V civilizácii prišlo aj nepoznané nepoznaného

BRATISLAVA – Poznanie súčasného sveta sa komplikuje. Vedci sa snažia pochopiť to čo je poznané. Hovoria však, že existuje aj nielen to, že existuje poznanie nepoznaného, ale nepoznanie nepoznaného.

Je to pandémia, alebo post pandémia? Súčasné problémy skeptikov a entuziastov vo vzťahu ku COVID – 19 sa v budúcnosti nebudú vnímať nie ako hľadanie nie pravdivej interpretácie medzi dvomi výkladmi pandémie, ale spoločné pomätenie dvoch strán, ktoré sa stretli s novým druhom globálnej krízy.

Niečo podobné sa stane s prebytkom v súčasnosti dnes vyslovených prognóz a scenárov post vírusového sveta. Nepotvrdia sa prognózy, ktoré predpovedajú radikálne zmeny, ale aj tie čo hovoria o status quo. Všetci na nich jednoducho zabudneme.

Reťazce málo príjemných a katastrofických udalostí pominú. Cestou skúšok a omylov nie bez strát sa nájde prekonanie týchto udalostí. Hoci oneskorene, ale vypracujú sa cesty prekonania dôsledkov týchto udalostí a adaptácie na nový druh krízy. Možno o desať rokov ľudstvo pochopí čo sa s ním stalo. Možno nájde odpoveď na otázku čo bol „žolík“ v maskou koronavírusu a čo určilo vývoj civilizácie  v XXI. storočí.

Existenciálna kríza

Udalosti spojené s pandémiu COVID- 19 čoraz viac ľudstvo uvrhujú do existenciálnej krízy. Miliardy ľudí majú pocit strachu a neurčitosti. Myšlienky o budúcnosti v nich vyvolávajú pocit hlbokej psychologickej nepríjemnosti, či dokonca strach. Ľudia nechápu príčiny toho čo sa deje a dôsledkov udalostí. Nie je vôbec jasné čo sa deje na Zemi. Ako vykladať čo sa deje?

• Je pandémia nového koronavírusu smrteľné nebezpečenstvo pre životy tisícok ľudí?
• Je to bežná pandémia (typu novej sezónnej chrípky, ktoré sú nafúknuté „pandémiou paniky a strachu?“
• Ako informačnú pandémiu a veľkú gigantickú informačnú kaskádu, ktorá vznikla svojvoľne, či neplánovane, ako snehová lavína zmetie všetko čo jej stojí v ceste: ekonomiku, sociálnu sféru, blahobyt a šťastie miliónov ľudí?

A ľudia nemajú vôbec predstavu o tom, na čo sa môže transformovať svet po tom, ako sa to niečo môže skončiť – vo víťazstvo autoritarizmu, alebo novej ľavicovej myšlienky, alebo nového technologického náboženstva Veľkého brata…

Celá situácia psychologickej neurčitosti, ale aj strachu nie je to najhoršie v existenciálnej kríze ľudstva. Oveľa horšie môžu byť praktické dôsledky súčasnej situácie.

Preto je potrebné uvedomiť si nasledovné tézy:

• Ak nevieme s čím sme sa stretli, nemôžeme posudzovať efektívnosť tých stratégií boja s tým „niečo“.
• Ak sme nepochopili akým smerom a ako silne toto „niečo“ môže transformovať ekonomiku, sociálnu sféru, práva a slobody občanov, nemá zmysel diskutovať o stratégiách, ktoré adaptujú spoločnosť na nové smery prichádzajúcich zmien.

Situácia sa ešte viac vyostruje pokračujúcou polarizáciou spoločnosti v rozvinutých krajinách. Pri všetkých pre spoločnosť najdôležitejších otázkach sa vytvárajú dva nezmieriteľné  tábory. Ich predstavitelia majú nezmieriteľné vzájomne nezmieriteľné názory. Ani jedna z nich neprináša ani len jeden náznak konzensu.

Každá zo strán je presvedčená o tom, že má absolútnu pravdu. Každá z týchto strán sa je presvedčená o svojej absolútnej pravde, ktorú nemôže vidieť len idiot, alebo len zlodej, alebo zamrazený fanatik, alebo si na toto miesto napíšte akúkoľvek ponižujúcu definíciu, ktorá neumožňuje akýkoľvek spôsob dohodnúť sa.

Je potrebné dohodnúť sa. Ak budeme stáť na protichodných pozíciách, budeme sa nekonečne dlho hádať a konkrétnych prípadoch. Je karanténa efektívna, ako interpretovať štatistiku úmrtnosti, čo viac poškodí ekonomiku – zavedenie karantény, alebo omeškanie so zavedením karantény.

Bez ohľadu na to, experti sa utápajú  nekonečných a nezmyselných sporoch, hoci v mnohých otázkach neexistujú jednoznačné odpovede. Aj napriek tomu, že obe protirečivé pozície sa môžu vnímať ako správne, ale aj nesprávne, a to len preto, že situácia je rôznorodá z hľadiska kontextu.

Čo by mala robiť vláda keď experti tlačia na úplne protichodné riešenia?

Čím viac sme medzi protikladnými riešeniami, tým je to drahšie. Nevedie to k dobru Odpoveďou je citát starej japonskej básne, ktorú citujú spisovatelia science – fiction, bratia Arkadij Strugackij a Boris Strugackij. „Povedali mi, že táto cesta ma privedie k oceánu smrti. V polovici cesty som sa vrátil späť. Odvtedy sa predo mnou tiahnu krivé, zanedbané  chodníky…“

Ako si vybrať?

Antagonizmus rôznych pohľadov  na COVID – 19 – je to pandémia, alebo len informačná pandémia, strašná hrozba, alebo len sezónna chrípka, sa ničím neodlišuje od iných dôležitých otázok, od geneticky modifikovaných organizmov až po globálne otepľovanie.

Jedna zo strán je presvedčená, že riziká pre ľudstvo, hoci nie sú do konca pochopiteľné, ale môžu byť veľmi vysoká.

Druhá zo strán je presvedčená, že vysoké riziká sú nafúknuté a neexistuje žiadne veľké nebezpečenstvo.

