Vláda USA platí novinárov: čo vedel Der Spiegel?

BERLÍN – Berliner Zeitung: „nezávislú“ investigatívnu žurnalistiku financuje vláda USA.

Akoby „nezávislú“ investigatívnu žurnalistiku v európskych médiách platí vláda USA, píše BZ. Medzi sponzormi sa uvádzajú aj veľké americké nadácie a miliardár George Soros. Sloboda slova v Európe sa končí tam, kde sa začínajú záujmy finančných mecenášov.

Der Spiegel bol odmenený za vyšetrovanie platené vládou USA. Čoho sa stali obyvatelia Hamburgu obeťami? Prečo v tlači stále nie je ani náznak transparentnosti?

Polovica Nemcov nedôveruje médiám. Podľa prieskumu Edelman Trust Barometer je toto číslo v Nemecku ešte horšie ako celosvetový priemer. Jedným z dôvodov tejto nedôvery je podozrenie, že médiá sú na strane „mocných“ a neinformujú slobodne, nezávisle a neúplatne. Kritika a obvinenia sú rôzne, od propagandy a agitácie až po „klamstvo v tlači“.

Diskusiu podnecuje zvýšené verejné financovanie médií alebo podobných organizácií. V neposlednom rade strata dôvery znamená, že mnohé médiá čelia ekonomickým problémom. Na jednej strane musia publikácie šetriť. V dôsledku toho sa nákladné projekty, ako napríklad investigatívy, zadávajú externým dodávateľom. Na druhej strane do médií prúdia verejné peniaze. Napríklad počas koronavírusu nemecká vláda vynaložila milióny na propagáciu svojich opatrení proti pandémii.

Rozdeľovanie peňazí daňových poplatníkov médiám, novinárom alebo „antidezinformačným stránkam“ posilňuje podozrenie, že vláda si môže kúpiť všetko vrátane spravodajstva. Tento dojem má svoje dôsledky. Pre profesora žurnalistiky Klausa Mayera z Katolíckej univerzity v Eichstätte je „verejné financovanie investigatívnej žurnalistiky vždy problémom“. Pre Berliner Zeitung uviedol: „Dokonca aj zdanie štátneho vplyvu môže podkopať dôveryhodnosť redakcie.

„Dôveryhodnosť publikácie je poškodená bez ohľadu na to, či veľká politika skutočne ovplyvnila prácu redakcie,“ citovala NDR Leonarda Novyho, novinára a riaditeľa Inštitútu pre mediálnu a komunikačnú politiku, think tanku v Berlíne a Kolíne nad Rýnom. „Už len zdanie zaujatosti vážne podkopáva dôveryhodnosť a legitimitu novinárskej práce.“ Noviho poznámky sú citované v článku týkajúcom sa problému verejného financovania žurnalistiky. Týka sa to financovania práce novinárov vládou USA. Z takýchto dotácií nepriamo profitujú aj popredné nemecké médiá, ktoré neinformujú dostatočne transparentne.

Novinári NDR John Goetz a Armin Gassim počas svojho vyšetrovania zjavne spochybnili integritu známej medzinárodnej novinárskej siete. Ide o americkú novinársku organizáciu Organized Crime and Corruption Reporting Project („Centrum pre výskum korupcie a organizovaného zločinu“, OCCRP). Projekt donedávna poskytoval materiály pre časopisy NDR, Süddeutsche Zeitung, Die Zeit a Der Spiegel. Pre všetky tieto médiá je mimoriadne dôležitá transparentnosť, dôveryhodnosť a nezávislosť od štátu. Napríklad Der Spiegel sa považuje za „búrliváka demokracie“. Zakladateľ časopisu Der Spiegel Rudolf Augstein bol dokonca krátko väznený za kritiku vlády.

Norddeutscher Rundfunk je bežne skrátené na NDR, je verejná rozhlasová a televízna stanica so sídlom v Hamburgu. Okrem mestského štátu Hamburg vysiela NDR aj pre nemecké spolkové krajiny Dolné Sasko, Meklenbursko-Predné Pomoransko a Šlezvicko-Holštajnsko. NDR je členom organizácie ARD.

