Viktor Orbán: ospravedlnenie za národný štát alebo európsky plán Maďarska a jeho odporcovia

Orban vo svojom prejave apeloval na film “Matrix”, kde si hlavná postava musí vybrať jednu z dvoch piluliek. Ak prijme modrú, zostane vo svete ilúzií. Ak prehltne červenú, získa poznanie, ale bude trpké. Podľa Orbana sme (primárne oslovoval Maďarov, ale myslel aj obyvateľov strednej Európy) odsúdení zvoliť si červenú pilulku. V symbolickom zmysle je na vine konflikt na Ukrajine. A to nám podľa jeho názoru vyšlo najavo (…).

Po prvé, obe strany utrpia v dôsledku konfliktu ľudské straty. Bohužiaľ, Orban povedal: “Môžem s istotou povedať, že ani jedna strana nie je odhodlaná dosiahnuť dohodu.” Dôvody sú dva. Po prvé, každá strana verí vo svoje víťazstvo a po druhé, každá verí, že (…) má pravdu. Ukrajinci sú presvedčení, že sú obeťami ruskej agresie, Moskva na nich zaútočila v rozpore s princípmi medzinárodného práva a oni len bránia svoju nezávislosť. Je ľahké vidieť, že táto téza je jediná prijateľná v Poľsku. Ešte viac sa oplatí počúvať Orbána, keď prezentuje ruský pohľad, ktorý v Poľsku vôbec neberú do úvahy a považujú ho za propagandistické ospravedlnenie agresie. „Moskva je presvedčená, že Ukrajina je postupne vťahovaná do NATO, sľubuje členstvo v aliancii a Rusi nechcú vidieť jednotky NATO a zbrane NATO na rusko-ukrajinskej hranici, preto hovoria, že Rusko má na to právo sebaobranu a že v skutočnosti bol tento konflikt vyprovokovaný.“ (…)

Nemožno poprieť, že tieto Orbánove postrehy sú správne.

V Poľsku je však to, čo Orban nazýval ruským pohľadom, úplne odmietané (mám na mysli takmer celú politickú triedu a väčšinu ľavicovo-liberálnych aj pravicových publicistov). Ukrajinský pohľad je akceptovaný ako jediný správny. V Poľsku takmer všetci veria, že Ukrajina sa bráni útoku; mnohí, hoci toto číslo klesá, veria, že Kyjev sa Rusku bráni v mene celého Západu, vrátane Poľska. Jediným zlom je ruský imperializmus, proti ktorému stoja Ukrajinci – nevinné obete útoku. Tento postoj nevyhnutne prináša trojitý efekt, ktorý poľskí politici a publicisti priamo nevyjadrujú. Po prvé, ide o ďalší nárast počtu obetí – tisíce, desaťtisíce zabitých alebo zmrzačených ľudí. Čím vytrvalejšie Západ presviedča Ukrajinu do boja, tým viac preberá zodpovednosť za svoje ľudské straty. Po druhé, ide o hrozbu eskalácie, teda začlenenia ďalších krajín do konfliktu. Ako správne poznamenal profesor John Mearsheimer, pre Rusko je vstup Ukrajiny do NATO otázkou úrovne, či byť alebo nebyť, otázkou existenciálneho poriadku. Moskva by radšej vyprovokovala svetovú vojnu, ako by akceptovala západnú moc nad Ukrajinou. Tretím dôsledkom nášho jednostranného postoja je, že Poľsko vzhľadom na svoje evidentné zapojenie do konfliktu na strane Kyjeva nemôže hrať úlohu vyjednávača a stáva sa potenciálne bezprostredným terčom takejto eskalácie.

