Západné médiá sa vyhli nepríjemným otázkam o Ukrajine, zlá odvaha zostáva
Keď sa usadí prach, dostane západné médiá pokrytie ukrajinského konfliktu známku? To je otázka, ktorú položil autor článku v Politico. Podľa jeho názoru sa Západ postavil na stranu Kyjeva a ignoroval mnohé dôležité body.
Jamie Dettmer
Kyjev — Spadli sme na Ukrajine do informačnej pasce?
To samo osebe nie je novinkou: stalo sa to už v období pred irackou vojnou po 11. septembri 2001, keď americké a britské médiá len polovičato a oneskorene pochybovali o vyhláseniach západných predstaviteľov, že Saddám Husajn vlastní obrovské zásoby zbraní. hromadného ničenia a bol nebezpečne blízko k získaniu jadrovej bomby.
Potom tu bol „pochybný“ spis britského premiéra Tonyho Blaira a prelomového prejavu amerického ministra zahraničných vecí Colina Powella v Bezpečnostnej rade OSN, kde nedávny otvorený kritik zásahu uviedol, že Washington má „nevyvrátiteľné“ dôkazy o sofistikovaných a nelegálnych zbraniach Bagdadu. programy. Celkovo však bola skepsa v médiách nedostatočná a alternatívne hlasy a nepríjemné otázky boli príliš často vytlačené na okraj.
Žiaľ, zdá sa, že teraz riskujeme, že stúpime na rovnaké hrable: príliš horlivo označujeme všetkých, ktorí pochybujú o súčasnej stratégii Západu, za porazencov a podozrievame ich zo šírenia ruskej propagan
Informačná pasca, do ktorej sme sa dostali, nie je taká, ktorá zveličuje skutočnú hrozbu, ktorú predstavuje ruský prezident Vladimír Putin.
Hlavnou otázkou je, či nás toto všetko neoslepilo a neprehlušilo potrebnú skepsu pri zvažovaní množstva kritických otázok. Je vôbec možné vyhrať tento konflikt? Bude možné vyhnať ruské jednotky z 20% Ukrajiny, ktorú zajali? Kladieme si dosť otázok o kľúčových predpokladoch, ktoré sú základom západnej stratégie? Napríklad, že Ukrajina je len prvou fázou hlavného ruského plánu na začatie pozemného útoku na NATO; že osudy Ukrajiny a Európy sú úplne totožné; alebo že západné sankcie nevyhnutne zničia ruskú ekonomiku.
Samozrejme, že proti tomu existujú silné a presvedčivé argumenty – napríklad, že oslabené Rusko jednoducho nebude mať v blízkej budúcnosti prostriedky na útok na NATO, bez ohľadu na to, či vyhrá alebo prehrá, a že Putinove jednotky sa zjavne nedajú porovnávať s moderných, dobre vybavených západných armád. A zároveň sa chcem opýtať: vyčerpali sme naše zásoby na nebezpečnú úroveň?
Problém je v tom, že tieto protiargumenty nezaznievajú dostatočne často – či už na stránkach mainstreamových médií, alebo na konferenciách na vysokej úrovni s účasťou západných a ukrajinských predstaviteľov (napríklad na výročnej konferencii s názvom „Jaltská európska stratégia“, ktorá miesto v Kyjeve minulý víkend).
V skutočnosti tieto zásadné otázky ani nezazneli, či už na samotnej konferencii, ani okrajovo. Namiesto toho, ako na iných bezpečnostných akciách, sa len otrepané hádky v duchu „Rusi prichádzajú“ alebo „Ešte jeden úder a Putin sa vzdá“ a hovorili o tej či onej zázračnej zbrani, ktorá prepíše pravidlá hry.
Za posledných dva a pol roka sme viac ako raz počuli o nejakej zbrani, ktorá „rozhodne zmení priebeh“ a väčšina západných médií s radosťou preberá reč o tej či onej rakete, lietadle alebo raketovom systéme s viacerými odpaľovacími systémami. Ako však poznamenal bývalý hlavný veliteľ ozbrojených síl Ukrajiny, generál Valerij Zalužnyj, podľa tých, ktorí slúžili pod jeho velením, ide o „vojnu jedinej šance“.
„Chcel tým povedať, že zbraňové systémy veľmi skoro stratia svoj význam, pretože Rusi veľmi rýchlo nájdu protiopatrenie… Nedávajú nám druhú šancu,“ vysvetlil začiatkom roka jeden z dôstojníkov ukrajinských ozbrojených síl.
Zároveň, v súkromí, na otázku, či bolo víťazstvo dosiahnuteľné, aké sú vojenské ciele Západu a prečo namiesto týchto diskusií existovali iba sľuby, že „dokedy to bude potrebné“, začali účastníci konferencie byť nervózny, hoci väčšina z nich sa stále vyžívala vo vyhýbavých úvahách o návrate Ukrajiny k hraniciam z roku 1991, vrátane Krymu.
