P. Magvaši: premeňme poznatky na peniaze

Inovácie nie sú ničím iným ako premenou poznatkov, či znalosťami na finančné prostriedky. Povedal to Peter Magvaši na stretnutí s podnikateľmi.

Peter Magvaši poznamenal, že slovenské firmy podľa Európskeho inovačného skóre sú dlhodobo stagnujúcimi firmami. Výnimkou bol len roku 2014 keď sa vo veľkom rozsahu čerpali peniaze z fondov Európskej únie. Podľa globálneho inovačného indexu má Slovenská republika relatívne nízke vstupy do oblasti inovácií. Základom inovácií je výskum. Súkromné firmy na Slovensku vkladajú do základného, ale aj aplikovaného výskumu relatívne malý podiel finančných prostriedkov.

Na paneli vystúpili predstavitelia nových slovenských firiem, ktoré sú orientované na technologické inovácie a sú súčasne orientované na vývoz svojej produkcie. Všetky firmy, ktoré sa prezentovali svoje inovačné stratégie sú všetky orientované na svetové trhy a na produkcie s vysokou pridanou hodnotou.

V paneli sa publikum zoznámil s firmami  ktoré majú vysoký inovačný potenciál, majú schopnosť rozšíriť svoje produktové  portfólio na náročných trhoch, majú potenciál na rast ich exportnej výkonnosti a prispieť k zvýšeniu diverzifikácie exportu SR. Okrem iného cieľom prezentácie podnikov bolo poskytnúť  vlastné skúsenosti týchto podnikov z pôsobenia na zahraničných trhoch, vrátane možnosti lepšej   previazanosti  ich zahraničných aktivít s činnosťou zastupiteľských úradov SR v zahraničí. Pre podniky bolo dôležité získať spätnú väzbu  pre slovenskú podnikovú sféru zo strany vedúcich zastupiteľských úradov o potenciáloch ich regionálneho trhu pre slovenské podnikateľské subjekty v produktoch (tovary, služby), ktoré majú inovatívny charakter kategórie PRIEMYSEL 4.0

Trochu teórie 

Teóriu inovácií spracoval a po prvý raz použil rakúsky ekonóm, ktorý sa narodil na Morave Joseph Schumpeter (1883-1950).  Podľa jeho definície „inovácia je každá zmena v organizme firmy, a dnes nielen firmy ktorá vedie k novému stavu. Pomocou inovácií vysvetľuje základné ekonomické kategórie ako sú zisk, úrok, alebo konkurencia. Inováciu považuje za základ ekonomického vývoja.

Podľa J. Schumpetera inovácie sú predovšetkým kreatívnou deštrukciou. Tento pojem, ktorý zaviedol v monografii Kapitalizmus, socializmus a demokracia (Schumpeter, 2007) používal pre označenie procesu industriálnej mutácie, ktorá nepretržite konštruuje ekonomickú štruktúru zvnútra, rozrušujúc starú štruktúru a vytvára novú. Kreatívna deštrukcia porušuje doterajšiu rovnováhu ekonomického systému a vyvoláva to, že z trhu odchádzajú staré technológie a mŕtve organizačné štruktúry. Vedie to k tomu, že sa objavujú nové životaschopné odvetvia.

Pojem „kreatívna deštrukcia“ je veľmi blízko spojený s ekonomikou, pretože vysvetľuje mnohé hybné sily zmien v priemysle. Môže to byť napríklad prechod od  konkurencieschopného trhu k monopolistickému trhu, a naopak. Schumpeter označoval inovácie podnikateľov hybnou silou, ktorá by mohla zabezpečiť dlhodobý ekonomický rast firmy tým, že deštruuje staré hodnoty monopolistických firiem.

