Dejiny slovenskej privatizácie – príbeh číslo 1
BRATISLAVA – Prvá a posledná vlna kupónovej privatizácie na Slovensku by sa dala stručne charakterizovať takto: Kde bolo, tam bolo, bola raz krajina, kde sa kupóny liali a majetok sa sypal a presýpal cez tunely.
Príbeh privatizácie je u nás najmä príbehom krádeží a podvodov, ktoré pripravili ľudí o miliardy korún. Slovensko od novembra 1989 privatizuje štátny majetok rôznymi spôsobmi, ktoré majú jedno spoločné – netransparentnosť.
Bola tu privatizácia veľká, malá, kupónová. Divoké boli najmä začiatky v úvode deväťdesiatych rokov a hoci by to mnohí privítali, podobný raj pre pochybných privatizérov už nastane ťažko.
Ako to vlastne bolo, kto na Slovensku privatizoval a ako? Odpoveď na tieto otázky sa pokúsi dať náš privatizačný seriál, ktorého prvú časť vám prinášame v tomto čísle.
Podstatou privatizácie je premena štátneho majetku na súkromné spoločnosti, na čo sa v jednotlivých krajinách využívajú rôzne metódy. V štandardnej ekonomike, napríklad vo Veľkej Británii, sa akcie štátnych podnikov predávajú cez burzu. Nikto zatiaľ nevymyslel spravodlivejší ekonomický mechanizmus ako trh s cennými papiermi. Má tú výhodu, že sa tu nedajú použiť, diplomaticky povedané, neštandardné výberové metódy.
Československo sa rozhodlo pre kupónovú privatizáciu. Pôvodne sa plánovali dve vlny. Po rozdelení štátu sa však druhá vlna uskutočnila už len v Česku. Na Slovensku nebola, pretože nevyhovovala časti manažérov blízkych HZDS, ktoré v tom čase takmer neobmedzene vládlo.
Občania namiesto toho dostali dlhopis Fondu národného majetku. Obyvatelia, o ktorých sa začalo hovoriť ako o držiteľoch investičných kupónov (DIK), mohli vstúpiť do kupónovej privatizácie tak, že si priamo objednávali akcie podnikov, alebo vložili svoje body do investičných privatizačných fondov (IPF).
Štatistika
Na Slovensku sa v kupónovej privatizácii zaregistrovali 2 579 327 občanov. K akciám vymieňaným za investičné kupóny sa dostávali v elektronických aukciách. Štát zverejnil zoznam podnikov a veľkosť ich majetku rozdelenú na akcie. Za investičné body sa vymieňali akcie 504 podnikov v menovitej hodnote necelých 80 miliárd.
Každý občan dostal k dispozícii 1000 investičných bodov. Aukcia dostala pomenovanie kolo a každé malo štyri fázy. Po piatich kolách sa rozpredal takmer celý majetok a nejaké zvyšky si nechal Fond národného majetku SR.
Občania nemuseli kupovať akcie podnikov priamo, investičné body mohli zveriť investičným privatizačným fondom, ktoré boli založené kvôli účasti v kupónovej privatizácii. Pôvodná predstava tých, čo kupónovú privatizáciu pripravovali, bola, že väčšina držiteľov investičných kupónov bude investovať priamo do podnikov. S fondmi sa rátalo skôr len okrajovo, ako s odnožami veľkých bánk a ako so šancou pre tých občanov, ktorí sa nevedia zorientovať alebo nemajú dosť odvahy na vlastné rozhodnutie.
Nakoniec v prvej vlne kupónovej privatizácie figurovalo na Slovensku podľa Podniku výpočtovej techniky celkom 165 investičných privatizačných fondov (IPF), niekdajší Úrad pre finančný trh vo svojom vestníku tvrdí, že ich bolo ešte o dva viac. Z nich asi 50 založili štátne podniky a štátne akciové spoločnosti, ostatné boli súkromné Celkom bolo v bývalom Československu 436 IPF.
Vznik IPF povoľovali republikové ministerstvá financií. Zakladateľ investičného privatizačného fondu bol zároveň jeho správcom. Musel byť právnickou osobou so základným kapitálom (kmeňovým majetkom) vo výške milión korún pre každý ním zakladaný investičný privatizačný fond. Musel tiež vytvoriť technické a organizačné predpoklady na výkon funkcie správcu fondu vrátane podávania objednávok akcií na disketách s využitím počítačového programu dodaného Podnikom výpočtovej techniky.
