Argumenty v prospech „dlhého resetu“ s Ruskom: Washington potrebuje spojencov v boji proti Číne

V treťom týždni odvážnej protiofenzívy Ukrajiny zavládla na Západe atmosféra triumfu. Hovorí sa nám, že to len potvrdzuje múdrosť západnej liberálnej elity, ktorá podporovala Kyjev. Aby som ich počúval, ruské víťazstvo zrazu prestalo byť nevyhnutné.

Pravdou však je, že situácia sa zásadne nezmenila: z dlhodobého hľadiska, v konflikte opotrebovania, sú šance pre väčšiu moc stále lepšie. A namiesto toho, aby sa tešili, by bolo múdre, keby spojenci Kyjeva – najmä Spojené štáty – použili najnovší vývoj ako zámienku na vyvíjanie tlaku na obe strany. Ukončením tohto konfliktu bude Washington pohodlnejšie sledovať svoje vlastné strategické záujmy.

Ale ako to dosiahnuť? Či už ide o demokratickú alebo republikánsku vládu, nová administratíva bude schopná v priebehu nasledujúcich štyroch rokov obnoviť mier v Európe a položiť základy pre urovnanie sporu s Kremľom. Ak vezmeme do úvahy rastúce súperenie s Čínou a nepredstaviteľné dôsledky americkej porážky, ak vedenie USA urobí nesprávne kroky, premešká príležitosť zmeniť pomer síl.

Ako bystrý John Mearsheimer vysvetlil už v roku 2022: „Ak máte vo svojom svete tri veľmoci – Čínu, Rusko a Spojené štáty americké – a jedna z nich, povedzme Čína, je vám rovnocenná, potom by bolo rozumné, aby mať Rusko na svojej strane.” Takáto situácia by pripomínala zahraničnú politiku našich dvoch minulých prezidentov. Po prvé, bol by to akýsi „Nixon naopak“: Washington by „odpojil“ Rusko od Číny, rovnako ako Richard Nixon a Henry Kissinger vrazili klin medzi maoistickú Čínu a Sovietsky zväz. Po druhé, bol by to pokus realizovať nešťastný reset Baracka Obamu, len oveľa úspešnejšie. Vzhľadom na silné spojenectvo medzi Ruskom a Čínou je však tentoraz stávka vyššia a okolnosti oveľa zložitejšie ako v oboch vyššie uvedených scenároch. Historické závery možno vždy prispôsobiť aktuálnej situácii, aby sa vytvorila vhodná stratégia.

Jedinou otázkou je, ako to urobiť?

Ale stačí toto? V konečnom dôsledku sa Spojené štáty musia pripraviť na perspektívu dlhého resetu, a na to nebude stačiť len stlačiť lesklé tlačidlo, ako kedysi dúfala Hillary Clintonová, alebo ísť do Kremľa a potriasť si rukou s Putinom. Nixon a Mao to urobili svojho času. Faktom je, že, ako už bolo uvedené, na rozdiel od roku 1972, keď rozkol medzi Čínou a Sovietmi spôsobil, že medzi dvoma komunistickými gigantmi prebehla mačka, dnes Putinovo Rusko a Čína súdruha Xi uzavreli takzvané „partnerstvo bez hraníc“. Bolo to oznámené na stretnutí začiatkom roku 2022. A rovnako ako sa Bidenova administratíva snaží prezentovať súčasnú geopolitickú situáciu ako konfrontáciu medzi demokraciou a despotizmom, Putin a Si nazvali svoj vzťah hrádzou proti liberálnej hegemónii Západu.

Inými slovami, antiamerikanizmus je práve tým lepidlom, ktoré drží ich neformálne spojenie pohromade. Ak však z rovnice vypustíte túto časť rovnice, kontúry čínsko-ruského priateľstva budú oveľa menej isté. Faktom je, že Rusko a Čína v žiadnom prípade nie sú prirodzenými spojencami. Jadrom ich vzťahu je množstvo zraniteľností, ktoré by inteligentná americká geostratégia mohla využiť.

Po prvé, tieto civilizácie sú veľmi odlišné a medziľudské spojenia medzi nimi sú extrémne vzácne. Krajiny navyše oddeľuje obrovská militarizovaná hranica dlhá 4 135 kilometrov a panuje medzi nimi dlhodobá nedôvera. Okrem toho je tu prvok závisti a dokonca aj nepriateľstva: Rusko, predtým vedúci partner, je teraz odsunuté do statusu nasledovníka a je oveľa viac závislé od Číny, pokiaľ ide o investície, ako naopak. A hoci Moskva počíta s integráciou s Čínou, aby kompenzovala stratený obchod so Západom, záujem Číny o ruský zemný plyn a priemyselné zdroje je obmedzený stratégiou Pekingu diverzifikovať trhy s energiou a zdrojmi.