Schumpeterov teoretický systém je charakterizovaný trilógiou základných prác: kľúčovou Theorie der wirtschaftlichen Entwicklung (1912), rozpracovanou v Business Cycles (1939) a zavŕšenou knihou Capitalism, Socialism and Democracy (1942), ktorých posolstvo sa dá zhrnúť takto: Na základe originálnych východísk a prístupov sa Schumpeter sústredil na budovanie ekonomickej teórie – dynamický vývojový prvok videl práve v inováciách, pomocou ktorých vysvetľuje hlavné ekonomické kategórie. Na inováciách sú tiež založené koncepcie cyklického vývoja i Schumpeterov ucelená vízia ďalších perspektív kapitalizmu v podobe evolučnej koncepcie jeho samo likvidácie.

Cyklický vývoj ekonomiky

Dlhé vlny Schumpeter vníma ako najdlhšie ekonomické cykly, a snaží sa o ich čisto endogénne vysvetlenie pomocou zlučovania bázických inovácii. Ekonomický cyklus sa rozumie ako zákonitá črta fungovania kapitalistickej ekonomiky, pomocou ktorej sa realizuje vnútorne generovaný vedecko-technický pokrok. Schumpeter nadväzuje na dostupné príspevky N. D. Kondratieva a pomenováva dlhodobé cykly jeho menom. Právom tak Kondratjev a Schumpeter môžu byť označení ako tvorcovia základných stavebných kameňov teórie dlhých vĺn a zároveň ako jej najvýznamnejší predstavitelia, resp. môžeme hovoriť o dlhých vlnách „kondratievsko-schumpeterovského“ typu či „inovačnom prístupe“. Tento prístup po II. svetovej vojne rozvíjali mnohí autori, na čele s G. Menschom. Odkaz J. A. Schumpetera však v sebe skrýva mnohé úskalia, predovšetkým „pascu“ technicko-technologického determinizmu a nedoceňovaniu subjektívnych a iných faktorov vývoja, preto ho nikdy nie je možné interpretovať zjednodušene a mechanicky.

Zrekapitulujme základné myšlienky teórie dynamického vývoja, ako boli formulované hlavne v práci z roku 1912. Schumpeter vychádzal z dvojakého chápania ekonomiky – pracoval so statickým modelom, proti ktorému postavil dynamickú teóriu, ktorá mala ukázať, ako samotný ekonomický systém generuje vnútorné sily, vyvolávajúce jeho stále zmeny.

Kvalitatívne zmeny výrobného procesu v podobe inovácii porušujú princípy statickej rovnováhy a je s nimi spojený prechod k reálnej kapitalistickej dynamike. Endogénnym spôsobom generované inovácie predstavujú „hybnú silu“ systému a sú spojené s aktivitami súkromného podnikateľa – ústrednej postavy, ktorý tvorivou činnosťou realizuje hospodársky vývoj. Existujú tri kľúčové prvky Schumpeterovej teórie ekonomického vývoja – tento má charakter evolučného procesu, v ktorom je rovnováha neznáma a jeho čas je historický. Objektom zmeny sú inovácie a iniciátorom (subjektom) je samotný podnikateľ.

