požičala rameno”. “Rameno” pomohlo: Tokajev si dokázal udržať moc tým, že bol v odchádzajúcom roku zvolený za prezidenta. Nová ústava stanovuje jedno sedemročné funkčné obdobie prezidenta, po ktorom už nie je možné opätovné zvolenie. Hlavné mesto Nur-Sultan bolo premenované na Astanu.

V Astane a Almaty je dnes možné stretnúť čoraz viac Rusov, ktorí prišli do Kazachstanu po vyhlásení mobilizácie. Úrady ich prijali celkom priateľsky, pretože noví obyvatelia si otvorili podniky a vytvorili pracovné miesta.

Bielorusko a konflikt záujmov

V odchádzajúcom roku sa v Bielorusku konalo referendum o zmene ústavy. Neočakávalo sa, že to spôsobí veľkú senzáciu, avšak v ústave sa objavilo celobieloruské ľudové zhromaždenie, orgán s pomerne širokými a nejasnými právomocami. Predtým sa predpokladalo, že tento orgán je “záložným letiskom” pre bieloruského lídra, keď opustí svoj post a bude dohliadať na činnosť svojho nástupcu. Súčasná situácia v krajine však neumožňuje dlhodobé plánovanie: Bielorusko sa prakticky stalo “frontovým” štátom v ukrajinskom konflikte.

Do krajiny bol presunutý ruský vojenský personál, ktorý tam zostane na dobu neurčitú ako súčasť “spojeneckého kontingentu”. Lukašenko ani bieloruská armáda zároveň nehoria túžbou zapojiť sa do konfliktu medzi Ruskom a Ukrajinou, pretože si uvedomujú, že by to mohlo viesť k radikalizácii udalostí vo vnútri krajiny. Okrem toho smrť ministra zahraničných vecí Uladzimira Makeja, hlavného vyjednávača Bieloruska so Západom, spôsobila, že toto krídlo zostalo obnažené. V nadchádzajúcom roku 2023 sa Minsk nepochybne stane dôležitým bodom, ktorý bude treba sledovať. Potvrdila to aj decembrová návšteva ruského prezidenta Vladimira Putina v Bielorusku, ktorej cieľom bolo posilniť vojenskú spoluprácu medzi oboma krajinami.

Ukrajina a Moldavsko sú kandidátmi na členstvo v EÚ

Boje urýchlili rozhodnutie Ukrajiny požiadať o členstvo v EÚ. Žiadosť podpísaná prezidentom krajiny Volodymyrom Zelenským bola symbolickým gestom. V júni však EÚ udelila krajine štatút kandidátskej krajiny na vstup do bloku, a hoci tento proces môže trvať roky, pre Ukrajinu je to skôr politický krok. Stojí za zmienku, že ešte na začiatku konfliktu medzi Ruskom a Ukrajinou Moskva, ktorá začala rokovať s Kyjevom, nebola proti vstupu Ukrajiny do EÚ. “Červenou čiarou” pre Moskvu bol vždy len vstup Ukrajiny do NATO, hoci dôvodom Majdanu v roku 2014 bolo odmietnutie prezidenta krajiny Viktora Janukovyča podpísať pridruženie k EÚ pod tlakom Ruska.

V rovnakom čase ako Ukrajina získalo štatút kandidáta na členstvo v EÚ aj Moldavsko. Premiérka Maia Sanduová toto rozhodnutie komentovala ako “historický deň” pre krajinu. Sanduova radosť je pochopiteľná: premiér nie je populárny, hospodárska situácia v krajine nie je dobrá, ceny energií rastú. Rozhodnutie EÚ je jediným tromfom, ktorý možno občanom predložiť. Podľa prieskumu, ktorý začiatkom decembra v Moldavsku uskutočnil Medzinárodný republikánsky inštitút (IRI), 63 % opýtaných podporuje vstup do EÚ.

