Chceš či nechceš – Jano sa dostal len do karantény
VIEDEŇ – Chcem písať o ľudoch, ktorí sú občanmi Slovenskej republiky žijúcimi, alebo pracujúcimi v zahraničí. Nič nové – veď za prácou sa vydali z hladových dolín už tisíce našich predkov. Ich motivácia bola jednoduchá – chceli zabezpečiť svojej rodine a deťom lepšiu budúcnosť e existenciu.
Potom, po vojne prišli časy toho nového raja na zemi, keď všetci mali zamestnanie. Nemali však slobodu pohybu a boli desaťročia zavretí za hranicou socialistického raja. Počas desaťročí im vtĺkali do hlavy, že tam za hranicou je nepriateľ, ktorý chce ten raj v ktorom žijú zničiť. Znie to ako schematický príbeh – ibaže z tohoto príbehu zostalo veľa v našich hlavách, a tento predsudok sa stal čiastočne našou ľudovou tradíciou.
Na tradíciu ekonomického vysťahovalectva našich dedov a pradedov nadviazala aj dnešná generácia Slovákov. Sociálna štruktúra dnešných migrantov sa síce podstatne zmenila – lebo je medzi nimi veľa akademikov – ale ich motiváciou je v podstate to isté – odísť za lepšou budúcnosťou. Niekto by teda mohol povedať že ani za desaťročia sa toho na Slovensku veľa nezmenilo. Všetci ktorí našli odvahu opustiť akú – takú istotu domova a išli hneď ako to bolo zase možné a pre mnohých aj nutné, za svojim základnym ľudkým právom slobodnej voľby spôsobu života netušili, že raz sa stanú objektom predsudkov, ktoré vznikli v časoch ich otcov.
Tentokrát zasiahol neznámy a zákerný vírus ohrozujúci životy ľudí na celej našej krásnej a jedinečnej planéte. Pred všetkým neznámym a cudzím má človek prirodzený strach. Psychológia hovorí, že intenzívny strach môže obmedziť alebo vyradiť naše logické myslenie – plodom takéhoto procesu sú predsudky.
Terčom staronových predsudkov sa stali práve všetci pracovní migranti, ktorý sa z rôznych dôvod vracajú do vlasti. Nová a neskúsená vláda sa na pozadí zle fungujúceho zdravotného systému ktorému v čase pandémie hrozí kolaps rozhodla pre stratégiu odpútania pozornosti obyvateľstva od tohto reálneho ohrozenia. Novým reálnym ohrozením sa stali teda vlastní občania, ktorí sa vracajú zo zahraničia, kde sa pandémiou tiež radikálne zmenili podmienky ich života. Sú to tí istí, ktorí sa ešte pred pár mesiacmi tešili, že si môžu po rokoch konečne môct zvoliť aj zo zahraničia novú slovenskú vládu, aby sa možno mohli raz vrátiť do svojej krajiny a žiť aj doma lepší život a skončiť z tradíciou vysťahovalectva. Sú to tí istí, ktorí ich rozhodnutím podstatne znížili percento nezamestnanosti na Slovensku. Bývalá vláda sa tým často chválila a vôbec si pri tom neuvedomovala svoj cynizmus.
Obyčajní a iní ľudia ich označili za ohrozenie domáceho obyvateľstva vymysleli pre nich nútenú štátnu karanténu, ktorej forma im vôbec nezabezpečuje ochranu pred nákazou obávaným vírusom. Aj po týždnoch jej existencie ignoruje Krízový štáb vlády pochybnosti ústavných právnikov ako aj ombudsmanky pre ľudské práva o zákonitosti tohto opatrenia. Takýto zásah do občianskych a ľudských práv nie je v demokratickej spoločnostiakceptovateľný ani v situácii, keď pandémia ohrozuje životy nás všetkých. Naviac nie je prípustné polarizovanie spoločnosti a jej občanov, ktorí plávajú na tej istej ľadovej kryhe.
Riešenie je dnes už známe a je pomerne jednoduché: repatriantov otestovať a v prípade negatívneho výsledku ich poslať do kontrolovanej domácej karantény.
Kým však aj mnohými navrátilcami volení Obyčajní ľudia pochopia, že košeľa je aj v čase pandémie bližšia ako kabát, budeme musieť na sociálnych sieťach čítať komentáre skutočných obyčajných ľudí ako sa nemôžu dostať za svojimi rodičmi, ktorí by potrebovali opateru alebo sú nebodal na smrtelnej posteli. Budeme musieť čítať, že sú sklamaní a že sa rozhodli nevrátiť sa domov. Hrozí teda že smutná tradícia už aj tak malého národa bude mať svoje pokračovanie. Ich nádejou zostane iba, že si ich rodáci za hranicou – teda doma – si raz uvedomia že ľudské práva sú nedeliteľné.
Peter Beňovský, Viedeň
(Písané špeciálne pre Finančné noviny)