Centrum systému

Inovácie – tvoriace centrálny pojem Schumpeterovho teoretického systému – sú vymedzené a chápané všeobecne a široko, širšie ako vedecko-technický pokrok; nezahŕňajú len technické a technologické zlepšenia, ale predovšetkým praktickú aplikáciu. Inovácie sa dajú vymedziť v zmysle kvalitatívnych zmien zahŕňajúcich každý nový spôsob využívania zdrojov podnikateľa („úspech nových kombinácií“), teda ako každý tvorivý čin v ekonomike. Nové kombinácie tak spravidla odčerpávajú zdroje  zo „starých“ kombinácií, čo v podstate znamená aj iné využitie zdrojov celého ekonomického systému. Nutné je však poznamenať, že Schumpeterova teória je však len problematicky využiteľná pre potreby ekonomickej praxe, resp. pre účely koncipovania praktickej krátkodobejšej politiky. Inovácie podľa Schumpetera vznikajú decentralizovane, ťažko sa dajú naplánovať, anticyklická politika je potom v rozpore s poňatím ekonomického cyklu ako zákonitého javu dynamického vývoja a pod. Schumpeterova ponukovo orientované koncepcie a prípadné riešenia sa tiež príliš nehodili z hľadiska času – napr. v 30. rokoch boli dopytovo orientované  recepty J. M. Keynesa dobovo aktuálnejšie a úspešnejšie. V dnešnej globalizovanej etape, kedy o samotnom prežití ekonomík rozhoduje práve predovšetkým efektívnosť kľúčových inovácii, sa potom koncepcia J. A. Schumpetera dá chápať ako akýsi všeobecný dynamický vývojový rámec mnohých ekonomických úvah a nie teda v zmysle konkrétnych hospodársko-politických doporučení. A Schumpeter formuluje vymedzenie pojmu inovácie takto: „Vyrábať znamená kombinovať veci a sily, ktoré sa nachádzajú v našom dosahu…Iné alebo inak vyrábať veci znamená inak kombinovať výrobné statky…Forma a obsah vývoja v našom ponímaní sú potom dané pojmom: presadzovanie nových kombinácií. Tento pojem zahŕňa päť prípadov:

1. výrobu nového statku, ktorý nie je spotrebiteľom ešte známy, alebo statku novej kvality;
2. zavedenie novej výrobnej metódy, ktorá je pre dané priemyselné odvetvie prakticky neznáma. Základom novej výrobnej metódy však nemusí byť nový vedecký objav a môže spočívať tiež v novom spôsobe komerčného využívania statku;
3. otvorenie nového trhu, teda trhu, na ktorom doteraz nebolo zastúpené dané priemyselné odvetvie príslušnej krajiny bez ohľadu na to, či tento trh už predtým existoval alebo neexistoval;
4. získanie nového zdroja surovín alebo polotovarov bez ohľadu na to, či tento zdroj už predtým existoval – ale my sme na neho neprihliadali a pokladali sme ho za neprístupný – alebo sa musel najskôr vybudovať;
5. uskutočnenie novej organizácie, ako je vytvorenie monopolného postavenia (napr. pomocou trustu) alebo rozpad monopolu.

Schumpeterovo chápanie inovácie sa stalo základom pre mnohé rozpracovania a vznik modernej teórie inovácii – dnes ekonómovia a iní operujú s rozlíšením výrobkových a technologických inovácii, s ich rôznymi radmi, so životným cyklom, frekvenčnou hladinou a i. Kľúčový je aj mechanizmus cyklov – hlavne dlhodobých – základ cyklického vývoja kapitalistickej ekonomiky spočíva v nerovnomernom rozložení spontánne vznikajúcich inovácii, s tendenciami zlučovať sa do určitých období a sektorov. Kumulatívna realizácia inovácii cez reťazovité reakcie vedie k obdobiu rozmachu; depresia potom predstavuje procesy adaptácie. Podľa Schumpetera existujú tri druhy príčin cyklických kolísaní – k podnikateľskému prostrediu externé (inštitucionálne zmeny, bankové zákonodarstvo, revolúcie, vojny a pod.), faktory ekonomického rastu (kapitálová akumulácia, demografické zmeny) a inovácie – Schumpeterov jednoznačne preferované a pokladané za výlučne endogénny činiteľ.

Inovačné zhluky daného charakteru (v prípade základných inovácii spájané s technickými a technologickými revolúciami) sa materializujú v náhlych vzostupoch zodpovedajúcich investícii; potom ako preukážu na základe ziskového motívu svoju efektívnosť, dochádza v konkurenčnom prostredí k rozširovaniu inovácii do celej ekonomiky – výsledkom sú vzostupné fázy cyklu. Po všeobecnom rozšírení sa rast spomaľuje – vyústením adaptácie na zmeny je fáza depresie (pre systém ako celok nevyhnutná, aj keď z hľadiska jednotlivých subjektov spojená s problémami); východiskom oživenia je opäť nová vlna inovácii. Schumpeter pracuje s dvojfázovým modelom (striedaním rozmachu a depresie) a štvorfázovou schémou (oživenie, prosperita, kríza, depresia) každého ekonomického cyklu. V modernej teórii dlhých vĺn existujú i ďalšie prístupy k fázovaniu dlhodobých cyklov (napr. schéma depresia – oživenie – vzostup – rozkvet – nestabilita); dvojfázové schémy však stále prevládajú.