Z fondov sa stali dominantní hráči kupónovej privatizácie. Svedčia o tom aj reálne údaje. Celkom bolo zaregistrovaných necelých 8 miliónov 530-tisíc investičných knižiek, čo je 8,53 miliardy investičných bodov. Väčšina DIK-ov zverila investičné body fondom. Na samostatné investovanie zostalo v Česku 27 % bodov, na Slovensku 30 %. Fondy tým získali 6,1 miliardy bodov, čo je 71 %, z toho české fondy získali 52 % a slovenské 19 % z celkového ponúkaného majetku IPF. Pripomeňme si, že pomer obyvateľov ČR a SR zúčastnených na kupónovej privatizácii bol 2,29:1 a vo fondoch bol 2,73:1.
Po rozdelení Československa IPF kontrolovali dve tretiny privatizovaného majetku na Slovensku. Tým významne ovplyvňovali dianie v podnikoch, ale aj v celej ekonomike. Správcami fondov boli väčšinou čiastočne sprivatizované štátne podniky, a to ovplyvnilo správanie fondov.
Odchod z trhu
Po nástupe Vladimíra Mečiara k moci sa začali útoky proti fondom. Mal k nim dve hlavné výhrady. Prvou bolo, že fondy skoncentrovali veľkú časť privatizovaného majetku. Druhou, že časť z nich podporovala takzvané pravicové strany.
Najväčším kritikom investičných privatizačných fondov bol štátny tajomník ministerstva financií Jozef Magula. Jedno vtedajšie príslovie hovorilo „Kde upír, tam Drakula, kde fondy, tam Magula.” Pri útokoch na fondy sa používali argumenty typu, že rozpredaj časti akcií vyvolá infláciu a podporí devalváciu.
Väčšina obvinení bola vyrieknutá bez akýchkoľvek argumentov a faktov a s princípom prezumpcie neviny sa nerátalo. Výsledkom bolo podlomenie dôvery v kolektívne investovanie ako princíp zhromažďovania finančných prostriedkov. Nútená správa najväčšieho podielového fondu Sporofond a jeho správcu Prvej slovenskej investičnej spoločnosti vyvolala paniku a všetci podielnici z neho začali vyberať podiely.
Je to niečo podobné, ako keby ste vyhlásili, že v banke XY pracujú podvodníci. Táto banka by za niekoľko dní skrachovala. To ovplyvnilo správanie zakladateľov fondov.
Incest
Fondy sa v tejto situácii chceli dostať spod vplyvu dohľadu ministerstva financií a postupne odchádzali z trhu. Urobili to niekoľkými spôsobmi. Niektoré z nich zmenili stanovy tak, že z nich vypustili ustanovenia týkajúce sa kolektívneho investovania. Tým sa stali obyčajnými obchodnými spoločnosťami, ktoré nemuseli dodržiavať princíp rozloženia rizika.
Okrem toho z fondov, ale aj z podnikov sa postupne majetok presunul na iné osoby. Ako sa to robilo? Prvým krokom v privatizovaných podnikoch, ale aj vo fondoch bolo získanie čo najväčšieho balíka akcií. Nebolo treba mať ani vlastné peniaze, stačilo mať v bankách spriaznené osoby, ktoré boli ochotné na tieto operácie poskytnúť prostriedky.
Najlepšie sa to dá pochopiť na príklade, mená ľudí a názvy podnikov však vynecháme, lebo dnes sú to ctihodní podnikatelia. Syn nakúpil akcie podniku XY za peniaze, ktoré mu na výhodný úrok požičala banka, v ktorej je jeho otec riaditeľom. Kúpil akcie a presunul ich na dcérske spoločnosti podniku XY, napríklad na firmy AB a CD
Tie musia zohnať peniaze, aby mali z čoho zaplatiť za akcie, ktoré kúpia od syna. Dostanú ich od materskej firmy. Tá ich nemá, preto si požičia od banky, ktorá predtým požičiavala na skupovanie akcií. Peniaze pritečú do podniku, ten ich posunie na dcérske firmy a tie odkúpia od syna bankára akcie. Podnik skúpil sám seba. Ekonómovia tomu hovoria kapitálový incest.
Druhou jednoduchou možnosťou ovládnutia podniku manažérmi je zakladanie dcérskych obchodných spoločností. Jednu, povedzme, vo Švajčiarsku a druhú v Taliansku. Svoje výrobky predávajú do Talianska stopercentnej dcérskej spoločnosti za ceny, v ktorých nie je taký veľký zisk, aby postačoval na regeneráciu podniku.
Talianska firma výrobky predá za tú istú cenu firme vo Švajčiarsku. Tá patrí manažérom podniku a súčasne inkasuje oveľa vyššie zisky za predané výrobky. Za inkasovaný zisk sa dajú na trhu skúpiť akcie. Dá sa investovať aj do kúpy zámočkov, výstavby golfových ihrísk a do kúpy cigár najmenej po 100 USD za kus. Takto sa odsávajú peniaze z podniku. Aby sa nič nehovorilo, tak manažéri vytrubujú, že podporujú ľavicovú politiku.
