Vladimír Putin sa vyhol detailom Podkarpatska
UŽHOROD – Po Prvej svetovej vojne existovala snaha budapeštianskej vlády zachovať celistvosť Uhorska a tiež prílišná názorová nejednotnosť domácich obyvateľov Podkarpatska.
Išlo o rusínskych aktivistov, ktorá sa prejavila vznikom viacerých národných rád s piatimi odlišnými štátoprávnymi koncepciami: orientáciou na Maďarsko, Rusko, Ukrajinu, ČSR a napokon utvorenie samostatného štátu. Najväčšiu podporu napokon získal návrh autonómie v rámci ČSR, čo bolo ovplyvnené nepriaznivým politicko-hospodárskym vývojom v Rusku, nestabilitou novovytvorenej Ukrajinskej ľudovej republiky a Západoukrajinskej ľudovej republiky a širokou diplomatickou podporou česko-slovenského variantu štátmi Dohody.Tie sa vyslovili za tento variant hlavne z dôvodu, že ČSR bola najstabilnejším a hospodársky najsilnejším štát oblasti, čo bolo pre viacnárodnostné a zaostalé Podkarpatsko dôležité.
Malé odbočenie. V zásade platí, že Ukrajina a jej priaznivci používali názvy začínajúce sa na Zakarpat-, kým krajiny na západ (logicky) používali názvy začínajúce sa na Podkarpat-. Vzhľadom na to, že Podkarpatská Rus bola počas svojej histórie súčasťou mnohých štátnych útvarov v mnohých podobách, oficiálne pomenovanie územia sa menilo v závislosti od politickej situácie.
Tu sú názvy: po slovensky/česky: Podkarpatská Rus, Krajina (Zem) Podkarpatskoruská (1928 – 1938), Karpatská Ukrajina (- takto oficiálne až od 1. 1. 1939), Karpatská Rus, Uhorská Rus, Podkarpatsko, Rusínsko, Zakarpatská Ukrajina (-takto oficiálne až od r. 1944), Zakarpatsko, Prikarpatsko, Strieborná zem, Ruská krajina; po rusínsky: (Pôd)karpat’ska Rus’; po ukrajinsky: (Pid)karpats’ka Rus’; po rusky: (Pod)karpatskaja Rus’; po maďarsky: Kárpátalja (Podkarpatsko), Észak-Keleti Felvidék (severovýchodné Horné Uhorsko), Kárpát-Ukrajna (Karpatská Ukrajina); po nemecky: Karpatenrussland (Podkarpatská Rus), Karpaten-Ukraine/Karpato-Ukraine ((Za)karpatská Ukrajina), Transkarpatien (Zakarpatsko), po anglicky: Subcarpathia (Podkarpatsko), Carpathian Rus/Ruthenia/Russia (Karpatská Rus), Carpathian Ukraine/Carpatho-Ukraine ((Za)karpatská Ukrajina), Transcarpathia, (Zakarpatsko), Subcarpathian Ruthenia (Podkarpatská Rus).
Vráťme sa k situácii po Prvej svetovej vojne. Naďalej predstavovala hrozbu maďarská iniciatíva za zachovanie celistvosti uhorského územia. Keďže reálnou mocou na tomto území oplývali maďarské úrady, dohodové mocnosti nariadili obsadzovanie Podkarpatskej Rusi česko-slovenským vojskom, ktoré začalo príchodom 31. česko-slovenského pluku do Užhorodu 12. januára 1919. Situáciu skomplikovala aktivita rumunskej armády, ktorá obsadila Marmarošskú župu, juhovýchodné územie Podkarpatska, a definitívne sa stiahla až na jeseň 1920.
Potom, čo česko-slovenské vojská oblasť roku 1919 obsadili, odhlasovala Ústredná národná rada Karpatských Rusínov v Užhorode 8. mája 1919 pričlenenie k Česko-Slovensku. Definitívne vyriešenie situácie na diplomatickom poli nastalo po podpise Saintgermainskej mierovej zmluvy 10. septembra 1919, ktorej súčasťou bola aj takzvaná minoritná zmluva.