Povaha príslušného zhluku inovácií implikuje i dĺžku ekonomického cyklu; Schumpeter rozlišuje cykly krátkodobé (ktoré označil Kitchinovým menom s dĺžkou 3 – 5 rokov), cykly strednodobé (Juglarove, trvajúce 7 – 11 rokov) a dlhodobé Kondratjevove cykly (dlhé vlny) spojené so základnými inováciami najvyšších radov a trvajúcimi 45 – 60 rokov. Toto členenie cyklov býva niekedy doplňované ešte o cykly Kuznetsove, ktoré trvajú 15 -25 rokov. Podľa „inovačne – investičného“ prístupu je možné problematické cykly Kitchinove spájať s investíciami do zásob („cykly zásob“), typické Juglarove s investíciami do väčšiny prvkov fixného kapitálu („cykly investícii“ resp. cykly obchodné, podnikateľské, priemyselné a pod.), Kuznetsove cykly s investíciami do výstavby („cykly výstavby“) a Kondratjevove dlhé vlny s najrozsiahlejšími, najviac finančne náročnými investičnými projektmi s najdlhšou životnosťou. Schumpeter uvažoval i vzájomné prepojenie cyklov, známa sa stala schéma : jeden „Kondratjev“ = šesť „Juglarov“ a jeden „Juglar“ = traja „Kitchinovia“.

Dlhé vlny

Značnú pozornosť venuje Schumpeter dlhým vlnám – prvú datuje do rokov 1787 – 1842 a spája ju s procesmi prvej priemyselnej revolúcie; druhý dlhodobý „buržoázny“ cyklus (1842 – 1897) predstavuje vek pary a ocele a tretiu vlnu (začínajúcu rokom 1898 a vrcholiacu okolo rokov 1924 – 1925) spája s využitím elektriny, chémie či motorov a označuje ju ako „neomerkantilistický“ cyklus. Práve pri dlhodobých cykloch je najzreteľnejšia väzba na inovácie, resp. týchto cyklov sa najviac týka téza o nepravidelnostiach vývoja ekonomík spôsobovaných technickými a technologickými premenami, ktoré sa koncentrujú do určitých období.

Peter Magvaši bol ministrom hospodárstva (1994) a ministrom práce a sociálnych vecí (1998-2002). Podieľal   sa na založení Slovenského centra produktivity, ktorý prerásto do slovenského technologického spin-off, teda firmu, ktorá pôsobila pri Žilinske univerzite v Žiline. Ide o Stredoeurópsky technologický inštitút (CEIT). Prednášal na Technickej univerzite v Košiciach,  Žilinskej univerzite v Žiline. Je členom ekonomického výboru Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory. Od roku 2013 je predsedom RADY pre stratégiu, koordináciu a kontrolu SARIO.  Pôsobil v Považských strojárňach, kde viedol medzinárodný tím výrobcov a konštruktérov pri vývoji a zavedení výroby prúdového leteckého motora DV-2, neskôr pôsobil v podniku ZVL Kolárovo, kde vyrábali mopedy, či ZŤS INFOS v Martine.V dizertačnej práci vyriešil  unikátnu technológiu výroby žiarupevných zliatin medi s vysokou  vodivosťou. Podľa hodnotenia predsedu Štátnej plánovacej komisie Slovenskej republiky a podpredsedu vlády SR Vladimíra Lexu Peter Magvaši spolu s Ladislavom Sklenárom (29. 7. 1942 – 11. 12. 2017)patril medzi najtalentovanejších manažérov v slovenskom priemysle.