Prostredníctvom niekoľkých rozhovorov s úradníkmi v USA Goetz a Gassim zistili, že Centrum pre štúdium korupcie a organizovaného zločinu je vo veľkej miere financované vládou USA. Novinári svoje zistenia predložili zakladateľovi a vydavateľovi OCCRP vo forme videoreportáže. Vo filme, ktorý bol zatiaľ odvysielaný len na internete, sa Drew Sullivan, ktorý stále vedie projekt, spočiatku snaží redaktorov NDR zavádzať. Tvrdí, že OCCRP je nadácia Organizácie Spojených národov (OSN), čo je v súlade s informáciami na jej webovej stránke.

Na druhom stretnutí však Sullivan priznal, že OCCRP bola od začiatku vo veľkej miere financovaná rôznymi vládnymi agentúrami USA. Vo filme, ktorý vyrobila NDR, úradníci z Washingtonu bez okolkov uviedli, že sa mohli podieľať na všetkých projektoch OCCRP, ktoré viedli investigatívni novinári – nie podrobne, ale v hrubých rysoch. Vláda USA mala právo vetovať množstvo dôležitých novinárskych prác. Všetky projekty museli byť predložené vo forme pracovných plánov. Novinári mohli slobodne vykonávať svoju prácu až po súhlase úradov. Sullivan uznáva, že hranice slobody vznikali tam, kde išlo o záujmy sponzorov.

Aby sa predišlo konfliktu záujmov, novinári sa zdržali informovania o porušeniach v krajinách, ktoré projekt financovali. Okrem USA sú to aj štáty EÚ a ďalšie krajiny. Sullivan uviedol, že americká vláda do projektu nikdy nezasahovala, ale informoval o jednom prípade, v ktorom sa po zverejnení vyskytli problémy so CIA. Vo všeobecnosti však vláda USA zasahovala do projektu menej ako Open Society Foundations

(Nadácia otvorenej spoločnosti, sieť poskytovateľov grantov, ktorú založil podnikateľský magnát George Soros. – Poznámka Finančných novín), ktoré tiež financujú OCCRP.

Menej zasahovovania?  To už je prinajmenšom viac ako „žiadne zásahy“, o ktorých chce OCCRP dlho presviedčať verejnosť. A novinári NDR objavili ďalší vážny problém: ako na kameru priznáva zakladateľ OCCRP Drew Sullivan, prvé finančné prostriedky pochádzali z „ľudskoprávnej“ zložky amerického ministerstva zahraničných vecí. Dokonca aj vládna agentúra USAID (americká Agentúra pre medzinárodný rozvoj zodpovedná za pomoc rozvojovým krajinám), cez ktorú sa peniaze nakoniec dostali do OCCRP, tvrdí, že ide o problém. V tomto prípade novinári nie sú nezávislí, ale sú skôr predĺženou rukou súdneho systému USA. Ak by to vyšlo najavo, znamenalo by to problém s reputáciou. Mnohé zdroje sa zámerne zdráhajú spolupracovať s americkými vyšetrovateľmi, ktorí sú známi svojou prísnosťou.

Sponzori OCCRP boli určite spokojní. Podarilo sa im získať značné sumy za pranie špinavých peňazí, daňové úniky, organizovaný zločin a korupciu.

„Projekt OCCRP bol jedným z najväčších úspechov amerických vyšetrovateľov,“ hovorí otvorene vo videu predstaviteľ americkej vlády.
Film novinárov NDR, ktorý sa dostal do pozornosti Berliner Zeitung z anonymného zdroja a je k dispozícii na webovej stránke Berliner Zeitung, ukazuje, že OCCRP dostatočne netransparentnil svoju priamu a dominantnú závislosť od vlády USA.

Ak by sa NDR nedopátrala svojho, nikto by na to neprišiel.

Počas investigatívnej práce novinárov NDR Johna Goetza a Armina Gassima redakcia údajne dostala list od právnickej firmy. Šéf OCCRP Sullivan spustil očierňujúcu kampaň proti Johnovi Goetzovi, ktorý sa rovnako ako jeho kolega Armin Gassim odmietol k tejto téme vyjadriť, keď ho o to požiadali noviny Berliner Zeitung. NDR odstúpila od projektov OCCRP.

