Vízia 2040 Slovenskej akadémie nie je nič viac, nič menej ako esej, hovoriace hlavy si ju mýlia s vedeckou štúdiou, ekonomickou prognózou

Vízia 2040 Slovenskej akadémie vied nie je vedecká štúdia.

Je to esej. Diskusia okolo textu je mlátenie práznej slamy.

Dielo Johna Locka z roku 1690 *Rozprava o ľudskom rozume*.

Esej, slovo pochádzajúce z francúzskeho pojmu essai, „pokus, skúška, esej“, a z latinského exagium, „váženie“) je literárny žáner, prozaické dielo voľnej kompozície[1], ktoré vyjadruje autorove dojmy a myšlienky na konkrétnu tému alebo predmet. V danom prípade sú to myšlienky autorov. Je to text s vysokou kultúrou jazyka a vynikajúcim štylistickým prejavom. Ináč povedané pekný slovenský jazyk. Ľudovít Štúr by esej pochválil.

Vedecká definícia žánru je uvedená vo viacerých encyklopedických slovníkoch.  Ide o žáner hlboko personalizovanej žurnalistiky, ktorý spája dôrazne individuálny postoj autora s jeho prezentáciou zameranou na masové publikum. Žáner je založený na filozofickom, žurnalistickom princípe a voľnom naratívnom štýle (jazykovom prejave). Esej patrí k žánrom s voľne definovanými charakteristikami.“

Esej  je literárny odborne-publicistický žáner stredného alebo kratšieho rozsahu, úvaha, v ktorej sa neobyčajným spôsobom spracúva odborná, najmä kultúrna problematika. Zaujímavo, príťažlivo, esteticky, vtipne a vecne chce presvedčiť alebo poučiť čitateľa. Autor eseje posudzuje problém v širšom kontexte, argumentuje, komentuje súčasné riešenia a naznačuje nové. Esej je často písaná živým, obrazným jazykom.

Ekonomika

Ekonomická esej sa môže začínať tézou alebo témou. Môže mať naratívny či opisný charakter, prípadne sa môže zmeniť na argumentačnú esej, ak to autor považuje za potrebné. Po úvode musí autor čo najlepšie priblížiť danú ekonomickú problematiku, analyzovať ju, zhodnotiť a vyvodiť záver. Ak má esej skôr naratívnu podobu, autor musí jednotlivé aspekty danej ekonomickej problematiky predostrieť tak, aby boli pre čitateľa jasné a zrozumiteľné. To pre víziu 2040 platí.

Druhy esejí

Z hľadiska dĺžky a funkcie esej hraničí na jednej strane s žurnalistickým článkom a literárnou esejou , s ktorou sa esej často zamieňa,  a na druhej strane s filozofickým traktátom. Esejistický štýl sa vyznačuje obraznosťou, fluidnými asociáciami, aforizmami, často protikladným myslením, dôrazom na intímnu úprimnosť a konverzačným tónom. Niektorí teoretici ho považujú za štvrtý žáner beletrie popri epose, lyrike a dráme.

Harper’s Magazine je mesačník venovaný literatúre, politike, kultúre, financiám a umeniu. Časopis začal vychádzať v New Yorku v júni 1850 a je najstarším nepretržite vychádzajúcim mesačníkom v Spojených štátoch.

História termínu

Michel de Montaigne, nadväzujúc na skúsenosti svojich predchodcov, predstavil esej ako samostatný žánrový druh vo svojich Esejach. Francis Bacon bol prvým v anglickej literatúre, kto nazval svoje diela, publikované ako vydania jeho Esejí alebo Morálnych a politických inštrukcií v rokoch 1597, 1612 a 1625, „esejami“. Anglický básnik a dramatik Ben Jonson prvýkrát použil slovo „esejista“ v roku 1609.

Podstata a charakteristika

Vo svojej eseji „O knihách“ Montaigne spája teóriu a prax svojho navrhovaného žánru a poukazuje na to, že „v vyjadrení myšlienok nie je iný spojovací článok ako náhoda“ – text teda vyjadruje prirodzený proces myslenia.

A spontánnosť procesu sebareflexie vytvára atmosféru bezprostrednej prirodzenosti, vzbudzuje dôveru a stimuluje vnímavosť. Montaigne definuje novú vedu – vedu o sebapoznaní, kde hlavnou kategóriou je slobodný názor na všetko . „Autor použil ako textové prvky filozofické a fyziologické pozorovania, denníkové záznamy, umelecké obrazy, praktické rady, komentáre k výrokom iných autorov, morálne učenia a aforistické zovšeobecnenia.“ Tvrdí jedna učebnica.

„Esej drží pohromade energia vzájomných prechodov, okamžitých prechodov z figuratívneho na konceptuálny, z abstraktného na všedný,“ tvrdí literárny vedec, kultúrny vedec a filozof M. N. Epstein. Ak prevládne ktorýkoľvek jeden spôsob chápania sveta (figuratívny alebo konceptuálny, naratívny alebo analytický), esej sa ako žáner zrúti a zmení sa na jednu zo svojich zložiek – fiktívne rozprávanie alebo filozofický diskurz, intímny denník alebo historickú esej.

Vývoj žánru

V 18. a 19. storočí bola esej jedným z popredných žánrov anglickej a francúzskej žurnalistiky, rozvíjajúc sa v salónnom komunikačnom priestore, kde na rozdiel od akademickej sféry dochádzalo k neformálnej výmene názorov a hľadanie pravdy bolo do značnej miery nahradené výmenou názorov „o pravde a jej hľadaní“.[6] Tento dôraz na jednotlivca sa odrážal aj v eseji, kde „autor hovorí o sebe, vnímaný súkromným, individuálnym spôsobom“.

Západoeurópska tradícia

Rozvoj písania esejí v Anglicku uľahčili J. Addison, Richard Steele a Henry Fielding, vo Francúzsku Diderot a Voltaire a v Nemecku Lessing a Herder. Esej bola primárnou formou filozofickej a estetickej polemiky medzi romantikmi a romantickými filozofmi (H. Heine, R.W. Emerson, G.D. Thoreau).

Žáner eseje je hlboko zakorenený v anglickej literatúre: T. Carlyle, W. Hazlitt, M. Arnold (19. storočie); M. Beerbohm, G. K. Chesterton (20. storočie). V 20. storočí zažilo písanie esejí rozkvet: najväčší filozofi, prozaici a básnici (R. Rolland, B. Shaw, H. G. Wells, J. Orwell, T. Mann, A. Maurois, J.-P. Sartre, N. Hikmet, O. Huxley) sa obrátili k žánru eseje.

Malthusovo Pojednanie o princípe populácie.