Michal Kravčík: voda je život, život je voda

Michal Kravčík sa narodil 3. februára 1956, v meste Ujezdec v Ukrajine.  Je slovenský hydrológ, environmentalista,  držiteľGold manovej ceny za rok 1999, za svoje príspevky o hospodárení s vodou slovenskej rieky Torysa. Finančné noviny ho požiadali o rozhovor.

Ako ste sa dostali k problematike hydrológie?

Úplne náhodou v kontexte doby, v ktorej som dospieval. Sníval som o výtvarnom umení, no ako chlapec z dediny som sa neodvážil prihlásiť bez známosti. Trúfol som sa prihlásiť na architektúru a ukázalo sa že to bolo nad moje sily. Keď mi na odvolanie ponúkli študovať vodné hospodárstvo, tak som v úpenlivej snahe, aby som nerobil hanbu rodičom, že ma predčasne vyhodia z vysokej školy, som začal študovať aj hydrologickú a hydraulickú literatúru, ktorá nebola povinná.

Vtedy sovietska škola predovšetkým hydrauliky patrila medzi svetovú špičku a dokonca odborná literatúra zo západu bola prekladaná do ruštiny. Tak sa začalo aj moje putovanie hlbšie spoznávať vodu. Klasické učivo na odbore vodného hospodárstva spočívalo samozrejme o všetkom technickom v čom tečie voda, ale o vode iba okrajovo. Mali sme totiž predmet hydrológie až jeden semester. Tak už vtedy som sa snažil hlbšie rozumieť vode. To ma viedlo aj k vedecko-výskumnej práci na vysokej školy a dokonca som obstál na celoštátnom kole Študentskej vedecko-odbornej činnosti v Brne a s tým súvisel následný hlad spoznávať viac vodu aj z tej druhej strany, nie len technickej.

Tým, že moje podvedomie bolo dosť fixované na umenie, tak som sa postupne reinkarnoval z klasického technokratického pohľadu na predmety, v ktorých voda tečie na samotnú vodu a v tom som objavoval dovtedy nepoznané súvislosti vody.

Pracovali ste v Slovenskej akadémii vied (SAV)?

Keď som promoval na Stavebnej fakulte s diplomovou prácou „Výpočtové metódy plnenia plavebných komôr na Vodnom diele Gabčíkovo“, tak som vtedy dospel k vnútornému presvedčeniu, že toto nie je moja cesta. A tak som po krátkom pobyte na Inžinierskych stavbách v Košiciach som sa rozhodol vrátiť podnikové štipendium a odísť do výskumu.

Vtedy odvárali pobočky základného výskumu SAV pre Ekologickú optimalizáciu Východoslovenskej nížiny. Písal sa rok 1982. Tu som sa tak pustil do roboty, že ma napokon v roku 1988 z Akadémie vyhodili za ideologické zlyhanie, lebo som nepochopil, že výskum je podriadený politickým rozhodnutiam Komunistickej strany Slovenska. Kuriózne za mojím vyhodením z Akadémie stál súdruh Rudolf Schuster, vtedajší predseda Krajského národného výboru, ktorého som požiadal, aby sa oboznámil s výsledkami výskumu o Východoslovenskej nížine, ktorý sa v perestrojovom období hlásil k veľkým ekológom. Výskum totiž hovoril, že sa nehorázne plytvá s verejnými zdrojmi, ktorých návratnosť do zúrodňovania Východoslovenskej nížiny presahuje 170 rokov pri životnosti investícií 40 rokov a treba s tým niečo robiť.

Po trojmesačnom „príživníctve“, ako nezamestnaný ma z ľútosti prijali Pôdohospodársky projektový ústav, kde som hneď pri spracovaní prvého projektu našiel riešenie, ktoré bolo o 80% lacnejšie.

Na koberci riaditeľ to nevedel pochopiť, prečo som taký sprostý, že či nerozumiem, že nezarobíme na slanú vodu. Vtedy som začal vnímať hlbšie aj politické súvislosti a konfrontoval som výskum s oficiálnymi politickými rozhodnutiami a dospel som k poznaniu, že objektívna veda v našich podmienkach neexistuje. Žiaľ doteraz neviem pochopiť, že ani 30 rokov nevieme sa z ideológie vedy prebúdiť.