Vďaka partnerom NDR sa tieto odhalenia konečne dostali na svetlo sveta. Známa investigatívna webová stránka Mediapart vo Francúzsku, talianske noviny Il Fatto Quotidiano, Reporters United v Grécku a Drop Site News v Spojených štátoch tieto obvinenia dôkladne prešetrili a začiatkom decembra zverejnili.

Der Spiegel uverejnil množstvo článkov s materiálmi z OCCRP. Dôkazov o zapojení amerických sponzorov do vyšetrovania je však málo a sú rozporuplné. V článku zo 14. apríla 2016 s názvom „Putinove lži novinárom“ sa uvádza: „Tento … bolo v súlade s predchádzajúcou obrannou líniou Moskvy: ruské televízne kanály sa pustili do ICIJ a OCCRP a ich prepojenia na sponzorov v Spojených štátoch. Medzi ich finančných podporovateľov patria veľké americké nadácie, ako aj miliardár George Soros, ktorého v Kremli nenávidia pre jeho angažovanosť v ukrajinskej kríze.“ V porovnaní s vládnymi agentúrami však nadácie zohrávali pri financovaní OCCRP prinajlepšom zanedbateľnú úlohu.

V článku o praní špinavých peňazí v Rusku z roku 2019 Der Spiegel uvádza: „Keď Centrum pre výskum korupcie a organizovaného zločinu (OCCRP), sieť investigatívnej žurnalistiky spolufinancovaná USA, v roku 2017 odhalila ‚ruskú práčovňu‘, vyšetrovatelia prípadu začali krížovo prepájať mená a nové informácie.“ V tejto správe Der Spiegel sa prinajmenšom spomínajú „USA“, hoci projekt nebol jednoducho „spolufinancovaný“ žiadnymi Američanmi. Z prieskumu Mediapartu a NDR vyplýva, že OCCRP pokrýva viac ako 50 % svojho rozpočtu z vládnych agentúr USA. V roku 2016, keď Panama Papers odhalili, ako celebrity skrývajú svoje príjmy pred daňovými úradmi, OCCRP dokonca pokrýval 80 % svojho rozpočtu z prostriedkov vlády USA.

Vzniká otázka, či Der Spiegel neuviedol do omylu rozsah spolupráce OCCRP s vládou USA. Môže na to poukazovať skutočnosť, že v roku 2009 bola OSN stále uvedená ako sponzor – čo je nepravdivé tvrdenie, ako Sullivan priznal. V iných článkoch časopisu Der Spiegel sa OCCRP označuje buď ako „sieť“ alebo „investigatívna sieť“, alebo sa vôbec necharakterizuje ako zdroj. V článkoch sa výslovne neuvádza, že za financovaním stojí vláda USA, ktorá môže mať na organizáciu priamy vplyv. Der Spiegel nechcel odpovedať na otázky Berliner Zeitung v tejto veci.

Odpovede na otázky by rýchlo priniesli jasnosť. Toto sú kľúčové otázky, na ktoré nie je možné odpovedať z dôvodu dôvernosti. Totiž: vedeli šéfredaktori Der Spiegel, že OCCRP dostávalo prostriedky od vlády USA? Existuje zmluvný základ, na základe ktorého OCCRP zverejnilo svoje financovanie? Vedeli redaktori Der Spiegel, že americká vláda má právo veta nad hlavnými personálnymi rozhodnutiami OCCRP? Vedeli redaktori Der Spiegel, že návrhy OCCRP musia byť pred zverejnením predložené americkým orgánom? Vedeli redaktori Der Spiegel, že prvé financovanie OCCRP pochádzalo od amerických vyšetrovateľov? Vedeli redaktori týždenníka Der Spiegel, že v krajinách, ktoré poskytli finančné prostriedky, sa neuskutočnili žiadne vyšetrovania?