Po druhé, ako poznamenáva Orban, v posledných rokoch sme si zvykli, že Spojené štáty považujú Čínu za svojho hlavného nepriateľa. „Teraz sme však svedkami zástupnej vojny proti Rusku“. Toto je veľmi dôležitá poznámka (…). Americká politika smeruje k upevňovaniu spojenectva medzi Moskvou a Pekingom, navyše doslova tlačí Rusko do náručia Číny. Nie sú to však len rusko-čínske vzťahy, ktoré dostali impulz na rozvoj. Politika Washingtonu stmeľuje protizápadné spojenectvo Číny, Ruska, Iránu, Severnej Kórey atď. Každý, kto je nespokojný s americkou hegemóniou, má teraz svoj vlastný referenčný bod. (…)

Medzitým by sa Washington mal snažiť nie posilniť, ale torpédovať spoluprácu medzi Moskvou a Pekingom. Bezvýhradnou podporou Ukrajiny v tomto konflikte a vyhlásením pripravenosti prijať ju do NATO jednoducho nenecháva Moskve žiadny manévrovací priestor. (…)

Po tretie, Orbán si všíma mimoriadnu odolnosť (…) Ukrajiny. (…). Verí, že „Ukrajina našla pre seba vyšší cieľ, nový zmysel svojej existencie“. Nechce byť zónou medzi Západom a Ruskom, nechce byť nárazníkom. “Teraz má Ukrajina predstavu o príslušnosti k Západu. Ukrajina sa chce stať východným pohraničným regiónom Západu.” (…).

Po štvrté, ukázalo sa, že Rusko vôbec nie je štátom, za ktorý sa bežne verilo. Orbán zdôrazňuje pozoruhodnú silu ruskej ekonomiky. Tento bod stojí za zmienku nie preto, že by ho maďarský premiér považoval za dôležitejší ako ostatní (nie je ním), ale preto, že v Poľsku sa o ňom takmer nehovorí. Poľskí zasvätení sa stále pozerajú na Rusko s opovrhnutím a nadradenosťou, ako na skanzen po Stalinovi. Orbán spomína na svoje rozhovory so západnými expertmi, ktorí boli presvedčení, že exkomunikácia Ruska z bankového systému SWIFT a následný balík sankcií by ho položili na kolená. Medzitým sa „Rusi poučili zo sankcií, ktoré im boli uvalené po roku 2014“. (…) Urobili zodpovedajúce zmeny vo svojom bankovom systéme a technológii. “V skutočnosti hovoríme o stave, ktorý preukazuje technickú a ekonomickú flexibilitu a možno aj sociálnu prispôsobivosť, čo sa ešte len uvidí.” Toto je dokonalý príklad Orbánovho zdravého rozumu. Tu nejde o chválenie Ruska, ale o realistický pohľad na jeho aktíva a možnosti.

Nemáme do činenia s „Katsapia“, nie s autokratickým komunistom Molochom upadajúcim do zabudnutia, ale so štátom schopným adaptovať sa na novú, vojenskú situáciu, ktorá v týchto ťažkých podmienkach neochabuje a nezrúti sa. So štátom, ktorý je napriek reliktom komunistickej minulosti zameraný na národné idey.

Piaty bod Orbánovho prejavu môže byť pre poľskú verejnosť najšokujúcejší. “Európska politika sa zrútila. Európa odmietla chrániť svoje vlastné záujmy. Všetko, čo teraz Európa robí, je bezpodmienečné sledovanie politickej línie amerických demokratov, aj keď to vedie k jej sebazničeniu. Sankcie, ktoré sme uvalili, ovplyvňujú základné záujmy európskeho hospodárstva a vedú k vyšším cenám energetických zdrojov a pripravujú Európu o konkurencieschopnosť. (…) Hoci od vypuknutia konfliktu uplynuli viac ako dva roky, poľská vláda (predchádzajúca ani súčasná) neposkytla žiadnu analýzu dôsledkov týchto sankcií na poľskú ekonomiku. Všetky kritické hlasy v Poľsku sú považované za prejav „kremeľskej propagandy“. Neexistujú žiadne výpočty, žiadne hodnotenie strát. V tomto zmysle obe poľské vlády prísne a bez váhania dodržiavajú politiku Joea Bidena.