Naše výsledky výskumu sme spísali do správy o Hydrológii vnútorných vôd na Východoslovenskej nížine a jej vplyv na poľnohospodársky produkčný potenciál a potom sa začali diať divné veci, lebo správu sme poslali do vtedy populárneho časopisu Mladý svět.

Štúdia bola ocenená a preto sa to dostalo médií a ideológovia to nevedeli prežiť. Vtedy, v istom stupni politického odmäku aj na Slovensku vznikla celá séria článkov vo Východoslovenských novinách pod názvom „Štúdia zvaná nešupliková“, na ktorú doteraz vlastne trpím. Po nežnej revolúcii som sa chcel vrátiť na SAV, ale cesta bola zarúbaná.

Jednoducho naďalej nespĺňam ideologickej vedy. A to trvá doteraz. Preto som sa po Nežnej pustil vlastnou cestou. Postupne som s kolegami rozpracoval plán alternatívnej vodohospodárskej politiky Slovenska pod názvom Voda pre tretie tisícročie. Uznesením NR SR z 2. júna 1994, bola Vláda SR zaviazaná rozpracovať Vodu pre tretie tisícročie do oficiálnej vodohospodárskej politiky Slovenska. Ak by sa to bolo stalo Slovensko by malo hojnosť vody a zdravú klímu a dokonca by sa stalo inšpiráciou pre celý svet, ako ozdravovať klímu, nemať povodne, ani suchá a mať hojnosť biodiverzity a spokojnosť občanov žiť v zdravom a bezpečnom prostredí. Nestalo sa. Vláda Vladimíra Mečiara po návrate k moci po voľbách v roku 1994 dala garancie na úvery vo výške 500 mil. USD a výsledok už poznáme, Postupný nárast všetkých symptómov a úpadku jedného s kľúčových odvetví, ktoré stabilizuje vodnú, potravinovú, environmentálnu, klimatickú bezpečnosť je v chaose a v inštitucionánom úpadku.

Keď som videl, čo sa deje a že je zbytočná námaha plytvať energiou po vládnych úradoch, tak sme sa s tímom sústredili na pomoc komunitám na Hornej Toryse, aby sa tam nestavala priehrada, ale sa krajina tak spravovala, aby oblasť dokázala produkovať toľko čistej pramenistej vody, koľko je potrebné zabezpečiť pre obyvateľov Východného Slovenska a aby sa nemuseli historické obce vysťahovať, tak ako to bolo na Orave, Liptove, či na Hornom Zemplíne. Rozpracovali sme projekt Modrej alternatívy ku navrhovanej priehrade Tichý Potok začiatkom 90-tých rokoch. Založil som mimovládnu organizáciu Ľudia a voda, pod hlavičkou ktorej pôsobím doteraz a rozvíjam s kolegami a dobrovoľníkmi to, čo si myslím, že je treba. Doma i za hranicami. Išlo o riešenie ekosystémového získavania vodných zdrojov, na ktorom sa potvrdzuje, že je viac ako 10 násobne lacnejšie a rieši nie len to. Najväčšou pridanou hodnotou projektu je, že to otvorilo cestu k novej vodnej a klimatickej paradigme.

Za ten čas som pochopil, že vo vedeckej brandži v oblasti vody pracujú tí, ktorí spĺňajú ideologické kritériá. Dlho som rozmýšľal prečo to tak je. Zrejme to súvisí s hlbokým zakorenením ideologického vplyvu na vodné hospodárstvo, pretože pri vzniku vedúcej úlohy strany v spoločnosti bol odbor vodné hospodárstvo priamo riadený najvyššími politickými špičkami a zrejme to má to vplyv doteraz. Jednoducho zažratá ideológia gniavi aj ochranu prírodných zdrojov.

Prečo sú svete suchá?

Odpoveď na túto otázku je pomerne jednoduchá, lenže pochopenie je príliš zložité. Na škole sme sa učili, že máme veľký a malý vodný cyklus. Veľký je ten, ktorý riekami transportuje vodu do morí a oceánov. Z oceánov sa voda vyparuje a atmosférickými prúdmi je transportovaná naspäť na pevninu.

Voda vo veľkých vodných cykloch je recyklovaná v priemere každé tri  mesiace. Málo však vieme o formovaní malých vodných cyklov a o zmenách v nich vplyvom antropogénnej činnosti človeka v krajine.