Takzvaná minoritá, presnejšie povedané Menšia saintgermainská zmluva (celým názvom Zmluva medzi čelnými mocnosťami spojenými i združenými a Česko-Slovenskom) podpísaná v Saint-Germain-en-Laye dňa 10. septembra 1919) je zmluva medzi štátmi Dohody a jej spojencami, a Česko-Slovenskom, podpísaná v ten istý deň a na tom istom mieste ako Saintgermainská mierová zmluva. Upravuje predovšetkým postavenie národnostných menšín v Česko-Slovensku a obchodné záležitosti. Osobitne sa venuje (žiadanému) autonómnemu postaveniu Podkarpatskej Rusi. Je súčasťou versaillského systému.
Bola uverejnená v Zbierke zákonov pod č. 508/1921. Z ustanovení zmluvy vychádzala aj česko-slovenská ústava z roku 1920.
Keď začiatkom októbra 1938 susedné Slovensko vyhlásilo v rámci Česko-Slovenska autonómiu, získalo autonómne postavenie aj Podkarpatsko a 11. októbra 1938 bola vytvorená prvá autonómna vláda pod vedením Andreja Brodiho. 26. októbra nasledovala ďalšia pod vedením Augustína Vološina. V novembri bolo územie premenované na Karpatskú Ukrajinu.
Dňa 2. novembra 1938 sa na základe prvej Viedenskej arbitráže juhovýchodná časť územia stala súčasťou Maďarska. Novým sídlom úradov sa stal Chust. Cieľom Maďarska bola naďalej obnova bývalého veľkého Uhorska. Najskôr sa rozhodlo o pričlenení Podkarpatska, čo malo Maďarsku umožniť spoločnú hranicu so spriateleným Poľskom a umožniť získať prístup k prameňom Tisy. Preto hneď po arbitráži Maďarsko rozpútalo v tlači kampaň proti údajným „macedónskym pomerom” v Podkarpatsku. Napriek dôrazným varovaniam Nemecka a Talianska, ako aj explicitnému zákazu prvej viedenskej arbitráže, maďarská vláda pripravovala intervenciu. Od útoku ale musela odstúpiť, nakoľko Nemecko a Taliansko z obavy pred medzinárodnej diskreditácii po arbitráži zakročili voči maďarskému plánu (20. november 1938).
Celkovú situáciu tohto regiónu sťažovala značná hospodárska zaostalosť aj nízka politická gramotnosť väčšiny tunajšieho obyvateľstva. Napr. v roku 1932 bolo na Podkarpatskej Rusi len 19 km ciest na 100 km2 (oproti tomu na Slovensku 30 km a v Čechách 70 km). Priemysel zamestnával v roku 1926 len 7000 ľudí, väčšina pracovala v lesníctve a poľnohospodárstve. V celom regióne chýbal priemyselný podnik s viac než 100 zamestnancami. Aj napriek nekompromisnej centralistickej politike boli vládou ČSR prijaté opatrenia, ktoré znamenali ekonomický a kultúrny rozvoj, čím sa zvýšila aj životná úroveň obyvateľstva a to do značnej miery oproti predchádzajúcemu stavu. Hospodárske zaostávanie regiónu voči ostatným častiam ČSR ale naďalej pretrvávalo.
Zaostalosť Podkarpatskej Rusi sa pričinila o skutočnosť, že medzi tunajším obyvateľstvom si získavala značnú podporu Komunistická strana Česko-Slovenska, ktorá sa zasadzovala o pripojenie územia k Sovietskemu zväzu. Na príkaz z Moskvy riadenej Kominterny vyvolávala protestné pochody a demonštrácie. Táto propagandistická politika mala za úlohu zakryť kontrast s hladomorom na Ukrajine, ktorý bol vyvolaný kolektivizačnou politikou boľševikov. Hladomor bol aj v Povolží a v Kazachstane. Bol spôsobený aj tým, že ZSSR muselo obilím platiť za technológie z kapitalistických krajín počas industrializácie.
