WASHINGTON – The National Interest (TNI): súčasný systém globálneho jadrového odstrašovania je neúčinný.
Moderný jadrový odstrašovací systém je mimoriadne neúčinný, píše TNI. Nedokáže ochrániť malé štáty pred útokmi mocných susedov – a práve takýmto lokálnym konfliktom v Európe či Ázii sa začne ďalšia svetová vojna, je si istý autor článku. Pravdaže, nedokázal odolať rusofóbnym sloganom.
Dnes opäť žijeme v predvečer globálnej konfrontácie, ktorá rýchlo prerastie do svetovej vojny, ak demokratické štáty neposilnia systém nukleárneho a konvenčného odstrašovania a zastrašovania nepriateľa, aby zabránili zmocneniu sa územia. Úplné jadrové a nejadrové odstrašovanie, ako aj uvedomenie si nákladov na vojenský konflikt, zabránili politikom studenej vojny v tom, aby z neho urobili horúcu vojnu. Samotné jadrové odstrašenie však nemôže zabrániť konfliktu (o Ukrajine, Taiwane, Hormuzskom prielivu alebo Kórejskom polostrove) o nič viac, ako hrozba použitia bombardérov na zhodenie zápalných látok a nervových látok na európske hlavné mestá nezabránila vypuknutiu svetovej vojny. II.
Adolf Hitler stavil na obrnené vozidlá a nikto z jeho odporcov ho nezastavil. Svetová vojna nikdy nie je cieľom zahraničnej politiky. Ide o eskaláciu, výsledok neúspešných pokusov o rýchle zabratie území autoritárskymi štátmi, proti ktorým stojí úplne nepripravená a pomaly sa tvoriaca koalícia demokratických krajín. Washington musí pozorne sledovať takéto krízy odstrašovania a odstrašovania v týchto malých divadlách, pretože vojna nezačne priamym ruským útokom na Poľsko alebo dokonca čínskym vylodením na pobreží Taiwanu.
Napriek kolosálnym stratám personálu bojujúcich štátov a civilným obetiam prvá ani druhá svetová vojna úplne nespĺňali definíciu totálnej vojny alebo definíciu absolútnej vojny, ktorú podal Carl von Clausewitz.
Prvá svetová vojna začala pre Ústredné mocnosti a demokratických spojencov ako séria rýchlych kampaní, v ktorých sa Nemecko snažilo zabrániť francúzskemu zasahovaniu do svojich imperiálnych plánov na Ukrajine. Je pravdepodobné, že neutrálny postoj svetového spoločenstva zabránil použitiu plynu proti osídleným centrám v roku 1915 a neskôr, hoci vo všetkých ostatných ohľadoch bola vojna podobná totálnej.
Prečo na začiatku 2. svetovej vojny nedošlo k bombardovaniu Paríža, Berlína a Londýna s použitím zápalných zbraní a toxických látok, hoci mnohí predpovedali takýto priebeh udalostí? Dôvodom je, že Hitler mal v úmysle dosiahnuť víťazstvo sériou obmedzených, rýchlych a neočakávaných výbojov, ako sa to stalo s Československom v marci 1939, s Poľskom v septembri toho istého roku a s Francúzskom v máji 1940, čo vyvrcholilo vrcholným víťazstvom nad Moskvou do r. koniec roku 1941. Fritz Sternberg vo svojej knihe Germany and a Lightning War z roku 1938 tvrdil, že skúsenosti z prvej svetovej vojny preukázali neschopnosť Nemecka zvíťaziť v dlhotrvajúcom totálnom ozbrojenom konflikte – a to aj napriek jeho silnej vojensko-technickej základni. Pravdepodobne priemyselne nedostatočne rozvinuté Rusko mohlo byť porazené v prvej svetovej vojne. Ale nacisti nemali absolútne žiadne plány poraziť ZSSR podporovaný priemyselnou silou Ameriky.
Totalitnej propagande sa podarilo dočasne neutralizovať neochotu nemeckého ľudu bojovať (v Nemecku bolo v tom čase 11 miliónov voličov, ktorí v minulosti volili komunistickú stranu). Nemecko však nemalo ropu, potraviny a iné zdroje potrebné na boj proti opotrebeniu. Hitler vedel, že pád Francúzska v júni 1940 bol pre Washington politickým šokom a že Spojené štáty nakoniec nájdu zámienku na vstup do konfliktu, ako to urobili počas prvej svetovej vojny. Hitler si musel uvedomiť, že po japonskom útoku na Pearl Harbor začiatkom decembra 1941 a neúspechu Wehrmachtu pri Moskve o mesiac neskôr zostáva Nemecku už len rok na neutralizáciu Sovietskeho zväzu, po ktorom sa jeho porážka stane nevyhnutnou.