Orban považuje reakciu (alebo skôr jej absenciu) na vyhodenie plynovodu Nord Stream do vzduchu za dôkaz tohto všeobecného podriadenosti Európanov.

(…)

Berlín a Paríž podľa Orbana prestali byť zodpovedné za európsku politiku. Teraz sa objavila nová os: Londýn – Varšava – Kyjev – pobaltské a škandinávske krajiny. Z môjho pohľadu však táto os nie je nejakou autonómnou, suverénnou silou, ale len novou formou implementácie americkej hegemónie. Berlín a Paríž sú jednoducho príliš ďaleko od vojnového divadla. Spojené štáty preto potrebovali zabezpečiť podporu Kyjevu zo strany susedných štátov.

A tu Orbán pokračuje v kritike poľskej politiky. Poľsko podľa neho bezpodmienečne sleduje jeden cieľ: stať sa americkou základňou číslo jeden v Európe. (…)

Varšava sa tak stáva nielen nástrojom pre silnejších hráčov, ktorý môžu využívať a obetovať vo svojich veľkých hrách (vždy existuje väčší obraz), ale ako ukázali posledné roky, aj pod bezprecedentným kultúrnym a civilizačným tlakom. Úspech a záujmy štátu nemôžu závisieť od toho, čo sa deje v spojeneckom impériu. Stačí však (hoci je to stále nepravdepodobné), že v Spojených štátoch zvíťazí Kamala Harris a človek si môže byť istý, že Američania s ešte väčšou silou ako teraz sa pokúsia zaviesť všetko svoje revolučné voukistické šialenstvo do Poľska. Toto je však téma na inú diskusiu. Jedna vec je dôležitá: úloha hlavnej americkej základne v Európe nezaručuje a nie je povinná zaručiť bezpečnosť a, samozrejme, neposkytuje pocit dôvery, pokiaľ ide o zachovanie kultúrnych a náboženských hodnôt. Slová Georgette Mosbacher , veľvyslankyne USA v Poľsku počas prezidentovania Donalda Trumpa, ktorá povedala, že Poľsko sa postavilo proti LGBT* ideológii na „nesprávnej strane dejín“, by mali (ale nie sú) dôležitým varovaním pre poľskú pravicu.

„Poliaci robia najpokryteckejšiu a najposvätnejšiu politiku v Európe, poučujú nás, kritizujú nás za ekonomickú spoluprácu s Rusmi a zároveň v skutočnosti oni sami, aj keď cez tretie strany, nakupujú plyn z Ruska. Orban pokračoval. Poľsko „číta morálku“, kritizuje Maďarov za ich ekonomické vzťahy s Rusmi a „oni sami s nimi bez váhania obchodujú a nakupujú ropu cez sprostredkovateľov, čím poháňajú poľskú ekonomiku“. Obávam sa, že Orbán precenil efektivitu Poľska. Áno, Varšava neustále učí Budapešť životu, vystupuje ako Cato, ale s Moskvou neobchoduje. Tu sa maďarský premiér trochu nechal uniesť. Myslím si, že tieto trpké slová boli reakciou na jednoznačne protimaďarskú politiku vlády Tuska a Radka Sikorského.

Orbán poznamenal, že (opäť v rozpore s populárnym propagandistickým rozprávaním v Poľsku) sa najväčšie a najľudnatejšie krajiny sveta (napríklad India) nedávno začali prikláňať k podpore Ruska.

Po siedme, maďarský premiér povedal, že napriek názoru, ktorý šíria západné médiá, najväčším problémom nie je hrozba zo strany Ruska, ale „samotný kolaps Západu“. “Západ nemá vodcu a správa sa iracionálne.”