Komunistická internacionála, skrátene Kominterna alebo Tretia internacionála (rusky: Коммунистический интернационал alebo Коминтерн, anglicky: Comintern) bola medzinárodná komunistická organizácia založená v Moskve v marci 1919 a pôsobiaca do roku 1943. Vyzývala k medzinárodnému boju „všetkými dostupnými prostriedkami, vrátane ozbrojených síl, za zvrhnutie medzinárodnej buržoázie a za vytvorenie medzinárodných Sovietskych republík (známych ako radové republiky, teda vedené radami, ktoré mohli medzi sebou vytvárať federatívny zväz) ako prechodnej fáze k úplnému zrušeniu štátu a vzniku celosvetového sovietskeho zväzu.“Jej pokračovateľom bola Kominforma pôsobiaca v rokoch 1947 až 1956.
| „ | Moskva potrebovala „dôkazy“, že hlad panuje i v kapitalistickej Európe. Tie pre Moskvu získavala KSČ hlavne na Podkarpatskej Rusi… Komunistickí provokatéri vyvolávali strety s četníkmi. Niekoľko demonštrantov bolo zabitých, desiatky z nich zranených. | “ |
| – Ivan Pop, rusínsky historik | ||
Celkovo sa na Podkarpatsku vyvinulo veľa strán, z ktorých najdôležitejšie boli strany ukrajinofilov, rusofilov, komunistov a Maďarov. Ukrajinofili, zastúpení Národnou kresťanskou stranou Augustína Vološina, boli spravidla gréckokatolíci a chceli autonómiu v rámci Česko-Slovenska (čiastočne však pričlenenie k Ukrajine). Rusofili, zastúpení Poľnohospodárskou federáciou Andreja Brodiho respektíve fašistickou stranou Fenčíka, boli spravidla pravoslávni a tiež chceli autonómiu. Maďarov zastupovala Zjednotená maďarská strana, ktorá vo voľbách získavala stálych 10 % miestnych hlasov a bola neustále v opozícii proti Prahe. Vo voľbách 1935 získali strany, ktoré podporovali vládu v Prahe len 25 % hlasov a 63 % pripadlo odporcom Prahy, čiže komunistom (25 % hlasov), maďarskej strane a autonomistickým zoskupeniam.
Kvôli silnej kultúrnej a jazykovej príbuznosti tunajšieho obyvateľstva s Ukrajincami, Lemkami a Bojkami v Sovietskom zväze a v Poľsku boli pre toto územie charakteristické secesionistické (nezávislosť hľadajúce, odštiepenecké) tendencie.
Keď 14. marca 1939 Slovensko vyhlásilo nezávislosť a 15. marca Nemci v Česku vytvorili Protektorát Čechy a Morava, vyhlásilo Podkarpatsko 15. marca nezávislosť. No ešte v ten istý deň ho Maďarsko napadlo a do 18. marca obsadilo. Maďarská armáda pri postupe narazila na ozbrojený odpor miestnych obyvateľov, ktorý ale nedokázal zabrániť obsadeniu celého územia.
Už 15. marca Maďarsko obsadilo aj časť východného Slovenska. Keďže nenastala žiadna podstatná reakcia, 23. marca začalo z Podkarpatska veľký útok na Slovensko s cieľom „postúpiť tak ďaleko na západ, ako sa len dá”. Po nasledujúcej maďarsko-slovenskej vojne, Nemecko prinútilo Maďarsko prestať s vojenskými akciami a pristúpiť k rokovaniam. Tie prebiehali 27. marca až 4. apríla 1939 a ich výsledkom bolo získanie územia najvýchodnejšieho Slovenska (1 897 km2) so 69 630 obyvateľmi (Slováci a Rusíni).