Rozhodnutia o problematike geneticky modifikovaných organizmoch, alebo o klíme môžu určitý čas počkať, ale rozhodnutia o koronavíruse nepočkajú. Rozhodnutia sú potrebné ihneď. Pretože v závislosti od prebiehajúcich udalostí a hodnotení rizík možných scenárov vývoja, sa určuje stratégia výstupu z prehlbujúceho sa chaosu, ktorý provokuje kolaps mnohých stránok života civilizácie. Od tohto principiálne závisí, či svet druhý raz stúpne na tie isté hrable, keď príde nová vlna COVID – 19, alebo ešte niečo horšie.

Modelovanie priebehu pandémie poukazuje na to, že „priemerná verzia“ je najhoršia z hľadiska všetkých aspektov. Prehlbuje pandémiu, ale aj jej negatívne dôsledky. Ak ho robíme, je nevyhnutne chápať, že nejde o lživom protiklade „choroby“ a lieku na chorobu“. Je však nevyhnutné prijať jediné správne riešenie.

Reč ide o výbere medzi záchranou životov alebo záchranou ekonomiky pred dôsledkami opatrení na záchranu životov ľudí. Jedno aj druhé je dôležité. Aj prepad ekonomiky môže vyústiť v nemenej veľké množstvo ľudských strát.

V skutočnosti je problém v inom. Je to v tom, že za dve desaťročia sa svet skomplikoval a stal sa kvalitatívne iným. V zložitejšom svete alternatívne výklady toho čo sa deje, či je to pandémia, alebo informačná pandémia, veľmi vysoké, alebo obyčajné riziká chrípky, riziká pre život a pre ekonomiku, už nefungujú. V modernom svete neexistujú nezávislé alternatívy.

Teraz zostáva jediný výber, výber medzi správnym alebo chybným hodnotením celého komplexu rizík pri vzájomnou pôsobení mnohých zložitých systémov. Pandémia COVID – 19 je zložitý systém, ktorý vzájomne pôsobí s panickou informačnou pandémiou.

Oba systémy vzájomne pôsobia s ekonomikou. To je tretí zložitý systém.  Vzájomné pôsobenie troch systémov sa prenáša na sociálnu štruktúru spoločnosti. To je štvrtý zložitý systém. To má dopad na politickú štruktúru spoločnosti. To je ešte jeden zložitý systém. Je paralyzovaný. To provokuje situáciu medzi nič nerobením, alebo kompromismi.

Chybné rozhodnutia politických štruktúr spoločnosti dávajú dodatočné impulzy pre rozvoj pandémie COVID – 19. Tým uzatvárajú pozitívnu spätnú väzbu. Kĺžu na hrane chaosu a cielene sa približujú v bodu úplnej nemožnosti predpovedí.  Rovnakým nezmyslom sú pokusy bojovať len s pandémiou, alebo len s informačnou pandémiou, pokúšať sa zachrániť len životy ľudí, alebo len ekonomiku.

Prečo je to tak? Prečo je dnes svet komplikovanejší?

O všetkom sa nepodarí napísať. Vyžiadalo by si to priestor najmenej jednej knihy. Pokúsme  sa to aspoň stručne vysvetliť. V tom je aj podstata toho čo sa dnes deje vo svete. Nie je to len v kontexte koronavírusu, ale aj v iných dôležitejších kontextoch. Napríklad prečo je nevyhnutý Veľkého brata – syna Veľkého boha.

Skok komplikovanosti

Civilizácia to je vzájomné pôsobenie zložitých systémov. Týmto pojmom sa vo vede označujú systémy z veľkého množstva prvkov. Ich neorganizované vzájomné  pôsobenie vedie k vzniku unikátnej kvality systému – emergencia.

Emergencia je pojem pochádzajúci z latinského jazyka od slova e-mergere, čo sa prekladá ako vynorovanie, alebo aj ako vyvstávanie. Je to spontánny vznik mikroskopických vlastností a štruktúr zložitých systémov, ktoré nie je možné odvodiť na základe ich zložiek. Také vlastnosti a štruktúry, ktoré vznikajú z množstva pomerne jednoduchých interakcií sa nazývajú emergentné. Pojem má veľký význam vo filozofii, teóriách systémov a evolúcie.

Táto kvalita sa prejavuje v spontánnosti prejavu tých vlastností v systéme, ktoré nevyplývajú z vlastností. V dôsledku toho, chápanie správania sa častí systému, ešte neznamená, že pochopíme sa správanie systému.

Mnohé z týchto systémov sú hierarchické. Ich časti môžu byť sami o sebe zložitými systémami. Preto je predpovedanie správania sa zložitých systémov prakticky nemožné a nereálne. Toto nie je jediné charakteristika zložitých systémov. Rast zložitosti systémov sa stáva veľmi veľkým katalyzátorom rozšírenia spektra potenciálnych problémov v ich fungovaní. Medzi iným, aj tých potenciálne katastrofických.

V dôsledku toho máme do činenia s dvomi kľúčovými vlastnosťami zložitých systémov: nemožnosť predpovedania ich správania a potenciálny trend ku katastrofe (katastrofickosť).  Čím je systém zložitejší, tak je jedno aj druhé väčšie.

Teória komplikovanosti, či zložitosti systémov, určuje niekoľko kľúčových faktorov, o ktorých závisí úroveň ich zložitosti.

1. Rôznorodosť aktérov, ktorí vstupujú do systému.
2. Vzájomná prepojenosť aktérov.
3. Úroveň vzájomného pôsobenia aktérov.
4. Adaptácia ich správania. Čo znamená, ako správanie jedného aktéra ovplyvňuje správanie sa druhého a naopak.

A teraz niečo o tom, prečo sa civilizácia za posledných niekoľko desaťročí stala skokovite komplikovanejšia? 

Príčinou toho je multiplikačný efekt veľkého skomplikovania všetkých štyroch vyššie uvedených vlastností.