Vyberanie majetku
Vo fondoch sa na vyberanie majetku používali iné, ale v podstate veľmi jednoduché metódy. Hodnotné akcie sa napríklad predávali za nízke ceny spriazneným firmám. Tie ich posúvali ďalej už za rádovo vyššie ceny a zisk si nechávali zakladatelia fondu.
Inou metódou bolo, že akcie, ktoré mali nízku hodnotu, napríklad 30 korún, kúpili zakladatelia fondu alebo s nimi spriaznená firma, a potom ich predali fondu za 1000 Sk. Účtovne to istý čas vyzeralo dobre, ale keď sa preceňovala hodnota majetku, fond alebo akciová spoločnosť vytvorili stratu.
Najznámejším prípadom podobného postupu bola kúpa akcií Drůbežárny Prušovice. Investičný privatizačný fond za ne zaplatil miliardu, hoci ich hodnota bola podstatne nižšia. Peniaze odtiekli do firmy registrovanej v daňovom raji. Nikto nevie, kto ju vlastní a komu patria peniaze.
Najjednoduchším spôsobom bolo prevedenie akcií z fondu bez toho, aby sa za ne zaplatilo. Fondu zostala pohľadávka, na ktorú vytvoril opravné položky a majetok sa postupne vyparil. Majetok fondu sa tiež vymieňal za akcie firmy registrovanej v daňovom raji. Jej podiel sa vložil do fondu, akcie slovenských a českých podnikov sa predali a za peniaze sa kúpili podiely v nejakej ďalšej firme, do ktorej týmto spôsobom priplávali peniaze za akcie.
Investičné privatizačné fondy využívali na získavanie majetku aj zakladanie dcérskych spoločností. Aby mali majetok, fond do nich vložil akcie privatizovaných podnikov, ale postupne v nich stratil majoritné postavenie a rozhodujúce majetkové podiely v nich získali manažéri, ktorí kedysi zakladali fond.
Všetky fondy sa postupne dostávali do likvidácie, alebo do polomŕtveho stavu, keď síce existujú, ale je to len obal, škrupina, v ktorej nič nie je. V odbornej literatúre majú tieto postupy rôzne pomenovanie: transfer pricing (transfer ziskov), transfer assets (transfer aktív), asset striping (olúpanie alebo ostrúhanie aktív).
„Na konci tunela bude svetlo!” hovoril kedysi Vladimír Iľjič Lenin. Vodca proletárskej revolúcie sa zišiel ekonómom aj v kupónovej privatizácii. Všetky vyššie použité anglosaské ekonomické pojmy dostali jednoduché označenie – tunel. Slovo sa stalo takým populárnym, že aj anglický jazyk dnes používa výraz tunneling.
Majetok z podnikov a fondov sa mohol postupne vypariť aj vďaka tomu, že keď sa spúšťala kupónová privatizácia, zákony boli veľmi deravé. S akciami umožňovali robiť čokoľvek bez toho, aby bol za to postih. Navyše, neboli vybudované kontrolné mechanizmy a ak aj boli, jeho pracovníci neboli pri dohľade takí schopní, ako manažéri pri odlievaní majetku z podnikov či fondov do vreciek súkromných osôb.
Čo z toho?
Aký osoh a poučenie mali z procesu kupónovej privatizácie obyvatelia niekdajšieho Československa či Slovenska? Kupónová privatizácia sa stala dôkazom toho, že ak sa človek nestará o svoj majetok, tak oň príde.
Ak niekto získal veľké množstvo akcií a predal ich v pravý čas, mohol na tom celkom dobre zarobiť. To sú, napríklad, majitelia akcií podniku SES Tlmače. Ak si akcie objednali v poslednom, piatom kole a predali ich v roku 1994, keď boli na kapitálovom trhu najvyššie ceny, mohli získať niečo vyše milióna. V tom čase sa za to dal kúpiť rodinný dom.
Najväčšie investičné spoločnosti a fondy po prvej vlne kupónovej privatizácie v SR
Skupina fondov Kto kontroloval aktíva
Agroinvest Ľudovít Pósa
VÚB Invest Pavol Krúpa, Jaroslav Haščák, Martin Kúšik, Juraj Herko
PSIPS Miroslav Nakládal
PSIS Peter Vajda
IF Karpaty Vladimír Horváth
Dividend F. A. Zvrškovec
Harvardské fondy Juraj Široký
Istrokapitál Mário Hoffmann, Branislav Prieložný
Cassovia invest Alexander Zápotocký
Slov Coupon Ivan Kmotrík
Creditanstalt Patrik Tkáč, Jozef Tkáč, Ivan Jakabovič
26. 8. 2012. www.izurnal.sk