Po nemeckej okupácii Maďarska 19. marca 1944 bolo z Podkarpatska v apríli a máji 1944 deportovaných vyše 100 000 Židov do nemeckých koncentračných táborov. Na jeseň Červená armáda postupujúca z východu vyhnala z územia veľa Nemcov a Maďarov.
Po obsadení Sovietmi bolo územie opäť súčasťou obnovovaného Česko-Slovenska. Na územie bola vyslaná delegácia česko-slovenskej vlády z Londýna na čele s ministrom Františkom Němcom a generálom Antonínom Hasalom, aby tu začala preberať česko-slovenskú správnu a brannú moc. Skutočnú moc však mali národné výbory, ktoré všade vznikali. Sovieti systematicky znemožňovali, aby národné výbory nadviazali kontakt s česko-slovenskými úradmi. Edvard Beneš zakázal činnosť maďarských, nemeckých a rusofilských strán aj fašistickej strany Fenčíka – ostali len komunisti a priaznivci Prahy. Edvard Beneš o odstúpení Podkarpatska rokoval s J. v. Stalinom už v roku 1943.
Dňa 26. novembra 1944 sa prvý zjazd národných výborov Zakarpatskej Ukrajiny v Mukačeve na podnet komunistov z Mukačeva vyslovilo za pričlenenie k Sovietskemu zväzu opäť pod názvom Zakarpatská Ukrajina. Zjazd zvolil Národnú radu a prijal manifest O opätovnom zjednotení Zakarpatskej Ukrajiny so sovietskou Ukrajinou. Národná rada prerušila styky s reprezentáciou obnovovaného Česko-Slovenska a Podkarpatská Rus de facto prestala byť súčasťou Česko-Slovenska.
Po následných rokovaniach medzi Česko-Slovenskom a Sovietskym zväzom, pri ktorých komunisti presvedčili Edvarda Beneša, aby odstúpil územie Sovietskemu zväzu. Formálne sa tak stalo v júni 1945, teda až po oficiálnom skončení druhej svetovej vojny (z dôvodov zrušenia platnosti Mníchovskej dohody a reštaurácie Česko-Slovenska v pôvodných predmníchovských hraniciach). Reálne však bolo od roku 1944 územie pod kontrolou Sovietov.
Košický vládny program z 5. apríla 1945 riešil vzťah Česko-Slovenska k Podkarpatskej Rusi v článku VII nasledovne:
| „ | Vláda sa postará o to, aby bola čo najskôr vyriešená otázka Zakarpatskej Ukrajiny, ktorú predložilo samotné obyvateľstvo tejto krajiny. Vláda si želá, aby táto otázka bola riešená podľa demokraticky prejavenej vôle karpatsko-ukrajinského ľudu a v plnom priateľstve medzi Česko-Slovenskom a Sovietskym zväzom a je presvedčená, že to tak skutočne bude. Vláda učiní v tomto zmysle všetky nutné prípravy. | “ |
| – článok VII Programu novej česko-slovenskej vlády Národnej fronty Čechov a Slovákov (Košického vládneho programu) | ||
Dňa 29. júna 1945 bola v Moskve uzavrená zmluva medzi ČSR a ZSSR o Zakarpatskej Ukrajine. Bolo dohodnuté, že Zakarpatská Ukrajina (pomenovanie v zmluve) sa včleňuje do Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky. Realizovanie zmluvy bolo dané ústavným dekrétom prezidenta č. 60/1945 Zb. zo dňa 1. septembra 1945 a ústavným zákonom č. 2/1946 Zb. z 22. novembra 1945 o úprave hraníc so ZSSR schváleným dočasným Národným zhromaždením, ktorým bol so zmluvou vyjadrený súhlas a potvrdená zmena hraníc ČSR.
A na záver. Československý zememerač zakresľuje novú hranicu. Čiara ide cez jeden rodinný dom. Pýta sa domáceho. “A dedko kde chcete bývať v Sovietskom zvúze, alebo v Československu? Odpovedá: “V Československu. V Sovietskom zväze sú tuhé zimy.”