Gruzínsko.je medzi dvoma ohňami

V prípade Gruzínska krajina nezískala štatút kandidátskej krajiny EÚ. Napriek tomu, že to podporuje aj väčšina krajiny, vládnuca strana naznačila, že si vzhľadom na súčasnú situáciu neželá konfrontáciu s Ruskom.

Neformálny líder vládnucej strany Gruzínsky sen, bývalý ruský oligarcha Boris (Bedzina) Ivanišvili, sa pokúšal nájsť rovnováhu medzi Ruskom a Západom a zatiaľ sa mu to darilo. Od vyhlásenia mobilizácie Gruzínsko privítalo tisíce ruských občanov, ktorí pomohli zlepšiť ekonomiku. V novembri MMF zvýšil prognózu rastu HDP Gruzínska na 10 %.

Karabach je opäť nepokojný

Situácia na hraniciach medzi Arménskom a Azerbajdžanom bola tento rok tiež nepokojná. 24. marca azerbajdžanské ozbrojené sily prekročili líniu kontaktu v Náhornom Karabachu a vstúpili do dediny Paruch. Tento incident viedol k novej eskalácii v Karabachu. Napriek tomu sa nedávno zdalo, že konflikt, ktorý sa začal ešte v ZSSR, by sa mohol vyriešiť. “Olivovú ratolesť” Jerevanu podalo Baku, ktoré ponúklo podpísanie mierovej zmluvy založenej na piatich princípoch: uznanie suverenity a územnej celistvosti, absencia územných nárokov, demarkácia hraníc, demilitarizácia, otvorenie dopravných komunikácií.

Arménsko tento postoj akceptovalo a premiér Nikol Pašinjan v prejave v parlamente vysvetlil, že najdôležitejšia je bezpečnosť karabašských Arménov a až potom otázka statusu. Oponenti premiéra požadovali Pašinjanovu rezignáciu, ale premiér zatiaľ drží veci pokope.

V auguste a septembri v Náhornom Karabachu opäť vypukli zrážky medzi  azerbajdžanskými a arménskymi silami a obe strany sa začali obracať na EÚ, aby sprostredkovala urovnanie sporu. Úloha Moskvy, ktorá sa zaoberá Ukrajinou, pri riešení konfliktu by sa mohla znížiť; situácia by sa mohla v nadchádzajúcom roku opäť vyhrotiť.

Uzbekistan. Karakalpakstan sa búri kvôli autonómii

Uzbekistan, kde prezidentove reformy priniesli hospodárske a investičné výhody, tento rok tiež čelil problémom v súvislosti s protestmi v Karakalpakstane, autonómnej republike, ktorá má autonómiu už v sovietskej érr. Miestnych obyvateľov rozhnevala snaha úradov zbaviť región štatútu autonómnej republiky prostredníctvom ústavných zmien. Karakalpakstan, známy svojimi archeologickými náleziskami, bol v prvých rokoch sovietskej vlády súčasťou Kazachstanu, potom Kirgizska a neskôr RSFSR, až sa napokon stal súčasťou Uzbekistanu ako autonómna republika. Protesty prinútili úrady odložiť plány na odňatie autonómie Karakalpakstanu. Tento problém by sa však mohol stať časovanou bombou a odborníci v tejto súvislosti označujú Karakalpakstan za “uzbecký Krym”.

Tadžikistan a Kirgizsko boli na pokraji vojny

K nepokojom došlo aj v susednom Tadžikistane a Kirgizsku, ktoré sa zaplietli do bojov o územné otázky. Počas septembrového konfliktu, ktorý mohol prerásť do plnohodnotných bojov, bolo zabitých viac ako 100 ľudí z oboch strán.
Konflikt, ktorý trval niekoľko dní, sa odohral v predvečer samitu Šanghajskej organizácie pre spoluprácu, do ktorej oba štáty patria. Konflikt je dlhodobým problémom, ktorý siaha aj do čias Sovietskeho zväzu – mnohé úseky hraníc neboli vymedzené, čo spôsobuje, že obyvatelia oboch štátov majú problémy s prístupom k pastvinám a zdrojom sladkej vody. Celkovo existuje viac ako 70 takýchto sekcií. Obe strany sa navzájom obviňovali z agresie a pokusov o zabratie územia. Koncom septembra sa strany dohodli na ukončení konfliktu, ale kým sa nevyrieši otázka vymedzenia hraníc, môžu sa strety opäť rozhorieť.

