Banka Vatikánu financovala poľskú Solidaritu a protisocialistické sily Contras v Nikaragui
VATIKÁN – Účel svätí prostriedky. Tak znie téza politika menom Niccolò di Bernardo dei Machiavelli (1469 – 1527). Podľa nej fungovala svätá Stolica aj v sfére financií.
Peniaze katolíckej cirkvi financovali začiatok pádu socialistického tábora.
Banco Ambrosiano je bývalá milánska banka, ktorej väčšinový podiel vlastnila Vatikánska banka. Tá financovala činnosť poľského odborového zväzu Solidarita.
Vačšinový podiel v nej mal Inštitút pre náboženské diela, niekedy známy tiež Ústav pre šírenie viery či populárne Vatikánska banka, taliansky Istituto per le Opere di Religion, skratka IOR, je banka nachádzajúca sa vo Vatikáne.
V 80. rokoch 20. storočia bola Vatikánska banka zapletená do veľkých politických a finančných škandálov, vrátane 3,5 miliardového bankrotu inej talianskej banky, Banco Ambrosiano.
Pozrime sa na peniaze svätej Stolice.
Banco Ambrosiano okrem poľskej Solidarity banka finančne podporovala Contras, čo boli vojenské sily, ktoré sa snažili zvrhnúť prosocialistický režim v Nikaragui. Contras podporovala americká Ústredná spravodajská služba (CIA).
Banka hrala dôležitú úlohu v sprisahaní v súvislosti s Propaganda Due v Taliansku v 70. a 80. rokoch. Počas neskoršieho vyšetrovania nekalých praktík v Banco Ambrosiano bolo zistené, že jej prezident Roberto Calvi a jeho pomocníci založili viac ako 200 fiktívnych bánk, aby sťažili transparentnosť transakcií. Kľúčovú úlohu pri tom hrala banka Cisalpina na Bahamách. Banka slúžila na pranie špinavých peňazí a umožnila pomocou firmy World Finance Corporation v Miami investovať peniaze z predaja kokaínu z latinskej Ameriky na legálnych finančných trhoch.
Cisalpina bola popri Calvim spravovaná aj arcibiskupom Paulom Casimirom Marcinkusom, šéfom Vatikánskej banky (Istituto per le Opere di Religione), ktorá bola spoluvlastníkom Banco Ambrosiano. Ilegálne aktivity sa ale zjavne vymkli spod kontroly. V Banco Ambrosiano vznikla miliardová finančná diera, ktorá znamenala jej koniec. V roku 1972 sa pokúsili majitelia banky zrealizovať myšlienku, že zaplátajú vzniknutú dieru pomocou falšovaných cenných papierov. Na ich nákup malo byť použitých 950 miliónov dolárov, papiere boli zjavne získané cez taliansku mafiu.
Prezident banky Roberto Calvi mal výborné kontakty na Vatikán. Dokázal previesť obrovské sumy do socialistického Poľska, ktorými bola podporovaná odborová organizácia Solidarita. Predovšetkým mal ale vynikajúce kontakty na taliansku Mafiu. V roku 1982 bol obžalovaný z prania špinavých peňazí, sprenevery a spoluúčasti na dlhom zozname politických a finančných zločinov, spolu s Michele Sindonom, prezidentom Franklin National Bank a arcibiskupom Marcinkusom.
Roberto Calvi ušiel motorovým člnom do Juhoslávie, potom do Rakúska a odtiaľ súkromným lietadlom do Anglicka. 18. júna, 1982, deň po tom, ako sa musel vzdať funkcie predsedu predstavenstva Banco Ambrosiano, bol nájdený obesený pod mostom Blackfriars Bridge v Londýne. V ten istý deň vypadla Calviho sekretárka Graziella Corrocher z okna banky v Miláne a pád neprežila. V obidvoch prípadoch sa hovorilo o samovražde alebo vražde.
Banka v roku 1987 skolabovala a Vatikán vykázal približne 3 miliardy dolárov ako nedobytné pohľadávky.
Licio Gelli, zakladateľ lóže P2, bol na úteku zatknutý vo Švajčiarsku, ale podarilo sa mu ujsť z väzenia a po premlčaní trestného stíhania sa znova vrátil do Talianska. Pri vyšetrovaní celého komplotu prišli o život piati vyšetrovatelia talianskej polície.
