Aká fiškálna politika je potrebná po skončení pandémie?

Spolu s otázkou, ako s čo najnižšími ekonomickými nákladmi prekonať súčasnú situáciu a minimalizovať dopad existujúcich epidemiologických obmedzení na ekonomiku, diskutuje sa aj o tom, akú fiškálnu politiku uplatňovať, keď sa epidemiologická situácia zlepší a obmedzujúce opatrenia bude možné uvoľniť.

V makroekonomickej literatúre posledných rokov začala časť ekonómov hovoriť o tom, že vyspelé krajiny žijú v súčasnosti v prostredí sekulárnej stagnácie. Pod týmto pojmom sa rozumie stagnácia ekonomík spojená s veľmi nízkym ekonomickým rastom, pričom pojem „sekulárna“ má implikovať, že ide o dlhodobý stav. Toto označenie používal v súvislosti s Veľkou depresiou už v 30-tych rokoch 20. storočia Alvin Hansen, v posledných rokoch k nemu obrátil pozornosť najmä harvardský ekonóm Lawrence Summers.

Summers poukázal na to, že problémom súčasných vyspelých ekonomík nie je vysoká inflácia, ani problém vytláčania súkromných investícií verejnými investíciami. Aj keď pretrvávajú veľmi nízke úrokové miery, je problémom absorbovanie súkromných úspor investíciami, čo možno pripísať nedostatočným investičným príležitostiam na súkromnom trhu. V tejto situácii má monetárna politika zviazané ruky, môže síce prispievať k stabilizácii finančných trhov, s ohľadom na nízke úrokové miery však nedokáže výraznejšie stimulovať dopyt. Rastie preto význam fiškálnej politiky.

Tento prístup zdôrazňuje priestor, ktorý fiškálnej politike poskytujú nízke úrokové miery, stimulovanie agregátneho dopytu verejnými investíciami financovanými z daní, prerozdeľovanie dôchodkov smerom k domácnostiam s vyšším sklonom k spotrebe, ale aj podpora sociálnych výdavkov znižujúca motívy domácností zabezpečiť sa pre prípad neočakávaných udalostí, či na dôchodok.

Tieto názory sa začali ešte hlasnejšie prejavovať v diskusiách v súčasnom období, keď pandémia COVID-19 vedie k ekonomickému poklesu vyvolanému primárne poklesom na strane dopytu. Počas prvej vlny pandémie síce nastal aj výraznejší pokles ponuky vyvolaný zatváraním výrobných podnikov, to sa však v neskorších vlnách pandémie spravidla obmedzilo len na niektoré sektory priamo dotknuté obmedzujúcimi epidemiologickými opatreniami (napr. turistický ruch, či maloobchod), preto vplyv pandémie na strane dopytu už nie je natoľko výrazný. Dlhové stimulovanie dopytu v snahe podporiť dopyt vedie k rastu zadlženia.

Zástancovia tohto prístupu však zdôrazňujú, že dôležitá je v prvom rade trvalá udržateľnosť dlhu. Preto je potrebné zabezpečiť, aby vláda nielen dokázala platiť úroky z prostriedkov, ktoré si požičia, ale v budúcnosti aj istinu. Považujú za nevyhnutné, aby investori nestratili dôveru v schopnosť krajiny dlh splatiť. K tomu možno výrazne prispieť tým, že sa požičané zdroje využijú na efektívne investície, ktoré umožnia splácať dlh z budúcich výnosov z týchto investícií. Ak by krajina stratila dôveru investorov, mohlo by to viesť k tzv. náhlej stopke pri poskytovaní úverov napr. už vtedy, keď ešte potrebuje úverové zdroje na prekonanie krízy.