Turkménsko. Syn za otca

V marci odchádzajúceho roka sa v Turkménsku konali voľby, v ktorých zvíťazil Serdar Berdymuchamedov, syn predchádzajúcej hlavy štátu, a to bez vážnejšej konkurencie. Turkménsko, bohaté na zemný plyn, stojí bokom od integračných procesov v bývalom Sovietskom zväze a začiatkom 90. rokov vyhlásilo “neutralitu” vo svetových záležitostiach.

Krajina je pre mnohých známa bezprecedentným kultom osobnosti svojho prvého prezidenta Saparmurata Nijazova (Turkmenbašiho), ktorému boli počas jeho života postavené pomníky na námestiach. Jeho nástupca, prezident Gurbanguly Berdymuchamedov, zmiernil niektoré odiózne zákony, ale mnohé sa nezmenilo. Krajina je naďalej jednou z najchudobnejších v bývalom Sovietskom zväze. Pokiaľ ide o nového prezidenta, existuje určitá nádej na zmenu vzhľadom na jeho vek a menej uzavretý pohľad na situáciu: Serdar študoval na Diplomatickej akadémii v Moskve a potom pôsobil ako zástupca Turkménska pri OSN v Ženeve.

Stojí za zmienku, že hoci turkménsky prezident kladie Rusko ako spojenca na prvé miesto, Spojené štáty sú pre neho až na druhom mieste. “Náš štát udržiava s USA rovnocenné vzťahy na základe svojho neutrálneho postavenia. Počas rokov nezávislosti sme nadviazali efektívnu hospodársku spoluprácu s veľkými americkými spoločnosťami,” uviedla hlava štátu v jednom zo svojich nedávnych prejavov.

Pokiaľ ide o Čínu, prezident ju označil za “jedného zo spoľahlivých a strategických partnerov Turkménska”.

Pod vedením nového prezidenta sú opatrné reformy, ktoré môžu čiastočne kopírovať reformy uskutočnené v autoritárskych monarchiách Perzského zálivu, celkom možné. Hlava štátu má zároveň v istom zmysle zviazané ruky: nezmenil vládu, v ktorej pracujú ľudia vymenovaní jeho otcom, ktorý zostáva “šedým kardinálom” turkménskej politiky.

Lotyšsko je bez “ruskej strany”

V minulom roku sa pozornosť pozorovateľov sústredila na Lotyšsko, ktoré sa stalo centrom ruských opozičných médií, najmä televízie Dožď (v Rusku uznávanej ako mediálny agent proti zahraničiu). Televízny kanál však musel ukončiť vysielanie v krajine na základe upozornenia, že porušil miestne zákony. Predpokladá sa, že k tomuto rozhodnutiu vo veľkej miere prispelo posilnenie nacionalistických nálad v krajine.

Výsledkom parlamentných volieb z 1. októbra bolo, že po prvýkrát od vzniku nezávislého Lotyšska získali strany zastupujúce záujmy ruskojazyčnej menšiny málo hlasov. Strana Soglasiye, ktorá mala v parlamente vždy významnú frakciu, sa tak do Saeimy nedostala. Jedinou silou zastupujúcou záujmy rusky hovoriacich bola populistická strana Stabile, ktorú viedol podnikateľ Alexej Roslikov a ktorá získala deväť mandátov. Roslikov je považovaný za “čierneho koňa” lotyšskej politiky. Pred mnohými rokmi slúžil v miestnom policajnom zbore a v súčasnosti je podpredsedom Lotyšskej zjednotenej policajnej asociácie (LAPA). Príčina porážky ruskojazyčných politických síl do veľkej miery súvisí s OZV na Ukrajine, ktorá vystrašila voličov.