Draxler: máme tlač využívajúcu manipulácie
Naozaj je najväčším problémom domácej politiky zakázanie alebo nezakázanie Kotlebovej strany? Kladie si otázku v svojom denníku na sociánej sieti bývalý minister školstva Juraj Draxler. Finančné noviny prinášajú jeho text v nezmenenom znení.
Aby bolo jasné, nie som žiaden priaznivec zoskupení, ktorých členovia majú potrebu pochodovať v uniformách a v užších stretnutiach svojho tvrdého jadra sa hlásia k rôznym viac-menej rasistickým motívom a zväčša pomýleným historickým príbehom.
Ale zároveň si treba ujasniť jednu vec. Nehrozí nám žiadny návrat fašizmu a podobné nezmysly. To, čo tu bolo v polovici 20. storočia bol veľmi špecifický historický fenomén, so svojou sociológiou a geopolitickým kontextom.
Spomínaná strana je zmesou ľudí, ktorí sú niekedy skôr smiešni, ale niekedy aj dojímaví tým, ako sa snažia nájsť záchytné body v mätúcej modernej dobe. Nie je to subjekt, ktorý by mal šancu výrazne meniť spoločnosť, na to nemá žiadnu reálnu organizáciu ani potenciál.
Ale v tejto chvíli táto strana, aj tá ďalšia, čo príde (Harabin) skôr významne čerpajú z toho, že časť spoločnosti je tak nahnevaná, že sa v rámci protestu je ochotná obrátiť aj k politickému extrému.
A ten hnev má konkrétny základ: Od roku 1989 sa národu sústavne klame. V roku 1989 „prozápadná elita“ tvrdila, že nám nehrozí žiaden nárast nezamestnanosti, že kto o tejto téme hovorí, len šíri planý poplach.
Na začiatku privatizácie národ uisťovali, že bude len malá, aby sa vytvoril stredný podnikateľský stav, a určite nebudeme do zahraničia predávať strategické podniky.
Pri reformách sociálneho systému sa pripravili dokumenty, aké pekné dôchodky budú z druhého piliera, všetko posvätené Svetovou bankou. (Bol som jeden z tých, ktorí kritizovali ani nie tak 2. pilier, ale všetky tie technické nezmysly okolo neho, plus hluché kľúčové miesta, ako napríklad výpočty anuít.)
Maľovalo sa, že prejdeme na model západnej demokracie. V skutočnosti máme politické strany, ktoré sú skôr firmami, s pár členmi. Navyše, máme „demokraciu“, kde sa malé skupinky jasne politicky orientovaných ľudí v médiách prezentujú ako neutrálni „predstavitelia občianskej spoločnosti“. Títo neustále zdôrazňujú, ako sa musí niečo robiť proti vôli väčšiny. Naozaj, v ich prezentácii je demokratické akoby zásadne to, čo chce nejaká veľmi malá menšina.
Hovorilo sa o slobodnej tlači. V skutočnosti máme tlač, ktorá sa vyžíva v manipuláciách. A ktorej významná časť veľmi ochotne slúži mocenským záujmom, ktoré nemajú nič spoločné so Slovenskom.
Keďže máme výročie bombardovania Juhoslávie, znovu ako príklad pripomínam obludnú kosovskú lož. Napriek tomu, že hneď po krutom bombardovaní Srbska boli vyvrátené klamstvá o tom, ako Srbi systematicky vyvražďovali Albáncov, časť našich médií ich doteraz bezostyšne šíri.
Pred tridsiatimi rokmi sa veľa hovorilo o potrebe morálnej očisty spoločnosti. Prišiel bulvár a bulvarizácia všetkého.
Ešte niečo. Myslím, že ľudí najviac hnevá, keď sa im hovorí, že sa majú v skutočnosti veľmi dobre. Ja som jeden z tých, ktorí z nových pomerov profitovali, mohol som slobodne vycestovať, vyštudovať niekoľko škôl v zahraničí, nájsť si vždy nejakú zaujímavú prácu. Ale nikdy si nebudem robiť posmešky z ľudí, ktorí sa od roku 1989 pozerali, ako pustnú fabriky v regiónoch a po hlavách im dupú rôzni zbohatlíci.
Dnes majú namiesto stability a kvalifikovanej práce často rôzne dočasné zamestnania, ktoré im nedávajú možnosť cítiť, že by boli nejako zruční či dôležití. A sú nespokojní, necítia sa dobre. Samozrejme, že nie.
Väčšina Slovákov, nespokojných s dnešným stavom vecí a s doterajšími politikmi nie sú žiadni fašisti ani extrémisti. Mávam diskusie s ľuďmi z rôznych profesií, regiónov, rôznych vekových kategórií. A dovolím si tvrdiť toto. Aj tí, ktorí v stretnutí s rôznymi slniečkármi a kaviarenskými intelektuálmi majú občas extrémne vyhlásenia, sú zvyčajne proste len nahnevaní. V skutočnosti ľudia väčšinou chápu aj to, že transformácia si žiadala nejaké obete, aj to, že moderná doba a otvorená spoločnosť prináša neistoty, dokonca aj to, že sa napríklad v politike často klame.
Ale nie toľkoto, v takýchto rozmeroch, a tak sústavne, ako si to od roku 1989 zažívame. To proste musí vytvárať protireakciu.
Každý slušný, civilizovaný človek sa dnes, tak ako včera, predvčerom, či zajtra bude stavať proti rasistickým nezmyslom, aj proti volaniu po tvrdej ruke tam, kde treba predovšetkým inteligentnú politiku. Ale zároveň sa netvárme, že tu nemáme iné, hlboké problémy vo fungovaní spoločnosti, vrátane toho, ako je naša verejná diskusia organizovaná. Ak tieto aspoň čiastočne vyriešime, z veľkej politiky zmiznú aj všelijaké protestné strany a hnutia.