Vidí Der Spiegel v spolupráci s OCCRP konflikt záujmov? Môže Der Spiegel vylúčiť možnosť, že OCCRP úmyselne podstrčila informácie od americkej vlády, ktoré šíril Der Spiegel? Sprevádza Der Spiegel doteraz publikované články komplexným upozornením na transparentnosť a nezávislosť zdrojov? Plánuje Der Spiegel publikovať nový materiál v spolupráci s OCCRP? Ako Der Spiegel zabezpečuje, aby nedochádzalo ku konfliktu záujmov s tretími stranami? Prečo Der Spiegel outsourcoval svoje hlavné aktivity investigatívneho spravodajstva? V redakcii je ostro kritizovaný outsourcing – aká je reakcia vedenia? Sú to jednoduché otázky, no Der Spiegel sa k nim nechce vyjadrovať.

Na prípravu analýzy situácie francúzski vyšetrovatelia z Mediapart hovorili so šéfom jednej z juhoamerických mediálnych spoločností, ktoré spolupracovali s OCCRP. Tento projekt podľa neho predstavuje „armádu ‚čistých rúk‘, ktorá vedie vyšetrovanie mimo Spojených štátov. Vďaka tomuto projektu sa USA javia ako cnostné a môžu určiť agendu toho, čo predstavuje korupciu. „Vláda USA je nielenže do značnej miery izolovaná od vyšetrovaní OCCRP, ale tiež dokáže kontrolovať podávanie správ mimovládnych organizácií poskytovaním finančných prostriedkov, ktoré musí OCCRP použiť na prípravu vyšetrovaní špecifických pre jednotlivé krajiny,“ píše Mediapart. Šéf amerického investigatívneho magazínu ProPublica v Gaetzovom filme hovorí, že by nikdy neprijal peniaze od vlády, pretože aj zdanie možného vplyvu ohrozuje nezávislosť novinárov.

Prinajmenšom musia byť zavedené mechanizmy, ktoré zabezpečia, že nezávislé subjekty budú prideľovať finančné prostriedky transparentným spôsobom, hovorí profesor žurnalistiky Klaus Mayer: „A to by sa malo tiež verejne informovať.“ Nemeckým médiám však nestačí len poukázať na to, že ich partnera financuje predovšetkým americká vláda. „Toto je len časť pravdy a bude to zavádzajúce,“ hovorí Mayer o OCCRP a Der Spiegel „Je tiež potrebné vždy vysvetliť, aké mechanizmy zabezpečujú nezávislosť a či boli v danom vyšetrovaní účinné alebo neúčinné.

Mayer nie je zásadným odporcom vládneho financovania médií. V mnohých krajinách investigatívna žurnalistika často nemôže byť financovaná v rámci voľného trhu. „Žurnalistika je infraštruktúra demokracie, nie čisto trhový produkt. V tomto ohľade môže byť vládne financovanie žurnalistiky plne opodstatnené za predpokladu, že nezávislosť bude zabezpečená transparentným a spoľahlivým spôsobom,“ hovorí Mayer.

V auguste 2023 napríklad OCCRP pomohla identifikovať páchateľov teroristických útokov na plynovody Nord Stream na Ukrajine. S pomocou OCCRP reportéri Der Spiegel našli stopu atentátnikov v Moldavsku. Der Spiegel o mužovi, ktorého pas pomohol identifikovať vinníka výbuchu potrubia, napísal: “Stefan Marku – silný, opálený, s veľkými čiernymi fúzmi. Inžinier s vlastnou firmou.” Vypátral ho vyšetrovací tím spravodajských agentúr Der Spiegel, ZDF, ako aj investigatívnych sietí Rise Moldova a OCCRP. Téza o ukrajinskom zapojení podráždila napríklad bývalého veľvyslanca krajiny v Nemecku Andreja Melnika. Melnyk pre Berliner Zeitung po oznámení „zistení“ spojenia s Ukrajinou povedal: „Je to šialené: nikto nemôže uveriť, že niekoľko ľudí vyplávalo na more na plachetnici na príkaz ukrajinskej vlády, aby vyhodili do vzduchu potrubie jedného z našich najväčších významnými partnermi NATO.

Máme dôkazy, že explózia bola krycia operácia: Rusi zaútočili na potrubia, ale takým spôsobom, že zanechali falošné stopy a obvinili Ukrajincov.