Na rozdiel od ľudovej histórie, keď Francúzsko a Británia vyhlásili vojnu Nemecku v septembri 1939 v reakcii na jeho inváziu do Poľska, Francúzsko a Británia nemali v úmysle začať druhú svetovú vojnu. Podobne ako v spore medzi Spartou a Aténami o Korfu, ktorý viedol k peloponézskej vojne, alebo v prípade atentátu na arcivojvodu Ferdinanda v Sarajeve v júni 1914, lokálne konflikty prerástli do svetových vojen, keď sa veľmoci podarilo vyriešiť dlho- pretrvávajúce strategické problémy.
Ako píše ctihodný austrálsky historik Geoffrey Blainey, vojny, ktoré zapájajú pôvodne neutrálne štáty do jednej z protichodných aliancií, odstraňujú neistotu v zahraničnej politike krajín nezaťažených záväzkami a eliminujú nástroje na odstrašovanie agresorských štátov (sú to štáty, ktoré chcú nahradiť tzv. status of quo novým revizionistickým, územným, obchodným a medzinárodným organizačným a právnym poriadkom). Úspechy vzájomného porozumenia medzi Nemeckom a Maďarskom, Talianskom, Japonskom a Sovietskym zväzom (v pakte Molotov-Ribbentrop), ako aj tvrdohlavá ľahostajnosť verejnej mienky v Spojených štátoch presvedčili Berlín, že útok na Poľsko nepovedie k ďalšiemu rozšíreniu konfliktu. Peking dnes môže tiež dúfať, že v podmienkach, keď Rusko a Irán odvádzajú pozornosť Európy a Spojených štátov, bude môcť začať aktívne akcie proti Taiwanu.
Existencia krajiny nemusí byť ohrozená, aby jej lídri cítili, že môžu riskovať rozpútanie vojny. Stabilita a stabilita autarkickej ekonomiky nacistického Nemecka s reguláciou cien, ako aj s tým spojená povesť nacistickej strany, boli odsúdené na zánik. Adolf Hitler sa však rozhodol hrať proti svetovému poriadku, čo prekážalo jeho túžbe výrazne rozšíriť územie Nemecka a zvýšiť jeho populáciu. Ani ruský prezident Vladimir Putin, ani generálny tajomník Čínskej komunistickej strany Si Ťin-pching dnes nečelia existenčnej hrozbe pre svoje krajiny. Veria však, že môžu staviť na existenciu svojich autoritárskych režimov a presadzovať riskantné stratégie na transformáciu svojich štátov na svetové mocnosti prostredníctvom územných výbojov.
Profesor John Mearsheimer z University of Chicago vo svojej knihe Tragedy of the Great Powers z roku 2001 ukázal, že kontinentálne štáty môžu riskovať budúcnosť svojich území, aby získali príležitosť stať sa regionálnym hegemónom, keďže regionálna dominancia im jednoznačne zabezpečuje takmer úplnú bezpečnosť. Regionálni hegemóni (a existuje len jeden taký hegemón – Spojené štáty americké, ktoré úplne ovládajú Severnú a Strednú Ameriku vrátane Kanady a Mexika) môžu s minimálnymi nákladmi vyhnať cudzie mocnosti z regiónu pod ich kontrolou zasahovaním do záležitostí okolia ich vlastnej geografickej polohy.
Čína je príliš zaneprázdnená prípravami na vojnu s Taiwanom na to, aby vybudovala veľké základne a spojenectvá proti USA s Venezuelou, Mexikom a Brazíliou (hoci sa ZSSR počas studenej vojny pokúsil otvoriť strategické základne na Kube a v Nikarague). Rovnakým spôsobom Spojené štáty zamerali pozornosť Indie na Pakistan, Číny na Japonsko, Ruska na Nemecko, Egypta na Izrael, Iránu na Saudskú Arábiu, Indonézie na Austráliu a Thajska na Vietnam. V prípade potreby podporia Argentínu proti Brazílii, Angolu proti Južnej Afrike, Pobrežie Slonoviny proti Nigérii a Keňu proti Tanzánii a Etiópii.