• V modernom svete stále rastie rôznorodosť aktérov: od počtu skupín s rôznymi záujmami, až po počet profesií, regiónov a krajín.
• Vzájomná prepojenosť  sa tiež zväčšuje lavínovite na všetkých úrovniach: od sociálnych sietí, až po medzinárodné výrobné a logistické reťazce.
•  Rast vzájomného pôsobenia aktérov je obrovský, ľudia čoraz menej odtrhajú svoj pohľad od inteligentných telefónov, a čoraz väčšie množstvo odvetví nemôže fungovať bez toho, aby boli napojené na informačné systémy, ktoré ich spájajú s ďalšími aktérmi.
• Vzájomné prispôsobovanie sa nezadržateľne rastie, v dôsledku toho, že v ekonomike a sociálnej psychológii sa zväčšuje vplyv informačných kaskád, ktoré provokujú také sieťové javy ako sú reťazové reakcie, stádovité správanie a podobne.
• Existuje nie málo výskumov, v ktorých je zväčšenie zložitosti z hľadiska uvedených charakteristík sa hodnotí z hľadiska kvantity. Zložitosť sa zväčšuje nie niekoľko násobne, ale mnoho násobne.

Základnými príčinami toho sa stal výbušný rast v rozšírení informačných a komunikačných technológií, ktoré sa spája s rozšírením globalizácie a decentralizácie. V dôsledku toho sa civilizácia ľudí za niekoľko desiatok rokov premenila na gigantickú zamotanú hyper sieť.

• Jej rozmer sa zväčšil v dôsledku globalizácie na veľkosť planéty.
• Veľkosť buniek siete sa rozdeľuje na menšie v dôsledku globálneho trendu decentralizácie všetkého a všade: od politického systému až do prieniku služby UBER do podnikania.
• Vzájomná spojitosť čoraz väčšieho počtu aktérov rastie nielen vďaka decentralizácii, ale aj vďaka tomu, že rastie množstvo rolí jedného a toho istého aktéra.  Je to zároveň dôsledok rôznorodých vzájomných vzťahov.
• Rýchlosť a objemy vymieňaných a komunikovaných informácii v tejto hyper sieti rastú v dôsledku rozvoja technológií pripomínajúci niečo podobné ako výbuch.
• Vzájomná adaptácia ako prejav ich vzájomnej spojitosti, a výsledok ich vzájomného ovplyvňovania, v dôsledku zdokonaľovania, rastie dokonca nie exponenciálne, ale hyperbolicky.

Finančné a surovinové trhy nasledujú za „dojmami“ účastníkov hry. Ich očakávania v značnej miere formujú budúcnosť trhov. Expertné systémy hrajú dominantnú úlohu všade – od výberu knihy alebo filmu až po výber páru pre romantické vzťahy.

Globálne hodnotenie a filtrovanie informácií vyhľadávačmi (opäť vďaka vzájomnému ovplyvňovaniu preferencií aktérov) formuje nielen výsledky vyhľadávania, ale buduje aj sémantickú štruktúru oblasti internetových médií.

A navyše k tomu všetkému patrí bezprecedentné zvýšenie hodnoty ľudského života v dejinách ľudstva v dôsledku takmer univerzálnej demokratizácie a 70 rokov absencie veľkej vojny.

Násobenie štyroch faktorov (rozmanitosť, vzájomné prepojenie, úroveň interakcií a adaptácia, či prispôsobivosť) výbušne zvýšilo úroveň zložitosti hlavných civilizačných systémov ľudstva (ekonomika, politika, sociálna štruktúra spoločnosti, veda, kultúra). Výsledkom je, že tieto systémy čoraz viac vykazujú vlastnosti vzniku, straty predvídateľnosti a náchylnosti ku katastrofám.

Hráči na trhu boli medzi prvými, ktorí na finančných trhoch pocítili nezvrátiteľnú silu paniky, ktorá sa z ničoho nič objavila a spustila lavínu nepredvídateľnosti. A v roku 2020 sa kaskáda strachu z pandémie, ktorá sa tiež z ničoho nič objavila vo svetových médiách, rozšírila rýchlejšie ako koronavírus po celej planéte a nevyvolala ani lavínu, ale celosvetovú záplavu nepredvídateľnosti. Ďalšia trajektória vývoja sveta konečne prestala byť deterministická. Svet ako globálny komplexný systém vstúpil do ríše žolíka, anglicky Jokera. Joker je americký psychologický film z roku 2019. Natočil ho režisér Todd Phillips na tému rovnomenných komiksov.

Joker

Tento Joker sa vôbec nepodobá na bláznivého zločinca z filmu Temný rytier povstal, alebo na obeť nespravodlivého usporiadania sveta, ktorý sa mení na hrdinu spomedzi ľudu, bojovníka za práva ponížených a urazených v filme Joker.

A nejde o toho istého metaforického žolíka z balíčka kariet v dejinách, ktoré vťahujú spoločnosti do pučov a revolúcie, masívne násilie a občianske vojny.

Tento žolík nie je človek a nie historická a sociálna metafora, ale jeden z pojmov teórie dynamického chaosu, ktorá je časťou teórie nelineárnej dynamiky zložitých systémov (ako päť systémov, ktorých kolíziu tu zvažujeme).

Teória dynamického chaosu skúma mechanizmus nepredvídateľných (náhodných) javov v tzv. nerovnovážne systémy, ktorých vývoj pozostáva zo striedania dynamických a chaotických stupňov. Chaos hrá pre tieto systémy najdôležitejšiu úlohu, pretože práve vo fáze chaosu (presnejšie pri východe z neho) sa objavujú nové cenné informácie. Rôzne vedecké školy používajú niekoľko názvov pre dynamické a chaotické fázy. Medzi nimi sú aj také obrazné pojmy ako „kanál“ – dynamické štádium, keď systém sleduje deterministickú trajektóriu, a „žolík“ – chaotické štádium blízko bodu skokového rozvetvenia trajektórií (bod bifurkácie, rozdvojenia).

V medziach dynamických stupňov (kanálov) možno systém „vypočítať“ a je možné preň poskytnúť spoľahlivú predpoveď, a to aj na dosť vzdialený horizont predpovede. V chaotickej fáze spadajúcej do „žolíckej oblasti“ sa stav systému mení mimoriadne rýchlo a dokonca okamžite – míľovými krokmi. V skutočnosti je žolík pravidlo alebo algoritmus, ktorý určuje správanie objektu v oblasti žolíka, ktorá je podmnožinou fázového priestoru stavov systému.

Každý možný stav systému je bodom v jeho fázovom priestore (priestor možností systému). A trajektória systému v tomto priestore ukazuje dynamiku prechodov systému z jedného stavu do druhého.