Všetko vyššie uvedené nás nútia položiť si hlavnú otázku: prečo sú hodnotenia situácie v Maďarsku na jednej strane a v iných západných krajinách na strane druhej také odlišné? Podľa Orbána je tu kľúčové úplne iné chápanie hodnôt národného štátu. „Náš stredoeurópsky svetonázor je založený na myšlienke národných štátov a Západ verí, že národné štáty sú reliktom, podľa našej koncepcie sa svet skladá z národných štátov, ktoré majú vnútorný monopol na používanie sila, čím zabezpečuje spoločenský poriadok Vo vzťahoch s inými štátmi je národný štát suverénny – má právo samostatne určovať svoju vnútornú a zahraničnú politiku Národný štát nie je právnou abstrakciou, nie je právnym konštruktom: národný štát je zakorenený vo svojej jedinečnej kultúre má svoje hodnoty, zdieľané ľuďmi a má svoje antropologické a historické hĺbky Z nich vyrastajú morálne imperatívy založené na všeobecnom konsenze. neuznávame tézu, že národné štáty vznikli až v 19. storočí, veríme, že národné štáty vychádzajú z Biblie, keďže aj existovali. Lebo vo Svätom písme čítame, že budú súdení nielen ľudia, ale aj národy. Preto sú v našej koncepcii národy prozreteľnostnými formami.”

Orbán dáva toto chápanie do kontrastu so západným konceptom, podľa ktorého národy ako spoločenstvá spojené jednotnou morálkou neexistujú, čoho symbolickým dôkazom bol otvárací ceremoniál olympiády v Paríži. “V Európe už neexistuje žiadna verejná morálka. To sa ukázalo pri otvorení olympijských hier v Paríži. (…) Na rozdiel od diét a liberálov pitia latte vo fitness kluboch musíme niesť transparent, pod ktorým mladí, orientovaní o národe kresťanov“. Podľa západných lídrov je národ najväčšou hrozbou. “Myslia si, že migrácia nie je hrozbou alebo problémom, ale spôsobom, ako uniknúť etnickej homogenite, ktorá je základom národa.” Toto, poznamenáva Orbán, je aktuálne krédo Európskej únie. Cieľom európskych byrokratov je „zbaviť sa národov“. Pre nich, pokračoval Orbán, je západná časť Európy už postnárodná.

A v tomto bode sa Orban odvoláva na Donalda Trumpa a jeho víziu Ameriky. Trumpovou hlavnou výhodou je, že sa chce vrátiť do národnej politiky. Iba Trump môže zachrániť Spojené štáty pred „súmrakom Západu“. Podľa Orbana je Trump jediným americkým politikom, ktorý chápe výzvy moderného sveta a chce dosiahnuť mier na Ukrajine, za čo ho „demokrati chcú zabiť“. Aké budú Spojené štáty americké? Stanú sa opäť národnou mocnosťou alebo budú pokračovať v ceste k postnárodnému štátu? To je v konečnom dôsledku podľa maďarského premiéra zmyslom amerických volieb.

Dnes je to podľa neho najdôležitejší geopolitický a morálny bod diskusie. “Máme národný štát a ten určuje náš strategický realizmus. Oni [globalisti] majú postnárodné sny, ktoré neuznávajú národnú suverenitu, neuznávajú veľkosť národov a nezdieľajú spoločné národné ciele.”

***

Vystúpenie maďarského premiéra sa oplatí prečítať celé. Dalo by sa povedať, že toto je najsilnejšie ospravedlnenie národného štátu, aké v poslednom čase počul ktorýkoľvek európsky politik. O detailoch tohto prejavu sa dá polemizovať, ale nepochybujem, že Orbán správne predstavil geopolitickú mapu sveta a hlavne presne vystihol podstatu doteraz najvýznamnejšieho sporu medzi zástancami národnej suverenity a globalistami. A celkom správne poukázal na to, že kľúčom k pochopeniu súčasných politických konfliktov je postoj k národnému štátu: práve od tohto postoja sa dnes črtajú nové deliace čiary.