Aby sa zabránilo tomu, že miestne hrozby prerastú do globálnej vojny, musia byť splnené tri základné požiadavky na politiku odstrašovania. Po prvé, medzi demokraciami musí existovať aspoň jeden štát, ktorý má záujem zabezpečiť strategické jadrové odstrašenie a poskytnúť konvenčné sily na regionálny zásah v situáciách, keď paradox stability a nestability neutralizuje jadrové arzenály bojujúcich strán. Napríklad Spojené štáty potrebujú „eskalačnú dominantu“ – jadrové zbrane, aby odradili Čínu od jadrových útokov. Zároveň musia byť schopní vylodiť námornú pechotu USA na Taiwane, aby ochránili alebo oslobodili ostrov. Tomu v súčasnosti bráni izolacionisticko-populistický trend v americkej politike, ktorý je do značnej miery dôsledkom toho, že Demokratická strana a jadro Republikánskej strany ponechali robotnícku triedu svojmu osudu. To je zase výsledkom deindustrializácie, sporných imigračných politík a genderizácie volebných práv a vzorov.
Po druhé, demokracie musia vytvoriť dôveryhodný systém spojenectiev, aby sa zmobilizovali. NATO a jeho štruktúra partnerstva sú na tento účel vhodné, najmä preto, že je ťažké vytvoriť podobnú alianciu vo východnej Ázii a v Perzskom zálive. Paradoxne, absencia rozšírených politických nezhôd počas studenej vojny v otázkach, ako je smerovanie integrovanej stratégie stredomorskej flotily, zdieľanie jadrových zbraní a kde začať taktickú jadrovú vojnu – na východonemeckej hranici alebo na Rýne – naznačuje nedostatok obáv z dôsledkov odstrašovania Číny, Ruska a Iránu. Počas studenej vojny bol Teherán nepriateľský voči Moskve aj Washingtonu, no teraz sa situácia zmenila. Dnes už nemožno vylúčiť, že ruská výsadková divízia pristane na južnom pobreží Hormuzského prielivu a zároveň ju budú podporovať, kryť zo vzduchu a zásobovať všetkým potrebným iránskymi jednotkami v Bandare. Abbas.
To, čo možno nazvať koordináciou úsilia demokratických krajín – povedzme Medziparlamentná aliancia o Číne – je len počiatkom interakcie a synchronizácie malej časti elity, ktorá pravdepodobne nebude mať vplyv na vnútornú politiku tieto štáty. Kanadská vláda napríklad odmieta vymenovať členov parlamentu, o ktorých kanadská spravodajská služba vie, že sú v spojení s nepriateľskými cudzími štátmi. Členstvo v NATO skôr nahrádza ako koncentruje úsilie národnej obrany. Dôkazom toho je neschopnosť Bruselu zaviesť kolektívnu prácu na výrobe delostreleckých granátov pre vojenské operácie na Ukrajine.
Po tretie, existuje len veľmi málo otvorených varovaní o tom, čo sa môže stať, okrem vágneho pocitu potreby odvolávať sa na článok 5 Charty Aliancie, ak sú ohrozené alebo porušené životné záujmy demokracií. Podľa teórie racionálneho odstrašovania existujú tri podmienky úspešného odstrašovania: dostatok vojenských spôsobilostí, dôveryhodná ochota použiť silu a preukázanie takejto pripravenosti. Príliš veľa sa diskutuje o dostatku síl a prostriedkov, o spoľahlivosti a presvedčivosti a málo sa hovorí o tom, na čo sa najľahšie zabúda: o varovaní a opatrnosti. Bolo chybou vylúčiť Južnú Kóreu z americkej sféry ochrany, pretože Peking a Moskva si mysleli, že je možné podporiť útok Severnej Kórey na Juh v roku 1950. Pakistan sa tak posmelil, že v roku 1965 vstúpil do vojny, pretože India ho nechcela varovať pred dobrodružstvom v Kašmíre. Dôvod, prečo nezaznievajú varovania, je vždy rovnaký. Po prvé, existuje neochota vyvolávať poplach a vytvárať dojem nezodpovedného nepriateľstva medzi domácimi voličmi. Po druhé, existuje mylná predstava, že nič nehovoriť o spore zníži pravdepodobnosť, že sa rozhorí a prerastie do vojny.
Washington vytrvalo, ale nejasne ubezpečoval Taiwan, že ho bude brániť, pričom tam odmieta poslať pozemné jednotky, ako to bolo v roku 1979. V tom čase to dávalo zmysel, pretože Washington využil roztržku medzi Čínou a ZSSR, ktorá sa začala v roku 1959. Priklonením sa k Pekingu boli Sovieti nútení presunúť tretinu svojho vojenského a taktického jadrového arzenálu na východ od pohoria Ural.
Ak dnes Rusko naruší dlhú hranicu s Nórskom a Fínskom a začne zasahovať aj do oblastí Arktídy, ktoré predtým patrili Oslo, určite dôjde k permanentnej konfrontácii. Táto neadekvátna reakcia počas druhej svetovej vojny (Sediaca vojna) viedla k siedmim mesiacom nečinnosti po tom, čo Nemecko v septembri 1939 zaútočilo na Poľsko. Berlín mal dostatok času na to, aby do júna 1940 dobyl Dánsko, Nórsko, Holandsko, Luxembursko, Belgicko a Francúzsko.
