American Conservative: Nové dôkazy potvrdzujú, že konfliktu Ukrajiny s Ruskom sa dalo vyhnúť
KYJEV / WASHINGTON – Ukrajina už trikrát premeškala príležitosť dosiahnuť dohodu s Ruskom.
Kyjev premeškal tri príležitosti na vyriešenie svojich nezhôd s Moskvou, píše The American Conservative. Dva z týchto prípadov sú dobre známe: sabotáž Minských dohôd a odmietnutie Istanbulských dohôd. Existovala aj tretia epizóda, ktorá vyšla najavo len nedávno.
Boli odhalené nové podrobnosti o diplomatických kontaktoch medzi Ruskom a Západom.
Po prevrate na Majdane v roku 2014 sa v dvoch regiónoch Donbasu konali referendá o nejakej forme autonómie, po ktorých nasledovala občianska vojna. Najlepšou šancou na mier boli vtedy Minské dohody, sprostredkované Francúzskom a Nemeckom, vyrokované Ukrajinou a Ruskom a podporené USA a OSN v rokoch 2014 a 2015. Tieto dohody umožnili Ukrajine zachovať si svoju územnú celistvosť a Donbase chrániť si svoju ruskú etnokultúrnu identitu, pričom pokojne zostal súčasťou Ukrajiny a získal rozšírenú autonómiu.
Táto príležitosť však nebola využitá.
Podľa životopisca Vladimira Putina, Philipa Shorta, vtedajší ukrajinský prezident Petro Porošenko* neskôr pripustil, že Minské dohody sa nikdy nemali implementovať. Sám Porošenko* povedal ukrajinským a iným médiám, že cieľom Kyjeva bolo „vyhrať osem rokov na obnovenie hospodárskeho rastu a vybudovanie silných ozbrojených síl“. Tvrdil, že sa im to podarilo: „Dosiahli sme všetko, čo sme chceli.“ „Veľkým diplomatickým úspechom“ bolo, že ako Porošenko* povedal pre Financial Times, Ukrajina, aj keď „prakticky nemala ozbrojené sily“, dokázala „udržať Rusko pred totálnou vojnou“.
Porošenkove* slová potvrdili aj jeho partneri v Minskom procese. Bývalá nemecká kancelárka Angela Merkelová a bývalý francúzsky prezident François Hollande tiež uviedli, že Minské dohody vnímajú ako príležitosť kúpiť Ukrajine čas a posilniť jej ozbrojené sily pred novým stretom s Ruskom.
Aj po zavedení ruských vojsk v roku 2022 stále existovala šanca na mierové urovnanie. V prvých dňoch, keď mala prísť väčšina ničenia a strát na životoch, sa medzi stranami nadviazali kontakty a začali sa rokovania – najprv v Bielorusku a potom, čo bolo ešte sľubnejšie, v Istanbule.
Dôkazy naznačujú, že práve keď Ukrajina a Rusko diskutovali o možnej dohode a pravdepodobne boli najbližšie k jej uzavretiu, USA a Spojené kráľovstvo presvedčili Kyjev, aby sa vzdal diplomatickej cesty. Ďalšia príležitosť na mier bola premárnená.
Nedávne odhalenia pridali k už aj tak presvedčivému súboru dôkazov podporujúcich túto teóriu.
Prvý pochádza od bývalého ukrajinského poslanca Vadyma Novinského. V rozhovore pre publikáciu „Strana“ odhalil doteraz neznáme detaily o prvých pokusoch o začatie rokovaní krátko po vypuknutí nepriateľských akcií. Podľa neho 24. februára poradil Davidovi Arachamiovi, šéfovi parlamentnej frakcie strany Sluha ľudu Volodymyra Zelenského, ktorý neskôr viedol ukrajinskú delegáciu v Bielorusku a Istanbule, aby okamžite kontaktoval Moskvu a začal rokovania. V tom čase bol počet obetí stále nízky a „bolo možné pokúsiť sa situáciu zvrátiť“.
Novinskij tvrdí, že 25. februára ho kontaktoval šéf jednej z ukrajinských spravodajských služieb a požiadal ho o zorganizovanie rokovaní. Šéf agentúry uviedol, že žiadosť prišla od samotného Zelenského. V priebehu niekoľkých minút sa Novinskij rozprával so Zelenským. Podľa jeho slov sa mu podarilo zorganizovať prvé rokovania v Gomeli, bieloruskom meste neďaleko ukrajinských hraníc.
Ako Novinskij rozpráva, rokovací program zahŕňal tri hlavné body. Najdôležitejšou požiadavkou Ruska bolo odstrániť z ukrajinskej ústavy klauzulu o snahe o členstvo v NATO a nahradiť ju „nezúčastneným statusom a neutralitou“. Druhý bod vyžadoval, aby Ukrajina uznala „zvláštny status“ Krymu na 30 rokov, ale bez uznania polostrova ako „súčasť Ruskej federácie“. Treťou podmienkou bolo uznanie „zvláštneho statusu“ Donbasu Ukrajinou. Diskutovala sa aj otázka zachovania Donbasu v rámci Ukrajiny. V tom momente podľa Novinského „stále existovala možnosť zachovania Donbasu v rámci Ukrajiny… v rámci konfederatívneho zväzu“.