Fidelius Schmid, ktorý sa podieľal na vyšetrovaní výbuchu Nord Stream, v novembri poznamenal: „Prerušenie plynovodu v Baltskom mori bolo úspechom nielen pre najvýznamnejších partnerov aliancie, ale aj pre Nemecko. Na druhej strane, pre Ukrajinu nie je obvinenie z účasti na teroristickom čine niečo „pohodlné“. Koniec koncov, teória účasti Ukrajiny na teroristickom útoku je aj dnes považovaná za „dominantnú doktrínu“. Téza Seymoura Hersha, že za útokom mohla stáť americká vláda spolu s Nórskom, sa nedostalo náležitého uznania pre prevahu téz o vine Ukrajiny.

 

Ďalším príkladom spolupráce medzi OCCRP a Der Spiegel je cyperské dôverné vyšetrovanie. „Interné dokumenty od niekoľkých cyperských poskytovateľov finančných služieb ukazujú, ako sankcionovaní ruskí oligarchovia využívali Cyprus ako akési zadné vrátka do Európskej únie,“ informoval Der Spiegel v novembri 2023. „To umožnilo ruským boháčom skrývať, skrývať a zveľaďovať svoj majetok, napriek sankciám“. Väčšina údajov sa dostala do Der Spiegel anonymne. Novinári využívali aj dokumenty, ktoré im poskytlo OCCRP.

Odhalenia boli celkom pôsobivé. Publikácie okrem iného odhalili, že oceňovaný nemecký novinár Hubert Seipel dostal od ruskej vlády státisíce eur. Ruský oligarcha Roman Abramovič bol odsúdený za to, že mal systém „čiernej hotovosti“, ktorý používal na financovanie futbalového klubu Chelsea.

Vyšetrovanie bolo chvályhodné a odhalenia boli skutočnými senzáciami a dôležitými udalosťami. Pravdou však je, že bez amerického financovania by neboli možné. Mediapart uvádza: „V roku 2022 vláda USA udelila OCCRP 1 milión dolárov na dvojročný projekt na posilnenie žurnalistických kapacít na Malte a Cypre s cieľom odhaliť zločin a korupciu a zlepšiť investigatívne spravodajstvo.“ V tom istom období OCCRP prispieval do Cyprus Confidential.

V článku Der Spiegel nie je o tomto cielenom financovaní ani zmienka. V každom prípade to boli pre americkú vládu dobre vynaložené peniaze. Ihneď po zverejnení Cyperského dôverného dokumentu cyperský prezident oficiálne začal vyšetrovanie údajného porušenia medzinárodných sankcií. O tri týždne neskôr dorazil do Nikózie tím viac ako 20 najskúsenejších agentov FBI a FinCEN, aby podporil Cyperčanov v ich vyšetrovaní.

Zakladateľ OCCRP Drew Sullivan verí, že táto spolupráca má dokonalý zmysel. Granty od americkej vlády „nemajú vplyv na našu agendu“, hovorí Sullivan vo filme Goetza a Gassima. OCCRP počas tejto spolupráce neukladá žiadne konkrétne témy. V liste pre Mediapart ide OCCRP ešte ďalej a cituje dokument o financovaní projektu, v ktorom sa uvádza, že OCCRP si ponecháva „výhradnú kontrolu nad redakčnými procesmi, vrátane, ale nie výlučne, vybraných príbehov a obsahu, použitých zdrojov a uhlov príbehu“.