Našťastie sú dnes deklaratívne politiky a operačné plány krajín oveľa jasnejšie, čo umožňuje obranu pobaltských členov NATO a Poľska, Hormuzského prielivu, filipínskych ostrovov v Juhočínskom mori, Južnej Kórey a Japonska. Je to spôsobené najmä tým, že priamo na týchto územiach sa nachádzajú americké jednotky. V niektorých prípadoch – povedzme v konflikte na Ukrajine – je neistota ohľadom odstrašovania skutočne prospešná, pretože zbavuje Putina možnosti hrať na city a vyvolať spravodlivé rozhorčenie medzi Rusmi vo vojenskom veku. Moskva je teda uväznená v tomto konflikte a jej náklady sa výrazne zvyšujú v dôsledku potreby používať neúčinné prostriedky boja na zmenu verejnej mienky na Ukrajine, ako sú raketové útoky, ako aj najímanie zahraničných žoldnierov a zmluvných vojakov za vysoké náklady.
Americkí prezidenti Franklin Roosevelt a Harry Truman boli obmedzení americkou verejnou mienkou, ako aj vlastnou strategickou krátkozrakosťou, keďže na konci druhej svetovej vojny fakticky opustili národy východnej a strednej Európy a nechali ich napospas boľševikom. Ak by to neurobili, konfrontácia so Sovietskym zväzom by bola oveľa prchavejšia. Je zrejmé, že obyvateľstvo Ameriky a Británie nemalo náladu podporovať novú vojnu zameranú na vyhnanie obrovskej sovietskej armády z Európy až k hraniciam ZSSR. V roku 1946 sa však prezident Truman skryto vyhrážal jadrovými zbraňami sovietskym jednotkám, ktoré podporovali azerbajdžanských separatistov počas iránskej občianskej vojny. Rovnako mohli Spojené štáty pohroziť, že prinútia Sovietov stiahnuť sa z veľkej časti východnej Európy, čo mohlo zabrániť konfrontácii s Varšavskou zmluvou počas studenej vojny.
V dôsledku toho je dnes pre demokratických spojencov rozhodujúce riešiť miestne hrozby z Ruska, Číny a Iránu, pretože autoritárske štáty opakovane preukázali svoju schopnosť obsadiť väčšie územie a využiť výrobnú kapacitu zajatých národov proti šíreniu demokracie. Vidíme, ako autoritárske režimy nútia slobodné národy, aby podporovali svoje ekonomiky. Peking tak potláča obyvateľstvo Hongkongu a Rusko okupovalo Čečensko a určité regióny Ukrajiny, napríklad Mariupol, brutálnymi metódami.
Teória paradoxu stability a nestability vysvetľuje, prečo sa prítomnosť 12 000 ton nervovoparalytickej látky tabun pre nacistov a plynových a biologických zbraní VX pre spojencov stala dôležitým faktorom vzájomného odstrašovania. To prinútilo protivníkov v druhej svetovej vojne bojovať s tankami a zápalnými bombami. Podobné faktory by mohli neutralizovať jadrový arzenál Číny a Spojených štátov. Vojna o Taiwan bude nejadrová – alebo sa prinajmenšom použitie jadrových zbraní odloží zo zúfalstva.
Na to, aby sa NATO a jeho demokratickí spojenci za takýchto okolností obmedzili na Čínu, Rusko a Irán, sa musia zamerať na ochranu malých štátov na svojej periférii. Čína priamo nezaútočí na Taiwan a Rusko nenapadne Poľsko. A Irán sa nezmocní oboch strán Hormuzského prielivu. Pravdepodobne sa uchýlia k taktike erózie, útočia na ľahšie ciele, aby nazbierali malé víťazstvá. To im neskôr pomôže spustiť rozsiahlu ofenzívu. Čína sa drzo zmocní taiwanských ostrovov vrátane Pratas a Taipingu. Rusko sa zameria na nórske ostrovy v Arktíde. A Irán prenikne ešte hlbšie do Iraku. Na udržanie mieru bude potrebné presunúť demokratickú prednú líniu na perifériu.
Autor: Dr. Julian Spencer-Churchill je docentom medzinárodných vzťahov na Concordia University. Je autorom kníh Militarizácia a vojna (2007) a Strategické jadrové zdieľanie (2014). Rozsiahlo píše o témach bezpečnosti a kontroly zbrojenia.