Obrázok nižšie zobrazuje fázový priestor, ktorý má malú oblasť G2. Toto je oblasť žolíkov a zvyšok fázového priestoru je označený G1. Ak sa bod popisujúci súčasnú polohu systému nachádza v oblasti G1, budúci stav systému bude jednoznačne určený súčasným stavom a trajektória systému bude plynulá a spojitá. Len čo ale trajektória systému príde do oblasti G2, všetko sa zmení – do hry vstupuje žolík (pravidlo, ktoré určuje ďalšiu zmenu trajektórie). V súlade s týmto pravidlom sa môže trajektória ľubovoľne nepredvídateľne meniť.

Jokery  sú rôzneho typu

Existujú Jokery (žolíky)  rôzneho typu.  Joker 1. typu môže preskočiť systém na bod A. Joker  2. typu môže s pravdepodobnosťou p1 preniesť systém do bodu B alebo s pravdepodobnosťou p2 ho preniesť do bodu C. Žolík 3. typu je všeobecne neobmedzený: môže hádzať s rôznymi pravdepodobnosťami systému do ľubovoľného bodu vo fázovom priestore. Rozmanitosť žolíkov menovaných troch typov nie je v žiadnom prípade vyčerpaná. Predpokladám však, že to stačí na pochopenie toho, aký nepredvídateľný a katastrofický môže byť skok v stave systému, ktorý inicioval žolík.

Teraz si predstavte, že existuje päť takýchto systémov: pandémia COVID-19, panická informačná pandémia, národné hospodárstvo a sociálna a politická štruktúra modernej spoločnosti. Každý zo systémov má svojich vlastných žolíkov a možno aj viac ako jedného.

Nepredvídateľnosť budúcnosti pri kolízii piatich takýchto systémov je absolútna. Úroveň potenciálnej katastrofickej kolízie je prakticky ľubovoľná.

Matematik, ktorý stojí pred takýmto problémom, sa jednoducho vzdá. Tu už nie je čo riešiť – úloha minimalizácie rizík sa stáva neriešiteľnou, pretože:

• systém je v takmer kritickom stave a kedykoľvek môže dôjsť k „fázovému prechodu“ , teda k skoku na inú trajektóriu v bode bifurkácie, teda rozdvojenia);

• v správaní systému už neexistuje determinizmus a pravdepodobnosť jeho skoku do niektorého z možných stavov nie je známa;
• možnosti predpovedí boli vyčerpané – horizont predpovedí sa znížil na nulu.

Avšak na rozdiel od matematikov by sa osoby s rozhodovacími právomocami nemali vzdávať. V akejkoľvek situácii, v ktorej sa ocitnú, musí byť ešte urobené rozhodnutie. V praxi rozhodovania sa situácia, keď je potrebné rozhodovať, v jazyku matematikov, v oblasti žolíka, nazýva „radikálna neistota“.

 Radikálna neistota

Prvýkrát bol tento koncept popísaný v 20. rokoch 20. storočia. Ekonómovia Frank Knight a John Maynard Keynes pomocou neho opísali situácie s nepredvídateľným výsledkom, čo je akoby udalosť z úplne inej reality. V takom prípade nie je možné vypočítať pravdepodobné riziká a ani povaha týchto rizík zostáva neznáma. Podľa inej definície (patriacej k bývalému ministrovi obrany USA Donaldovi Rumsfeldovi) „sú to veci, o ktorých nevieme, že ich nepoznáme”. Inými slovami povedané, ide o oblasť „neznámych neznámych” (unknown unknows), odkiaľ pochádzajú „čierne labute“.

Úloha „neznámeho neznámeho“ v živote spoločnosti.

Ešte existuje jedna definícia radikálnej neurčitosti – je to situácia, v ktorej akékoľvek kvantitatívne hodnotenie nákladov a výnosov, či dôsledkov môže byť spochybnené, a bez ohľadu na to je potrebné vybrať variant riešenia, a je to nevyhnutné.

Moderná vedecká teória rozhodovania je založená hlavne na klasickej paradigme racionality. V jeho rámci sa hľadanie optimálnych riešení uskutočňuje v kontexte známych výsledkov a ich pravdepodobností. Pretože táto paradigma je nepoužiteľná, keď narazila na radikálnu neurčitosť, ktorú je možné ilustrovať nasledovným obrázkom

Zmeny oblasti neurčitosti, konusu možností v čase. T1, T2

Na ľavej kresbe je nasledovné vyobrazenie. V moment 30 (modrá čiara) pre obmedzené objem disponibilných údajov o situácii (modré krížiky) je vypočítaný optimálna štatistický súlad – model procesu (červená čiara). Kónus možností (zafarbený žltou farbou), je veľmi veľký vďaka presnými definovanými predpokladmi.

V pravom obrázku je vyobrazené to isté, ale z hľadiska pozrovateľa, ktorý sa nachádza v momente pozorovania 105. Veľký kónus možností zmizol, premenil sa na úzky pásik, ktorého šírka sa určuje presnosťou štatistického súladu.

To znamená, že v čase 30 ľudia prijímajúci rozhodnutia sa môžu aj zastreliť, ale správne rozhodnutie nemôžu prijať, pretože v danom čase toto rozhodnutie jednoducho neexistuje.

Na tejto pozícii sa osoby s rozhodovacími právomocami vo všetkých skupinách (od lekárov po politikov) ocitajú tvárou v tvár pandémii COVID-19. Nielen to, že nepoznajú škálu možných nápravných opatrení. Tiež nepoznajú pravdepodobnosť určitých výsledkov svojich činov a niektoré z výsledkov nie sú ani mysliteľné. Pretože veľká časť údajov nie je k dispozícii a o to, čo je k dispozícii, sa všemožne bojuje, je ich použitie na presné pochopenie toho, čo sa deje a ako sa pandémia vyvíja, nespoľahlivé. Potenciálne kroky nie sú testované, nie je zaručené prijatie verejnosťou a dlhodobé sociálne a ekonomické dôsledky sú neurčité.

Tvorcov rozhodnutí trápi otázka: mali by sa usilovať o spomalenie pandémie alebo akceptovať smrť zraniteľných osôb a minimalizovať vedľajšie hospodárske škody?