Odborná verejnosť stav vody v malých vodných cykloch považuje tak isto za nemenný, ako je považovaný aj stav vody vo veľkom vodnom cykle. Vieme, že voda v malých vodných cykloch sa vyparuje z krajiny cez vegetáciou do atmosféry, tvorí mraky a po kondenzácii sa naspäť vracia do krajiny.

My však krajinu meníme a poškodzujeme. Vysušenie akéhokoľvek kúska krajiny znamená menej vyparenej vody do atmosféry cez vegetáciu. Vegetácia nerastie a voda sa nevyparuje   Neuvedomujeme si, že poškodzovanie krajiny, ktoré nastalo po 2. svetovej vojne je natoľko vážne a rozsiahle, že každoročne z malých vodných cykloch odteká do morí a oceánov približne 1% tej vody, ktorá v minulosti ostávala v krajine, podporovala rast vegetácie, vyparovala sa, tvorila mraky a následne dážď.

To je jedna vec. Druhá, ktorá priamo s tým súvisí je zmena tepelných tokov v atmosfére vplyvom vysušovania. Neuvedomujeme si, že s poklesom výparu rastie koncentrácia tepla v troposfére zo sucha. My sme však už tak vysušili krajinu, že denná produkcia tepla zo sucha do troposféry presahuje aj 5 násobok energie, ktorú Slovensko spotrebuje za celý kalendárny rok. Táto energia uvoľňovaná do troposféry samozrejme, že mení toky vzduchových más, tvorbu mrakov, dažďa i chovanie teploty atmosféry. Preto si je niekedy až tragický smiešne, keď človek príde do nejakej kancelárie a vidí tam visieť akčný plagát s posolstvom: „Vypni kúrenie, lebo prispievať ku zmene klímy“. Vôbec si neuvedomujeme, že za jeden deň produkujeme do atmosféry z vysušenej krajiny 2000 násobne viac energie, ako ľudstvo v daný deň potrebuje. A že energetická kríza. Všetky krízy sa rodia v hlavách.

Len dávam do pozornosti súvislosť na uvažovanie, že úbytok vody v malých vodných cykloch zároveň znamená zriedkavejšie vypadávanie dažďa z mrakov. Preto dochádza k časovej a priestorovej zmene rozdelenia zrážok.

V tejto oblasti fatálne zlyháva veda a výskum. Nechápem, ako je možné, že sa oficiálna veda tomu nevenuje. Toto, čo my na Slovensku sme urobili v 20. storočí, prebiehalo v rôznych končinách sveta po stáročia. Zaujímavý výskum urobil Austrálsky vedec Connors v Gruzínskej časti Kaukazu. Z tohto výskumu vyplynulo, že pokles zrážok v nížinách a rast v horách prebiehal v tejto časti planéty viac ako 10 tisíc rokov. Tu v nížinách poklesli ročné zrážky o viac ako 200 mm a v horských oblastiach narástli o viac ako 200 mm. Súvisí to so zákonmi fyziky, predovšetkým s 2. termodynamickou vetou. Ak sa napríklad pozrieme do oblasti Perzie, tak celá táto oblasť bola v minulosti úrodnou krajinou s dostatkom dažďa. Teraz? Tragický vysušená

Ako vznikla Sahara či iné púšte?

Americký vedec čínskeho pôvodu Hong-Quan Zhang napísal veľmi zaujímavú knižku z vlastného  výskumu „Revive Eden“ (Obnovme ráj), v ktorej tvrdí, že Sahara začala vysychať zhruba pred 5500 rokmi. Podľa tejto knižky som surfoval v google mape a našiel som na východ od pohoria Atlas stovky vodozádržných opatrení, ktoré je vidno zo satelitu.

Niektoré sú popretrhávané povodňovými vlnami, ale stále je ich vidieť. Rozprával som sa s priateľom Benamarom z Alžírska, ktorý tvrdí, že tie vodozádržné opatrenia sú staré viac ako 5 000 rokov. Má to logiku, lebo výskum ďalších vedcov v ľadovcových vrstvách na Kilimandžáre potvrdil prachové vrstvy v ľade, ktoré určujú zmenu počasia v rokoch približne pred 4200 rokmi. To isté časové datovanie prachových vrstiev sa našlo v ľadovcoch na Himalájach a v Peruánskych Andách. To vlastne potvrdzuje, že obdobie sucha malo globálne rozmery. Otázkou je, čo to spôsobilo.