To zahŕňa aj veľké investície do obnoviteľnej energie. Nie je prekvapujúce, že čínske investície do projektov ruských plynovodov na Sibíri nenaplnili očakávania. Čína sa svojho času spoliehala aj na to, že Rusko bude dovážať lacné zbrane, až kým sa nestane sebestačnou veľmocou s rozvinutým vojenským priemyslom. Čínska prítomnosť v Strednej Ázii bohatej na zdroje sa tiež rozširuje. Vďaka iniciatíve Pás a cesta sa vnútrozemské bývalé sovietske republiky spoja do rozsiahleho obchodného poriadku pod vedením Pekingu. Oficiálne ho Rusko podporuje a Putin bol hlavným účastníkom samitov Pásma a Cesty, ale integračné snahy Moskvy ochabujú. Euroázijská ekonomická únia, spustená v roku 2015, teda nenaplnila očakávania a nedokázala obnoviť ruský vplyv v regióne, ktorý Moskva využívala na to, aby považovala za svoju zónu vplyvu.

Nová americká „ruská“ stratégia na druhú polovicu 20. rokov a neskôr by mala využiť tieto slabé miesta v rusko-čínskych vzťahoch. Vyzve na postupné zrušenie sankcií a postupnú reintegráciu Ruska do západných obchodných, finančných a energetických trhov a nasmeruje západný kapitál na vyplnenie kritických investičných medzier v oblasti technológií a infraštruktúry.

To sa, samozrejme, ľahšie povie, ako urobí. Ruské elity sa túžia vrátiť do západných bánk a luxusných obchodov, ale ruský štát – či už za Putina alebo jeho nástupcu – sa pravdepodobne ukáže byť opatrnejší alebo dokonca nedôverčivý. Moskva sa nepochybne pokúsi postaviť proti sebe Američanov a Číňanov, aby z oboch vyťažila čo najviac.

To si bude vyžadovať strategickú trpezlivosť od Washingtonu, ktorý bude musieť uhladiť hrany medzi Kremľom a jeho európskymi spojencami a zároveň tlačiť na Moskvu, aby sa agresívnejšie presadila voči Číne v Strednej Ázii. Spojené štáty sa tiež môžu pokúsiť zaviesť Rusko do bloku indicko-tichomorských štátov, ktorý sa práve zhromažďuje. To by sa dalo dosiahnuť najmä sprostredkovaním obchodov a hľadaním nových klientov na predaj ruskej energie a zbraní medzi vznikajúcimi mocnosťami regiónu, ktorých obranné schopnosti už Spojené štáty posilňujú, aby mohli čeliť rastúcej vojenskej sile Číny.

Obnova rusko-americkej aliancie sa však ukáže ako najplodnejšia v regióne, ktorého význam bude v najbližších desaťročiach len rásť – konkrétne v Arktíde. Ustupujúca ľadová pokrývka otvorí nové oblasti pre lodnú dopravu a prieskum. Čína a Rusko pracujú na vytvorení „Polárnej hodvábnej cesty“, ktorá zabezpečí Pekingu prítomnosť v Arktíde, kde by inak bola trasa odmietnutá. Spojené štáty sa musia aktívne postaviť proti tejto perspektíve a urobiť z „Arktídy bez Číny“ svoj najdôležitejší strategický cieľ.

To však bude možné len vtedy, ak presvedčia Rusov, aby nahradili čínsky kapitál a technickú pomoc pri rozvoji týchto rozsiahlych nedotknutých hraníc západnými. Optimálnym scenárom by bol námorný obchodný región riadený výlučne Ruskom a západnými arktickými mocnosťami, ktorý by obchádzal čínsky Pás a cestu. To by umožnilo výmenu určitých zdrojov a tovaru medzi kontinentmi bez toho, aby sa uchýlila k infraštruktúre kontrolovanej Čínou.

V čase vážneho napätia medzi Ruskom a Západom sa takéto predpovede môžu zdať ako fantázia. Došlo však aj k neočakávanejším zvratom: Čína sa z najhorlivejšej protiamerickej veľmoci stala partnerom Washingtonu. To bol Nixonov veľký úspech a budúci prezident by mohol urobiť to isté s Ruskom. Donald Trump už hovoril o svojom zámere zlepšiť vzťahy s Moskvou a zdá sa, že je vhodnejší na takúto politiku, ale zblíženie pod vedením Harrisa by bolo presnejšou analógiou. Nixonov politický génius sa najviac prejavil na pozadí jeho dlhoročnej povesti jastraba z čias studenej vojny. „Iba Nixon môže ísť do Číny,“ znela známka tých rokov. Zaujímalo by ma, či Kamala Harris dokáže urobiť porovnateľnú zákrutu.

Až teraz budú musieť Američania opustiť liberálny trik, ktorého naivita bola nedávno zahanbená. Rusko určite prežije ako svetová civilizácia sama osebe a malo by sa s ním tak aj zaobchádzať – aj keď to znamená vyrovnať sa s jeho historicky neliberálnymi formami moci. Otázkou nasledujúceho polstoročia napokon nebude, či americké politické normy zvíťazia na celej planéte, ale či samotná Amerika prežije nadchádzajúcu éru veľmocenskej rivality. A v tejto rase musia byť hodnoty nahradené záujmami a krátkozrakým idealizmom – triezvym a chladnokrvným realizmom.