Bohužiaľ, akékoľvek pokusy o nájdenie rozumnej odpovede na túto otázku nie sú produktívne. Aj nastolenie takejto otázky je neproduktívne, pretože nie je známe, ako blízko je svet k vytvoreniu účinného prostriedku na obsiahnutie koronavírusu.

Keby sme vedeli, že účinná liečba alebo masívna vakcína proti COVID-19 by sa mala objaviť do roka a pol, obsahujúca dovtedy pandémiu, by bol správnym smerom.

Na druhej strane, ak viete, že nebude existovať účinná liečba ani liečené roky, ba dokonca desaťročia (to je tiež celkom možné), potom sa väčšina ľudí aj tak nakazí. A potom budú náklady na zvládnutie pandémie márne.

Ale nikto na svete nevie, kde sme medzi týmito pólmi. Samotná formulácia otázky optimálneho kompromisu „cena životov versus cena za ekonomiku“ sa preto ukazuje ako nezmyselná. Toto jednoducho nevieme a nemôžeme vedieť, ako je to znázornené na obr. 3.

Čo by však mali robiť osoby s rozhodovacími právomocami v stave radikálnej neistoty?

V takýchto situáciách je súbor odporúčaní pre nich mimoriadne obmedzený.

1. Je potrebné uznať, že tradičný vedecký prístup v takýchto situáciách nefunguje.
2. Je potrebné urobiť všetko pre to, aby ste počas vývoja situácie nespadli do oblasti žolíkov.
3. Ak nemáte šťastie a stále sa to stalo, mali by ste zmeniť paradigmu rozhodovania.

Zvážme každé z týchto odporúčaní.

Tradičná veda nefunguje

Na konci minulého storočia začali vznikať podozrenia, že veda zapadá do istej hranice zložitosti, za ktorou už niet zaručených správnych riešení.

Katastrofa amerického raketoplánu Challenger, ku ktorej došlo v roku 1986, a katastrofa v Černobyle, ktorá nasledovala o 4 mesiace neskôr, vyústili do nového pojmu „syndróm Ch-Ch“ (Challenger-Černobyľ, v anglickom jazku Chernobyl). Jej podstata spočíva v uvedomení si, že tradičná veda je bezmocná na to, aby zabránila katastrofám v situáciách, keď je použitie najmocnejších nových mega-technológií kombinované s politickým tlakom, nekompetentnosťou a skrývaním informácií.

N.B. Pre tých, ktorým pripadá čudné porovnávať dve na prvý pohľad neporovnateľné nehody z hľadiska následkov, vysvetlím. Ekologické a antropogénne následky Černobyľu sú samozrejme neporovnateľné s následkami výbuchu Challengeru. Stalo sa tak však iba v dôsledku šťastia. Keby sa počas tohto letu naložilo na raketoplán 23 kg plutónia (čírou náhodou, plánované na ďalší let), potom by okrem výbuchu lode došlo aj k radiačnej katastrofe.

V eseji publikovanej v máji 1986 v denníku The Guardian s názvom „Prírodné katastrofy majú technologických čarodejníkov v kolenách: Černobyľ, Challenger a Ch-Ch syndróm“, napísal:

Vládnuce elity už nemôžu využívať odborníkov na presvedčenie verejnosti, že ich politika je prospešná, správna, povinná a zároveň bezpečná. „Ch-Ch syndróm“ je smrteľnou ranou pre vedecký základ legitimity moderného megatechnologického štátu. Boli sme svedkami rastúceho znepokojenia nad mandátom vedy a vedcov, ako aj nad ich vnímanou imunitou voči spoločenskej a etickej zodpovednosti. “

O štyri roky neskôr dvaja z autorov tejto eseje – Silvio Funtovich a Jerry Ravez – publikovali hlavný článok Science for the Post-Normal Age, na ktorý v službe Google Scholar už existuje 4 783 vedeckých odkazov. Príspevok načrtáva koncepciu postnormálnej vedy – novú koncepciu vedy pre situácie, v ktorých „sú fakty nepresné, hodnoty diskutabilné, vysoké hodnoty a rozhodnutia urgentné“. Tých. v skutočnosti pre situácie radikálnej neistoty. Autori definovali oblasť použitia novej „postnormálnej vedy“ nasledovne – v súradniciach: „úroveň neistoty“ a „v stávke“.

Z obrázka vyplýva niekoľko záverov:

• Aplikované vedecké metódy sú účinné v situáciách, keď je miera neistoty situácie zanedbateľná a hra nie je vysoká.
• Ak sú tieto verzie značné a / alebo úroveň neistoty stúpa, prichádzajú na rad profesionálni konzultanti.

Teraz máme tieto známe neznáme:

– kľúčové prvky epidemiológie: skutočná prevalencia vírusu v populácii; úloha asymptomatických prípadov pri rýchlom šírení vírusu; stupeň vývoja imunity u ľudí; dominantný kontakt s vírusom; sezónne správanie choroby;

– sociálne kritické faktory: čas na zabezpečenie globálnej dostupnosti účinnej vakcíny alebo liečby; charakter nelinearity (potenciálny chaos) reakcií jednotlivcov a kolektívov na všetkých úrovniach (od rodín po obyvateľstvo regiónov) na: stres a zmätok v dôsledku zavedených opatrení; preťaženie kapacít nemocníc a služieb verejného zdravotníctva; obmedzenie, zatvorenie alebo zánik podnikov a pracovných miest;

– najdôležitejšie hospodárske faktory spojené s rozsiahlymi bankrotmi, zvyšujúcou sa nezamestnanosťou, klesajúcimi príjmami obyvateľstva, vznikom všetkého druhu nedostatku a predovšetkým potravinami a drogami;

– najdôležitejšie politické faktory spojené s možným výskytom masových protestov a nutnosťou zabrániť ich eskalácii do masových násilností.

Ešte horší je prípad neznámych neznámych, o ktorých zatiaľ nemáme ani len predstavu:

– nelineárne vzťahy medzi vyššie známymi neznámymi;

– body obratu v epidemiologickej, sociálnej a ekonomickej dynamike, ktoré sú pre nás stále skryté v kuželi príležitostí;

– charakteristika procesných hysteréznych slučiek, z čoho vyplýva, že systémy a spoločenstvá sa možno nebudú môcť vrátiť do podmienok podobných tým, v ktorých boli pred začiatkom pandémie.