Môže vzniknúť pochybnosť, že vtedy nebola tak rozvinutá civilizácia. Ak sa hlbšie zamyslíme nad tým, ako mohol vyzerať svet pred Biblickou potopou, tak možno pochopíme aj súvislosti s jednoduchými odpoveďami. My však aj históriu planéty príliš úpenlivo pozeráme cez prizmu metafyziky. Mne to tak vychádza, že k hospodáreniu človeka v krajine človek nepotrebuje špičkové technológie, aby ju poškodil a vysušil.

Stačí, že človek, ktorý využíva krajinu a zanedbáva vplyv poškodenia krajiny na zmenu v malých vodných cykloch. Nechápeme súvislosti medzi vodou po ktorej chodíme a vodou, ktorá padá nám na hlavy z neba. Stále sme v móde, že dážď je niečo nepríjemné, čoho sa potrebujeme rýchlo zbaviť. Budovanie vodozádržných opatrení na východ od Atlasu s veľkou pravdepodobnosťou súvisí so štartom dezertifikácie Sahary. Farmári, ktorí tam žili a pestovali plodiny vnímali nedostatok vody pre svoje poľnohospodárstvo a preto hľadali i realizovali riešenia v podobe vodozádržných opatrení. Napriek tomu vyschli. Prečo? Lebo to nie je o inovatívnych technológiách v poľnohospodárstve, či územnom rozvoji, ale je to o zmene paradigmy. Dážď je dar nebies, ktorý po jeho použití potrebujeme vrátiť cez výpar do nebies a nie poslať do mora.

Prečo sú svete povodne?

Medzi povodňami a suchom je človek. Takže odvrátenou tvárou sucha sú povodne a treba vnímať ich v dvoch súvislostiach, ktoré majú ten istý pôvod. Poškodzovanie krajiny spôsobuje rýchly odtok dažďovej vody z krajiny do roklín a údolí a výsledok sú povodne. Ďalší priamo súvisiaci fenomén je, že sa mraky vylievajú na menšie plochy, ako to bolo v minulosti s vyššou výdatnosťou a intenzitou zrážok. A výsledok? Intenzívnejšie riziko vzniku povodní. S tým súvisí fenomén dažďových bômb.

Stačí si pripomenúť tragédiu v Jarovniciach v roku 1998, Nemecko v roku 2021, Slovinsko tento rok. Extrémne prívalové zrážky z roka na rok sú intenzívnejšie a z roka na rok viac zabíjajú. O tom sme písali už v roku 2000 v publikácii Voda pre tretie tisícročie, v ktorej sme zverejnili výsledky nezávislého výskumu o zmene hydrológie na Slovensku a čo to znamená pre budúcnosť.

Ako môžeme získať rovnováhu obehu vody v prírode?

 

Riešenie je veľmi jednoduché. Stačí zvýšiť vodozádržnosť ktoréhokoľvek poškodeného územia tak, aby dažďová voda, ktorá padne do územia aby ostala tam a mala šancu vsiaknuť a doplniť zásoby pôdnych a podzemných vôd. My v riešenia odporúčame vytvárať systémy vodozádržných opatrení, ktoré dokážu zadržiavať v krajine intenzívne zrážky so štatistickou pravdepodobnosťou výskytu raz za jeden rok. V podmienkach Slovenska je ide o jednoročné zrážky na úrovni 60 mm. Táto zadržaná dažďová voda posilňuje výpar do atmosféry, podporuje rast vegetácie a termoreguluje krajinu. Zadržiavaním dažďovej vody posilňujeme tiež tvorbu častejších zrážok z menšou intenzitou a výdatnosťou. Tiež zúrodňujú pôdu a posilňujú biodiverzitu.

Ako môžu vyzerať oparenia vedúce k rovnováhe?

V zásade potrebujeme ekosystémové zadržiavanie dažďovej vody v leso-poľnohospodárskej a urbanizovanej krajine. V lesoch potrebujeme budovať odrážky na lesných cestách so vsakovacími jamami, v hlbokých roklinách hrádzky všetkých typov, malé vodné plochy, protipožiarne nádrže. Toto potrebujeme dostať do lesohospodárskych plánov.