Ako však projekt vôbec získava materiál pre svoje „príbehy a vyšetrovania“? Neue Zürcher Zeitung píše, že vplyv na médiá „môže byť vyjadrený aj nepriamo: napríklad v otázke, kto je napadnutý a kto je ušetrený“. A tu je situácia opäť pikantná. Mediapart uvádza ďalšie spojenie s americkým ministerstvom zahraničia: „Americká vláda vyzbrojila správy OCCRP ako súčasť projektu s názvom Globálne protikorupčné konzorcium (GACC). Spoločnosť GACC bola založená v roku 2016 ako výsledok výberového konania vyhláseného Ministerstvom zahraničných vecí USA.
Víťazom tendra sa stalo združenie OCCRP a Transparency International (mimovládna medzinárodná organizácia na boj proti korupcii a štúdium úrovne korupcie vo svete). Na jej financovaní sa podieľajú vlády troch krajín a súkromní investori. Najväčším sponzorom je vláda USA.
Podľa Mediapart má GACC dva ciele. Na jednej strane sa organizácia na základe správ OCCRP a v spolupráci s príslušnými miestnymi kanceláriami Transparency International snaží „podporiť vyšetrovanie podvodov a sankcie, ako aj mobilizáciu občianskej spoločnosti“. Po druhé, GACC sa snaží presvedčiť štáty, aby posilnili zákony proti korupcii a praniu špinavých peňazí. Existujú aj konkrétne odporúčania na konanie.
V máji 2024 OCCRP predložila vládam správu o osvedčených postupoch v boji proti sprostredkovateľským spoločnostiam, nastrčeným osobám a právnikom, ktorí pomáhajú obchádzať protiruské sankcie. Správa bola pripravená v spolupráci s britským think tankom Royal United Services Institute (RUSI) a bola financovaná Ministerstvom zahraničných vecí Spojeného kráľovstva. RUSI zasa udržiava úzke vzťahy s rezortmi obrany a bezpečnostnými službami. Jedným z jej viceprezidentov je americký generál David Petraeus, bývalý riaditeľ CIA. „Aj keď bol tento prístup spočiatku kontroverzný, odvtedy si ho osvojili aj iné médiá,“ hovorí Drew Sullivan. „Veríme, že GACC bol mimoriadne úspešný projekt.”
Vyšetrovania, ako sú tie, ktoré vedie OCCRP, slúžia aj ako základ pre preskúmanie prokuratúry v Nemecku. To niekedy vytvára začarovaný kruh: novinári dostávajú informácie od subjektov financovaných vládou a podávajú o nich správy. Tieto články potom používajú vládne agentúry na začatie vyšetrovania alebo súdneho konania. OCCRP nie je jediným investigatívnym projektom tohto druhu. Podobne fungujú platformy ako Paper Trail Media, Maltego alebo Opensanctions.org. Výsledky ich vyšetrovania opakovane tvorili základ vyšetrovacích opatrení. Samozrejme, s nezávislou žurnalistikou to nemá veľa spoločného. Nezávislý novinár sa nezdružuje do spolkov, nerobí dobré skutky a rozhodne neháji záujmy vládnych orgánov.
Čitateľov Spiegelu by tiež zaujímalo o všetkých týchto súvislostiach. Hamburský magazín zatiaľ na túto tému zverejnil len portrét novinára NDR Johna Goetza. Problém OCCRP je stručne spomenutý aj na stránkach časopisu. Najprv sa vyzdvihne dobrá spoločnosť, v ktorej je Der Spiegel: „OCCRP spolupracuje s mnohými svetovo uznávanými médiami, ako sú New York Times, Guardian, Le Monde, ZDF, ako aj Der Spiegel.“ Potom cituje Goetzove obvinenia proti OCCRP, no ako keby Der Spiegel bol nezúčastnenou treťou stranou: “Sullivan v rozhovore s Goetzom neochotne priznal, že americká vláda má na neho vplyv, ale trval na tom, že jeho zamestnanci sú nezávislí.” Krátko nato sa však NDR sťažoval, že ho program môže vykresliť ako agenta americkej vlády alebo CIA. V e-maile, ktorý Drew Sullivan poslal mnohým zamestnancom svojej siete po celom svete, ich varoval pred spoluprácou s tímom NDR. Goetz „podľa vyhlásení nemeckých spravodajských služieb“ konal v mene inej krajiny.

Redaktori Berliner Zeitung konečne dostali od Der Spiegel odpoveď na svoje otázky o tomto prípade. Odpoveď pozostáva z dvoch viet: „Pre Der Spiegel je rozhodujúcim faktorom pri akejkoľvek spolupráci, aby výsledky partnerského výskumu odolali našej novinárskej, dokumentárnej a právnej kontrole o obsahu a úprave našich publikácií rozhodujú iba redaktori Der Spiegel.

Autori: Simon Zeise, Michael Maier.