Všetky tieto hlboké neistoty spôsobujú, že akékoľvek kvantitatívne predpovede v kontexte pandémie COVID-19 sú špekulatívne a nespoľahlivé. Ale toto je situácia radikálnej neistoty – všetko je otázne a všetko je možné napadnúť, ale výber riešenia je stále nevyhnutný. O spôsoboch prekonania tohto rozporu odporúčaných postnormálnou vedou sa bude diskutovať v časti „Zmena paradigmy“.

Ako sa nedostať so sféry Jokera

Jediným správnym postupom v takýchto situáciách je konať rýchlo a rozhodne. Zároveň konajte, akoby ste to vedeli naisto – Niagarské vodopády – vpredu. Diskusiu, že tento konkrétny vodopád nie je ani zďaleka taký veľký a nebezpečný ako Niagara, je treba nechať na neskôr. A aj keď sa neskôr ukáže, že skutočne nehrozila smrteľná hrozba, nie je to problém. V takýchto situáciách je najlepšie riadiť sa tzv. „Zásada predbežnej opatrnosti“ a je lepšie to prehnať, ako to preháňať.

Zásada predbežnej opatrnosti uvádza – ak by akékoľvek konanie (alebo opomenutie) mohlo spôsobiť vážne poškodenie verejného záujmu (poškodenie verejného zdravia alebo životného prostredia na celom svete), od tohto konania (alebo opomenutia) sa musí upustiť, kým sa nedosiahne vedecké odôvodnenie jeho bezpečnosti. Za týchto podmienok je dôkazné bremeno neškodnosti na tých, ktorí navrhujú vykonať túto akciu (alebo nečinnosť), nie na jeho odporcoch.

Účelom tejto zásady je vylúčiť neistotu a riziko v prípadoch, keď nedostatok dôkazov a neúplné vedecké poznatky majú globálne dôsledky.

Ak by teda Čína konala podľa „zásady predbežnej opatrnosti“, ktorej v novembri 2019 čelí nový neznámy koronavírus, globálna pandémia COVID-19 by sa s najväčšou pravdepodobnosťou nestala. Nakoniec sa v Číne v decembri 2019 a januári 2020 rozišli milióny potenciálne infikovaných ľudí (175 tisíc za jediný deň 1. januára 2020 a 7 miliónov celý január). A státisíce infikovaných cestujúcich v leteckej doprave (asi 85% z nich nebolo nikdy identifikovaných) šírili infekciu po celom svete.

Keď USA 31. januára uzavreli leteckú dopravu s Čínou, boli už v 30 mestách v 26 krajinách zaznamenané ohniská pandémie. Ale aj keď sa vírus už rozšíril do celého sveta, každá krajina mala na výber. Rovnako ako Južná Kórea, konať rýchlo a rozhodne, alebo ako prezident Trump napomínať národ, že „vírus nebude mať proti nám šancu“. Touto frázou hovoril Trump 11. marca, keď sa pandémia iba začínala. A po 9 dňoch bolo jasné, čo majú slová prezidenta Trumpa. Okrem dvoch pomenovaných kritických opatrení (dodržiavanie „zásady predbežnej opatrnosti“ a rozhodné rýchle opatrenia na minimalizáciu rizika) existuje ďalší dôležitý faktor, ktorý prispieva k zabráneniu akokeby humoristicke oblasti – transparentnosť informácií. Keby nebolo vôle čínskych úradov zamiesť veci pod koberec, keď sa zistia prvé príznaky epidemického nebezpečenstva vo Wu-chane, je možné, že sa pandémii dalo vyhnúť alebo ju aspoň zmenšiť. Štvrtým faktorom je samozrejme prognóza založená na nepretržitom monitorovaní. Aj keď zložité systémy zo svojej podstaty neumožňujú dlhodobé predpovedanie, nezabráni to predpovedaniu nepriaznivých poveternostných podmienok, aby zachránili životy mnohých ľudí, aj keď krátkodobých, ale absolútne nevyhnutných varovaní pred hroziacim nebezpečenstvom. Ak zhrnieme úvahy o opatreniach na zníženie rizika pádu do oblasti žolíka, v súvislosti s pandémiou COVID-19 možno konštatovať ľútosť.

1. „Na zásadu predbežnej opatrnosti“ zabudla nielen Čína, ale aj WHO a vlády mnohých krajín.
2. Ukázalo sa, že tých, ktorí konali rýchlo a rozhodne, je menej ako tých, ktorí sa nikam neponáhľali a váhali.
3. Transparentnosť informácií chýbala, najmä počas kritického počiatočného štádia pandémie, predovšetkým vinou Číny a WHO.
4. Monitorovanie a predpovedanie WHO sa tiež mierne povedali ako veľmi neúčinné.

Zmena paradigmy

Predchádzajúce poznatky ukazovali na nasledovné poznanie:

1. Spustenie Jokera (žolíka) v nelineárnej dynamike zložitých systémov môže konfrontovať subjekt s rozhodovacou právomocou s potrebou rozhodovať v podmienkach radikálnej neistoty (keď sú „fakty nepresné, čísla sú pochybné a riziká sú veľmi vysoké“).
2. V takýchto situáciách moderná vedecká teória rozhodovania založená na klasickej paradigme racionality nefunguje, pretože je zameraná na hľadanie optimálnych riešení v kontexte známych výsledkov a ich pravdepodobností. Jednoducho nič z toho tu nie je. Zostáva zistiť, či v súvislosti s pandémiou COVID-19 existujú alternatívne vedecké teórie rozhodovania, založené na inom koncepčnom základe a vhodné pre situácie radikálnej neistoty. Bez toho, aby sme predstierali vyčerpávajúci zoznam alternatív, vymenujme tri najsľubnejšie alternatívne koncepty.

• Koncept Extended Peer Communities, ktorý navrhli Silvio Funtovich a Jerry Ravez už v 90. rokoch, sa odvtedy stal veľmi populárnym medzi výskumníkmi postnormálnej vedy. • „Teória rozprávania o presvedčení“ je sociálno-psychologický rámec pre koncepčný model rozhodovania za radikálnej neistoty, ktorý navrhli David Tuckett a Kimberly Chong v roku 2014. „Dynamický kauzálny model“, ktorý tento rok navrhol výskumný tím Carla Fristona, predstavuje nový univerzálny prístup k riešeniu problémov s neistotou podobným spôsobom, ako to robí mozog (podľa Fristonovej teórie).