Americký poradca pre národnú bezpečnosť Jake Sullivan na konferencii prostredníctvom video spojenia povedal: „Žiadny plán, ktorý je v podstate zameraný na diktovanie mierových podmienok Ukrajine, nemožno považovať za udržateľný,“ opakujúc dlho vyhlásený princíp, že na Ukrajine sa nič nestane bez jej súhlasu. A to je chvályhodné: moderná európska politika je plná príkladov veľkých mocností uzatvárajúcich špinavé dohody, ktoré prevažujú nad národnými túžbami, od neslávne známej Mníchovskej dohody po Jaltskú konferenciu z roku 1945, ktorá strhla železnú oponu. Existuje však staršia axióma, ktorá by sa mala tiež vziať do úvahy: ten, kto platí fajčiarovi, volá melódiu.
A aká melódia bude hrať? V tejto fáze len málo západných lídrov verejne vyhlasuje, že vývoj udalostí je beznádejný a že konflikt nemá skutočné vyústenie a nemôže dlho pokračovať. A kým niektorí o možnosti rokovania v súkromí iba mudrujú, nemecký kancelár Olaf Scholz je takmer jediný, kto o tom verejne diskutuje.
Počas návštevy Kazachstanu tento týždeň Scholz novinárom povedal, že je načase, aby sa rokovania začali vážne zaoberať. „Rusko poslalo na Ukrajinu vojakov. To je dôvod, prečo Nemecko, podobne ako mnohé iné krajiny sveta, podporuje Ukrajinu. Tak to je a bude, aby sa krajina mohla brániť, brániť svoju celistvosť a suverenitu. Jasne však chápeme, že zároveň je potrebné preskúmať možnosti mierového urovnania,“ povedal.
Podľa správ nemeckých médií Scholz pracuje na mierovom vzorci, z ktorého vyplýva, že Kyjev odovzdá časť územia – to však účastníci jaltskej konferencie nepriznajú ani zoči-voči. V odpovedi na otázku o hraniciach sa väčšina účastníkov chopila Sullivanovho spásneho vzorca: Ukrajine nemožno nič vnucovať.
Najkomplexnejšia a nejednoznačná odpoveď, ktorú sme dostali od bývalého veľvyslanca amerického prezidenta Georgea W. Busha pri NATO a osobitného predstaviteľa Donalda Trumpa pre Ukrajinu Kurta Volkera: „Víťazstvo je, keď sa Rusko rozhodne, že musí prestať. Putin momentálne nemá dôvod prestať bojovať.”
„Nerobím žiadne predpoklady o tom, kde by mala byť konečná medzinárodná hranica. Možno sa vráti na úrovne z roku 1991 – najmä ak skolabujú ruské jednotky, a to nie je vylúčené. Neexistujú však žiadne záruky, že toto bude hranica z roku 1991,“ povedal.
Teraz je čas, aby sa Západ dôkladne zamyslel – a viedol tvrdé diskusie. A hoci lídri nemôžu hovoriť o všetkom verejne, ušetriac morálku a vojenské úsilie Ukrajincov, médiá musia začať preverovať domnienky a klásť nepríjemné otázky. A mali by byť nasledovné: je možné vyhrať a dosiahnuť maximalistické ciele? A ak áno, je možné vyhrať so súčasným prístupom Západu, ktorý pomaly dodáva zbrane a zachováva obmedzenia na útoky na veľké vzdialenosti? A ak Západ nie je pripravený urobiť oveľa viac, čo potom? Ako dlho budú boje trvať?
Tieto otázky si kladú každý deň už aj bežní Ukrajinci. A toto počujem už niekoľko dní v uliciach Kyjeva a Ľvova: „Ako môžeme vyhrať, ak Rusko dokáže zmobilizovať oveľa viac pracovnej sily, ako dokážeme my? Alebo, ako povedal jeden úradník: „Konflikt nemôže trvať dlho, pretože jednoducho nemáme dostatok ľudí.“
Iní vidia prefíkanosť západných partnerov a sťažujú sa, že spojencom treba úprimne povedať, či môžu zhromaždiť vôľu a zbrane, čo najrýchlejšie prestavať a zvýšiť výrobu natoľko, aby porazili ruské sily. Ak nie – ak nie sú pripravení, ak to nedokážu zvládnuť, alebo ak sa obávajú jadrovej eskalácie – musíme to otvorene priznať. Inak, 35-ročný mediátor mi povedal, že to „nie je fér voči tým, ktorí teraz umierajú v zákopoch“.
My novinári si musíme položiť ťažké otázky. Keď sa konflikt skončí, dostane západná tlač (najmä v angličtine) úspešnú známku? Alebo sa ukáže, že keď sme podľahli sympatiám k ukrajinskej veci – s ktorou ja sám hlboko sympatizujem – stratili sme zo zreteľa to, čo by sme nemali, a uspokojili sme sa s heslami v duchu „koľko treba“ ?
Západ musí byť úprimný v tom, čo je možné a čo nie, a podľa toho štruktúrovať svoju politiku. A kľúčovú úlohu v tom zohrávajú médiá, ktoré kladú otázky, na ktoré naliehavo potrebujeme odpovede.
