Úvaha Ľubomíra Pajtinku: Učitelia patria do neba

Francúzsky spisovateľ a laureát Nobelovej ceny Anatole France nerád prijímal návštevy. Každý sa musel najskôr ohlásiť u jeho sekretára.

Raz sekretár oznamoval, že prišiel majiteľ najväčšej poisťovne a chcel by majstra poistiť pre prípad úmrtia.

Anatol France mávol rukou a odkázal návšteve: „Povedzte mu, že som nesmrteľný!“

Ja som presvedčený, že podobne by mohli reagovať na takúto ponuku všetci, ktorí zasvätili svoj život a prácu výchovno-vzdelávaciemu pôsobeniu. Aj keď pôsobenie učiteľa nebýva zvyčajne spojené s písaním kníh (ale nájdu sa aj takí), napriek tomu prostredníctvom svojich žiakov zanechávajú tomuto svetu svoj večný odkaz, svoju večnú stopu. Rukami pedagógov prechádza ročne takmer milión mladých ľudí. Cez nich učiteľ formuje nielen ich, ale aj tento svet, jeho budúcnosť.

Napokon, aj my sami sme v mnohom dielom našich učiteľov. Sme nositeľmi vedomostí a zručností, dobra i pokroku, mnohých našich postojov tak, ako sme ich dostali od svojich rodičov, svojich blízkych, okolia, ale najmä od tých, ktorí nám za čas nášho škoľovania venovali svoje srdce a um, ako profesionáli na múdrosť.

Učiteľská profesia je večná. Vznikla so zrodom človeka ako spoločenskej bytosti a bude jestvovať dovtedy, kým tu bude ľudská spoločnosť.

V dejinách bol učiteľ vždy jednou z najdôležitejších postáv. Aj keď sa dejiny zvyčajne popisujú ako dejiny vojen, súbojov, politikov a vladárov, fakticky sú to dejiny toho, čo dokázali učitelia urobiť zo svojich žiakov. Sú to i dejiny toho, ako si spoločnosť v tú – ktorú historickú dobu vážila učiteľa.

V našom kultúrnom priestore tomu nebolo inak. Aj u nás boli doby, keď bol učiteľ váženou osobnosťou, i obdobia, kedy si oň obtierali topánky politici i spoločnosť.

Aké je postavenie učiteľa dnes? Kam sa posúva jeho miesto v spoločnosti? Je profesia učiteľa na vzostupe vo svojej významnosti, alebo zostupuje do dolných priečok spoločenskej významnosti?

Ak by sme hodnotili súčasný stav podľa priemernej výšky platov, asi by sme neboli nadšení, ak ho však hodnotíme z hľadiska zásluh o nové Slovensko, je jeho podiel nezastupiteľný a patrí mu mimoriadne miesto.

V tejto schizofrénii doby nie všetci učitelia udržali svoj vysoký spoločenský status. Množstvo z nich už zo školstva v posledných rokoch odišlo, mnohí rezignovali a môžeme sa stretnúť so skupinou tzv. vyhorených učiteľov, učiteľov, ktorí síce poctivo učia, ale stratili tú príslovečnú učiteľskú šťavu a chuť denno-denne prinášať svojim žiakom nové nápady a myšlienky. Je pravdou, že učiteľ by sa dokázal úspešne realizovať aj v iných odvetviach, ale ak by to urobili všetci, kto by učil deti tohto národa? Ako by sme sa mohli pozrieť do imaginárnych očí Štúra, Bernoláka, Mateja Bella, či Štefánika? Ako by sme mohli nechať napospas osudu a víru doby našich žiakov?

Erich Fromm vo svojej knihe: „Umenie milovať“ píše: „Kto nič nevie, nič nemiluje. Kto nič nevie, nič nechápe. Kto nič nechápe, je bezcenný. Avšak ten, kto chápe, ten aj miluje, všíma si, vidí… Čím obsiahlejšie je poznanie, tým väčšia je láska… Každý, kto si myslí, že súčasne s jahodami dozrieva všetko ovocie, nič nevie o hrozne.“

Na záver správa nášho štatistického úradu: „Skupinou obyvateľstva, ktorá uzatvára najmenej životných poistiek, sú učitelia. Riaditeľ jednej z poisťovní si k tomuto konštatovaniu pripísal vysvetlenie: Učiteľ sa nemôže dať poistiť pre prípad svojho úmrtia – učiteľ a jeho odkaz sú večné.“

Večný je aj jeho dialóg so žiakom, permanentná komunikácia o poznaní, výdobytkoch vedy, kultúry, techniky, zákonoch a pravidlách života. Tá komunikácia musí triafať do vekovej vyspelosti dieťaťa ako žiaka. Je dobré, ak dokáže učiteľ svojim žiakom ukázať svoju ľudskú tvár, človečí rozmer. Poznám učiteľov, ktorí si vždy keď treba nájdu čas na to, aby si podebatovali so svojimi žiakmi, hovorili s nimi o minulosti, budúcnosti, o túžbach, snoch a želaniach, ale aj o tom, ako sa sny a túžby premieňajú na realitu. Dokážu s nimi hovoriť o lenivosti človeka, o pracovitosti, vytrvalosti, starostiach a radostiach života i každodenného dňa.

Dieťa potrebuje dialóg i vypočutie, ako vitamínový prípravok pre svoje formovanie sa v človeka. So žiakmi treba hovoriť o vojne, konfliktoch a problémoch medzi ľuďmi, treba s nimi hovoriť o ich predkoch, slávnych Slovákoch, o tom, čo by chceli sami v živote dokázať a urobiť. Deťom pomáha, ak ich učiteľ učí reálne snívať, aby dosahovali vysoké ciele. V tom je tá nezastupiteľná a večná, často nevidená, vzácna úloha učiteľa.