Každý z pomenovaných alternatívnych konceptov vyžaduje pre svoj popis samostatnú dlhú cestu. A stoja za to. Ale pretože je najvyšší čas, aby sme dokončili toto dlhé čítanie, ktorú ste teraz čítali (myslíme, že s veľkým úsilím), odložíme podrobný popis alternatívnych konceptov. Tu uvedieme iba ich najbežnejší popis, aby sme vás oboznámili s ich podstatou.

Koncepcia rozšíreného expertného spoločenstva

Táto koncepcia je založená na revízii názorov spoločnosti na vedu (jej obmedzené možnosti), dôveru (u vymenovaných odborníkov) a slobodu (vo vzťahu k rozhodnutiam odborníkov a úradov).

Z toho vyplýva racionálna paradigma rozhodovania

• rozhodnutia prijíma jediný alebo kolektívny rozhodujúci orgán v súlade s analýzou a odporúčaniami autorizovaných autoritatívnych odborníkov; • odporúčania odborníkov vychádzajú z celého súboru nazhromaždených poznatkov o situácii, záverov z analýzy zhromaždených údajov a výpočtov pravdepodobností pomocou modelov považovaných za spoľahlivé.

Z toho vyplýva paradigma rozhodovania rozšírenej odbornej komunity v situáciách radikálnej neistoty

• Rozhodnutia prijíma kolektívne širšia komunita, do ktorej je zapojený každý, koho sa dotýka rozhodnutie alebo implementovaná politika;
• Riešenie je založené na dohodnutých kolektívnych cieľoch združenia Na slobode, berúc do úvahy sociálny a etický rozmer riešení vhodných pre komunitu.

Pri vývoji riešení najdôležitejších problémov spoločnosti na národnej úrovni zahŕňa rozšírená komunita odborníkov celú občiansku spoločnosť spojenú sieťovou platformou P2P typu peer-to-peer. Z dlhodobého hľadiska umožňuje prechod na „udržateľnú spoločnosť typu peer-to-peer“ (udržateľná spoločnosť typu „peer-to-peer“).

Táto alternatívna paradigma rozhodovania v súvislosti s pandémiou má praktické vyhliadky nie vo všetkých krajinách. Ak použijeme klasifikáciu krajín podľa ich antipandemickej stratégie, ktorá je označená pojmom „Súostrovie dvoch svetov“, je táto alternatívna paradigma možná iba v liberálnych krajinách „prvého sveta“ (kde problém úmrtnosti počas pandémie znepokojuje vládu aj spoločnosť).

Teória presvedčujúceho rozprávania

 V situáciách radikálnej neistoty, keď nemožno odhadnúť pravdepodobnosť rôznych scenárov (a celé spektrum scenárov nie je známe), presvedčivá teória rozprávania predpokladá, že ľudia pri interpretácii informácií a rozhodovaní používajú nejaký druh uvažovania v podobe príbehov / naratívov (naratív). Potrebujú tieto príbehy, aby štruktúrovali svoje kauzálne hypotézy.

Rôzne formáty rozprávania vznikajú interakciou medzi individuálnym poznaním a sociálnym prostredím, keď uvažujúci ľudia pomocou rozprávania: (1) vysvetľujú dostupné fakty, (2) konštruujú predpokladané scenáre pravdepodobnej budúcnosti, (3) emotívne hodnotia tieto scenáre a spomedzi nich si vyberajú ten preferovaný. Presvedčivé rozprávania v takýchto rozprávaniach stanovujú preferencie a poskytujú vôľu konať. Zohrávajú dôležitú úlohu pri rozhodovaní a poskytujú orgánom s rozhodovacou právomocou v objektívne neistých podmienkach dostatočnú istotu konať, a to aj napriek možnosti vážnych strát. Inými slovami, presvedčivé naratívy nahrádzajú údaje potrebné na rozhodovanie emóciami, ktoré umožňujú osobám s rozhodovacími právomocami cítiť sa presvedčené a konať.

Presvedčujúce rozprávania – dvojstranný nástroj

V dobrých rukách sú presvedčivé príbehy zamerané na budovanie dôvery a spoluprácu s verejnosťou. Pomáhajú transparentne hľadať alternatívy, diskutovať o pochybnostiach rôznych strán a budovať konsenzus. • V „nesprávnych rukách“ sú presvedčivé príbehy nástrojom propagandy a / alebo vôle diktátora, ktorý vytvára v mysliach občanov ilúziu „istoty“ tým, že na nich vnucuje skupinové myslenie, ktoré je zámerne zhoršované katalyzátormi rôznych kognitívnych deformácií.

V liberálnych krajinách „prvého sveta“ sa však teória presvedčivých rozprávaní používa veľmi úspešne a široko. Ukázala to pandémia COVID-19. Po prvé, keď vodcovia a vlády rôznych krajín presvedčili svojich občanov, že „toto je len ďalšia chrípka“. A potom, aby sa občania svojich krajín upokojili počas núteného výstupu z karantény. O tom, k čomu to povedie v rôznych situáciách konkrétnych krajín, nikto nevie a nemôže nič dokázať. A jediné východisko je rozhodovať sa pomocou presvedčivých príbehov. Našťastie ich teória a prax za posledné roky pomerne pokročili a COVID-19 sa už stal typickým prípadom presvedčivých rozprávaní.

Táto alternatívna paradigma rozhodovania v kontexte pandémie má praktické perspektívy pre všetky krajiny. Tento prístup však nájde najširšie uplatnenie v autoritárskych krajinách so zabudovaným propagandistickým mechanizmom.