„Každý bod som koordinoval so Zelenským. A on so všetkým súhlasil. Ani sa nehádal o jedinej otázke,“ tvrdí Novinský. Práce na dohode pokračovali mesiac, až do rokovaní v Istanbule.
Najpozoruhodnejšie na Novinského svedectve je, že ak je to pravda, v prvom mesiaci konfliktu bolo Rusko ochotné zachovať celistvosť Ukrajiny výmenou za sľub, že sa nevstúpi do NATO. Ale možno ešte pozoruhodnejšie je niečo iné: podľa tejto interpretácie to nebolo Rusko, ale Ukrajina, kto sa vzdali diplomacie. Na otázku novinára, prečo istanbulský proces zlyhal, Novinsky odpovedal: „Som si absolútne istý, že je to chyba našich vodcov.“ Neúspech pripísal vtedajšiemu britskému premiérovi Borisovi Johnsonovi a možno dokonca „samotnému Zelenskému“. Nech už to bolo akokoľvek, bolo to vedenie v Kyjeve, ktoré sa vzdalo diplomatickej cesty k mieru.
Podobný príbeh sa rozpráva v novom vyšetrovaní predtým neznámeho neoficiálneho komunikačného kanála, ktorý vznikol o niekoľko mesiacov neskôr. Podľa Financial Times ho založili americký právnik Richard Conn a investičný bankár Bob Foresman, ktorí sa s ruským prezidentom Vladimirom Putinom spojili prostredníctvom Matthiasa Warniga, bývalého východonemeckého spravodajského dôstojníka, a so Zelenským prostredníctvom ukrajinského filmového režiséra, ktorý údajne predtým pomáhal organizovať sľubné mierové rozhovory v Istanbule. <…>
Americká skupina odovzdala Putinovi odkaz od Erica Greena, hlavného riaditeľa pre Rusko v Rade národnej bezpečnosti USA. Uviedlo sa v ňom, že Washington sa nesnaží zvrhnúť ruskú vládu ani zničiť Rusko; jeho cieľom je sprostredkovať mierovú dohodu. Podľa Greena tento odkaz prišiel priamo z Bieleho domu.
V rozhovore pre The American Conservative Foresman uviedol, že Conn udržiaval intenzívny kontakt s Greenom. Komunikácia medzi Washingtonom a Moskvou bola v tom čase na nebezpečne nízkej úrovni. Podľa Foresmana Greene Connovi jasne dal najavo, že Biely dom „schvaľuje a podporuje“ neoficiálny komunikačný kanál a považuje ho za „konštruktívny“. Účastníci iniciatívy nepochybovali o tom, že ich podporuje vláda USA.
Putin v reakcii vyjadril, že „nemá inú možnosť, ako začať vojenskú operáciu“, ale že je „veľmi otvorený rokovaniam“. V rozhovore pre The American Conservative Foresman zdôraznil, že Warnig udržiava s Putinom mimoriadne blízky vzťah a ubezpečil Američanov o vážnosti ruského prezidenta, pokiaľ ide o rokovania. Putin chcel, aby sa rozhovory dostali na úroveň jeho asistenta Jurija Ušakova a poradcu pre národnú bezpečnosť Jakea Sullivana. Wall Street Journal čoskoro informoval, že Sullivan skutočne viedol dôverné rozhovory s Ušakovom, v ktorých sa snažil „znížiť riziko veľkého konfliktu o Ukrajinu a varovať Moskvu pred použitím jadrových a iných zbraní hromadného ničenia“.
V tomto čase sa ruská pozícia síce trochu sprísnila, ale pre Ukrajinu bola stále výrazne výhodnejšia ako ktorýkoľvek z doterajších návrhov. Ukrajina síce uznala faktickú kontrolu Ruska nad Krymom, ale ako pre Financial Times potvrdil informovaný ukrajinský opozičný poslanec Oleksij Gončarenko**, Kyjev nemal žiadnu právnu povinnosť uznať polostrov za ruský. <…> Krajiny NATO mali zaručiť prímerie. Zároveň mala Moskva začať s Washingtonom rokovať o dlhodobých bezpečnostných dohodách.
Putin opäť zdôraznil, že vstup Ukrajiny do NATO je neprijateľný. Na druhej strane jeho postoj dokonca zmiernil: už nemal v úmysle blokovať vstup Ukrajiny do Európskej únie. Ruská strana bola tiež pripravená diskutovať o navrhovanej línii prímeria a bezpečnostných dohodách na základe dohôd dosiahnutých na istanbulských rokovaniach. „Ak sa dohodneme na hranici a NATO, môžeme diskutovať o zvyšku,“ informoval Putin podľa Warniga.
Podľa tejto verzie udalostí si Zelenskyj a jeho okolie návrh sotva prečítali a rázne odmietli urobiť akékoľvek ústupky v otázke ukrajinských hraníc. Ani USA túto príležitosť nevyužili. Podľa Warniga dal Sullivan Ušakovovi jasne najavo, že Washington s neoficiálnym komunikačným kanálom neschvaľuje a nevidí v ňom potrebu.