V poľnohospodárskej krajine prostredníctvom pozemkových úprav potrebujeme obnovovať medze a zasiakavacie pásy po vrstevnici, malé vodné plochy, mokrade, rybníky, protipožiarne jazierka, odrážky na cestách so vsakovacími jamami. V urbanizovanom prostredí miest
a obcí potrebujeme dažďovú vodu zo striech a spevnených plôch zbierať do verejnej zelené, budovať dažďové záhrady, zelené strechy, zelené stany, vodné prielohy, malé vodné nádrže. Všetko toto treba plošne riešiť ako súčasť verejných politík a dostať do územných plánov miest a obcí.

Pripomínam, že v územných plánoch chýba jedná kľúčová vrstva: manažment dažďovej vody s navrhovanými riešeniami. Ak by tam to bolo zakomponované, vedela by každá obec koľko vodozádržných opatrení v lespoľnohospodárskej a urbanizovanej krajine potrebujeme. Košický kraj takýto plán vypracoval. Tiež vypracoval metodiku a tiež zanalyzoval, aké benefity z toho vznikajú pre komunitu a akým spôsobom môžu prispieť k bezpečnosti svojej komunity.

Čo pomôže zmenšovaniu teploty planéty?

Doterajšia predstava riešenia klimatickej zmeny je postavená na princípe dekarbonizácie priemyslu, aby sa znížila produkcia CO2 do atmosféry. Hrá sa o neutrálnu uhlíkovú stopu.

Z toho vyplýva aj scenár spomalenia rastu globálnej teploty tak, aby teplota nepresiahla stúpnutie v porovnaní s predindustriálnym vekom o 1,5 stupňa celzia. Zo stratégie, ktorá vychádza z Novej vodnej paradigmy vyplýva, že je možné lacnejšie a efektívnejšie dosiahnuť pokles teploty všade tam, kde budú robené vodozádržné opatrenia.

Spracovaný akčný plán obnovy poškodenej krajiny pre Košický kraj, ktorý schválil Košický regionálny parlament 19. februára 2021. Z plánu vyplýva, že zvýšenie vodozádržnej kapacity o 60 mil. m3 v celom kraji na ploche cca 7800 štvorcových kilometrov sa dosiahne zníženie priemernej teploty v kraji o 0,77 stupňa, radikálny pokles povodní s predchádzaním sucha. Tento plán zároveň vytvorí nové vodné zdroje o výdatnosti prameňov cez 10 tisíc sekundových litrov s vytvorením viac ako 3 tisíc pracovných príležitostí v kraji. Nemalým prínosom každoročnej sekvestrácie CO2 do biomasy a pôdy na úrovni takmer 7 mil. ton.  To je toľko CO2, koľko vyprodukuje ročne US STEEL Košice, ktoré je tlačené do dekarbonizácie priemyslu s prechodom koksových pecí na elektrické. Táto zmena si vyžaduje zmenu technológie v US STEEL za cca 1,3 mld. € a navyše vybudovanie nového energetického zdroja za miliardy €. Do opravy krajiny Košického kraja stačí niečo vyše cez 400 mil. €.

Je takzvaný „green deal“ oprávnený?

Skrývať pod Green deal dekarbonizáciu je nedôstojné. Treba si uvedomiť, že v prírode funguje nie len vodný, ale aj uhlíkový cyklus.

Uhlík v prírode je výsledkom procesov fotosyntézy, ktorej intenzita sa odvíja od dostatku vody v ekosystémoch. Všade tam, kde bola poškodená krajina, došlo k poklesu fotosyntézy a tým k zníženiu intenzity ukladania uhlíka do vegetácie a pôdy. Vieme, že až 55% humusu tvorí organický uhlík a tento fakt nepremietame do strategických rozhodnutí green dealu.

Dôležite je si uvedomiť, že takto uchopený koncept green dealu môže naštartovať ekologickú optimalizáciu krajiny a z toho vyplývajúci model predchádzania vodnej, potravinovej, environmentálnej, klimatickým a sociálnym kríz všade tam, kde by sa takýto plán green dealu zrealizuje. Analýzy, ktoré sme urobili, potvrdzujú že takýto model green dealu je viac ako 10 násobne lacnejší. Navyše je efektívnejšie aplikovateľný a môže zapojiť aj milióny ľudí po svete, ktorým by sa dala príležitosť dôstojnejšie žiť

Kto je na vine?

To nech si čitateľ na túto otázku odpovie sám.

Ilustračné fotografie: www.pexels.com