Dynamický kauzálny model

Carl Friston je najcitovanejší neurológ na svete, ktorý priniesol revolúciu v zobrazovaní mozgu a bol priekopníkom sofistikovanej matematiky fungovania mozgu. Fristonovu epidemiológiu riadila pandémia COVID-19. Pandémia trvá už niekoľko mesiacov a radikálna neistota, ktorú vytvára, kazí jeden po druhom zložité civilizačné systémy ľudstva. A proti tomu sa zatiaľ nikto nedokázal postaviť. A Carl Friston verí, že dokáže prelomiť chrbát tejto radikálnej neistote svojou vlastnou teóriou o fungovaní mozgu. Nápad Carla Finstona  je na prvý pohľad jednoduchý ako metla. Ľudia sa inšpirovali neurálnou štruktúrou mozgu a vytvorili umelé neurónové siete, ktoré sa dnes používajú na riešenie mnohých zložitých problémov a na vykonávanie mnohých užitočných vecí. Prial by som si, aby som sa teraz mohol inšpirovať nielen štruktúrou mozgu, ale aj tým, ako sa vyrovnáva s neistotou. Podľa Carla Fristona je hlavnou funkciou mozgu neustále riešenie problémov s neistotou. Mozog nepretržite predpovedá realitu obklopujúcu človeka a prispôsobuje konanie človeka podľa týchto predpovedí. Život jednotlivca a celého ľudstva závisí od toho, ako dobre sa mozgu každého z nás podarí vyriešiť tento problém.

Keby mozog robil predpovede a rozhodoval sa v rámci klasickej paradigmy racionality, nemal by dostatok výpočtovej sily. Mozog navyše jednoducho nemá potrebné informácie na prekonanie všetkých neistôt. Mozog v skutočnosti neustále čelí potrebe rozhodovať v situáciách radikálnej neistoty. Ale milióny rokov evolúcie organizovali prácu mozgu Homo sapiens tak, že sa naučil zvládať ju. Naučil sa, ako efektívne zovšeobecniť štatistické znázornenie neistoty identifikáciou kauzálnych vzťahov v nej. Vo svojej predchádzajúcej prelomovej práci Friston vytvoril matematický model toho, ako mozog predpovedá a ako zvláda neistotu. A teraz, keď prijal výzvu radikálnej neistoty vyvolanej pandémiou COVID-19, vytvoril Friston na základe svojho vývoja „Model dynamickej príčiny a následku COVID-19“, ktorý je rozšírením známeho epidemiologického modelu SEIR. Zásadný rozdiel medzi Fristonovým modelom a SEIR a stovkami ďalších epidemiologických modelov spočíva v tom, že identifikuje kauzálne vzťahy a nielen že zodpovedá krivkám ukazovateľov epidémie podľa dostupných údajov. To vám umožní pochopiť, ktoré z dostupných údajov sú najprediktívnejšie, a maximalizovať efektívne zovšeobecnenie štatistických údajov o neistote.

Prvé výsledky modelu COVID-19 Dynamic Causation Model správne predpovedali, že Londýn bude schopný udržať mieru chorôb pod úrovňou národných zdravotníckych služieb, a tiež objasnili, ako ďaleko od stádovej imunity bude Spojené kráľovstvo do konca prvej vlny pandémie. A teraz už pracujeme na možnostiach modelovania pre ukončenie karantény 1. vlny. Ak sa ukáže, že má Friston pravdu, pôjde o zásadne nový univerzálny prístup k riešeniu problémov s neistotou.

Rezumé veľkého zjavenia

1. Nepýtaj sa, kedy sa to skončí – nikdy. To, čo sa deje, je prvá post-pandémia v histórii Homo sapiens. Je to ako vlna na hladine vody: má nábežnú hranu a žiadnu zadnú hranu. Post-pandémia znamená začiatok novej civilizačnej éry – „éry post-vedy, dôvery a slobody“. Ako dlho bude táto nová éra trvať a či ju niečo nahradí, nie je známe.
2. Nástup novej éry je dôsledkom prudkého nárastu zložitosti sveta, ktorý sa zmenil na kolosálnu hypergrid. Nelineárna dynamika jej základných komplexných civilizačných systémov s periodickou zmenou dynamických a chaotických etáp nevyhnutne spôsobí vznik „žolíkov“ – prudkých a nepredvídateľných zmien štátov. Vo výsledku nastanú situácie „radikálnej neistoty“, keď je výber správnych rozhodnutí v rámci klasickej paradigmy racionality nemožný. Preto nemá zmysel pýtať sa, čo je dôležitejšie – život alebo ekonomika. Pre postpandémiu neexistuje takáto alternatíva kvôli výslednej hyperkonektivite hlavných civilizačných systémov. Rovnako nemá zmysel pýtať sa, ktorá stratégia na minimalizáciu škôd spôsobených COVID-19 je správna. Neexistuje univerzálna správna stratégia na minimalizáciu škôd pre post-pandémiu. A výber miestnej správnej stratégie je v rámci klasickej paradigmy racionality nemožný.
3. Alternatívne post-neklasické paradigmy racionality pre zložité systémy, ktoré umožňujú prijímať lokálne optimálne rozhodnutia, už existujú: „Koncept rozšírenej komunity odborníkov“, „Teória presvedčovacích naratívov“ a „Dynamický kauzálny model“. Všetky však nie sú univerzálne pre rôzne spoločnosti. A ich praktické uznanie ako základu pre rozhodovanie v situáciách vysokého spoločenského významu si bude vyžadovať revíziu interpretácií vedy, dôvery a slobody prijatých v každej zo spoločností.

Zmena paradigmy racionality pre rozhodovanie o problémoch vysokého spoločenského významu neznamená, že civilizácia (a bude schopná) úplne opustiť klasickú paradigmu. Situácia je podobná ako v svete neskorého stredoveku, ktorý opísal Umberto Eco v knihe Meno ruže, keď teológia a systém vedeckých poznatkov s ňou spojených stratili svoju inšpiratívnu úlohu pre rozvoj vedy. Teraz, v dôsledku transformácie sveta na hypersieť sprevádzanú kolosálnou komplikáciou všetkých civilizačných systémov na pozadí bezprecedentného nárastu hodnoty ľudského života, sa nevyhnutnou nevyhnutnosťou stáva rozšírenie klasickej paradigmy racionality pre rozhodovanie o problémoch vysokého spoločenského významu. Zmena paradigmy bude nejaký čas trvať. Možno sa to však stane na konci desaťročia 20. rokov. A potom, z výšky získaného nového vedeckého chápania reality, budú existovať dôvody, aby sa dalo nazvať to, čo sa stalo v 20. rokoch 20. storočia, „Veľké zjavenie“.

(Spracované podľa verejne dostupných informačných zdrojov )