Medzi ekonómami sa súčasne ozývajú hlasy, aby vlády neupustili od fiškálnej expanzie hneď, ako sa epidemiologická situácia stabilizuje a ekonomiky sa otvoria. Varujú, že snaha okamžite obmedziť výdavky spojené s podporou ekonomiky počas pandémie, znížiť rozpočtové deficity a zamedziť tak ďalšiemu nárastu verejného dlhu, sa môže ukázať ako kontraproduktívna.

Napríklad Charles Wyplosz zdôrazňuje, že domácnosti nemusia hneď po zlepšení epidemiologickej situácie začať míňať úspory naakumulované počas pandémie a uskutočniť nákupy, ktoré kvôli pandémii odložili. Nedostatočný rast spotreby domácností môže následne prispieť k nízkym investíciám firiem, čo obmedzí oživenie ekonomík. Keď sa skončia pandemické podporné programy, môže dôjsť k bankrotom firiem a rastu nezamestnanosti, nesplácanie pôžičiek bankrotujúcimi firmami môže mať negatívny vplyv na stabilitu finančného sektora. V tejto situácii považujú expanzívnu fiškálnu politiku za potrebnú aj bezprostredne potom, ako sa pandemická situácia zlepší.

Na potrebu, aby vlády upustili od svojich krátkodobých cieľov v oblasti verejného dlhu a sústredili sa na jeho dlhodobú udržateľnosť, poukazujú aj MMF a OECD. Za hlavnú úlohu fiškálnej politiky v súčasnom období považujú dôraz na obnovenie ekonomického rastu, zníženie nezamestnanosti a riešenie krízy vyvolanej COVID-19. Skúsenosti a analýzy vývoja za obdobie bezprostredne nasledujúce po finančnej kríze, keď sa napr. v EÚ vytvoril tlak na uplatnenie reštriktívnych opatrení zameraných na okamžité znižovanie rozpočtových deficitov a zastavenie rastu dlhu, ukazujú, že tento prístup negatívne ovplyvnil kľúčové ekonomické indikátory a snaha znížiť dlh počas recesie sa ukázala ako kontraproduktívna. Fiškálna expanzia sa považuje za potrebnú aj preto, že v prostredí nízkych úrokových mier nie sú centrálne banky schopné priamo stimulovať ekonomiku, môžu však nepriamo financovať, resp. zaručiť sa za časť nového dlhu, ako to urobila aj ECB a prispela tak k stabilizácii situácie na finančných trhoch, ktoré by mohli začať pochybovať o schopnosti niektorých členských krajín splácať ich rastúce dlhy.

Prebiehajúca diskusia o podobe fiškálnej politiky po pandémii má presah aj na názory o budúcej podobe uplatňovaných fiškálnych pravidiel. V dôsledku pandémie sú platné európske aj národné fiškálne pravidlá dočasne vypnuté. V SR sa návrhy na ich úpravu premietli do predloženej novely Ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti.

Na európskej úrovni sa diskutuje o tom, ako po novom nastaviť európske fiškálne pravidlá, ktoré boli už v období pred pandémiou predmetom kritiky najmä kvôli svojej komplexnosti. Spochybňuje sa predstava, že môžu fungovať explicitné fiškálne pravidlá, ktoré by boli vhodné pre všetky členské krajiny, a hľadá sa vhodná alternatíva. Napr. uznávaný makroekonóm a bývalý hlavný ekonóm MMF Olivier Blanchard navrhuje, aby európske fiškálne pravidlá nahradili fiškálne štandardy.

Vyššie uvedené názory sú súčasťou prebiehajúcich diskusií o žiadúcom popandemickom nastavení fiškálnej politiky a fiškálneho rámca. Považujeme za dôležité, aby sa pri rozhodovaní o tom, aká fiškálna politika sa bude uplatňovať v najbližšom období, zohľadnili a vyhodnotili kľúčové argumenty a závery existujúcich alternatívnych názorov, a tým sa zvýšila pravdepodobnosť, že fiškálna politika pre najbližšie obdobie bude zodpovedať potrebám ekonomiky.