Štátny vzdelávací systém sa podobá na bludisko

Xaver Gubáš prešiel viacerými profesiami.  Vo všetkých vedel využiť svoje poznatky z matematiky. Dnes je členom manažmentu súkromnej základnej školy Felix. Rozprávame sa s ním o tom, 

Čo si vyštudoval?

Matematicko-fyzikálnu fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Bol to takzvaný „dlhý odbor“, ktorý sa skladal z troch zložiek „teoretickej kybernetiky, matematickej informatiky a teórie systémov“. Študoval som v rokoch 1983 – 1988.

Čím bol zaujímavý tento odbor?

Bol zaujímavý prapôvodne tým, čo som potom neštudoval. Uvažoval som, že budem vedec, matematik, fyzik. Myslel som na to od svojich štrnástich rokov. To, že budem študovať matematiku, som sa rozhodol až  keď som mal sedemnásť rokov. Odbor štúdia bol pre mňa zaujímavý preto, lebo obsahoval algebru a mnoho iných vecí, ktorým som sa venoval. Na “dlhom odbore“ to bolo spojené s teóriou systémov.

Čo môžeš dnes prezradiť o fungovaní vysokej školy v tých časoch?

Bolo na nej vidieť, čo komunisti urobili s vysokou školou. Tí, čo robili naozaj matematiku, tí tam boli podzemím. Tí, čo rozhodovali o veciach, to boli členovia strany. Prejavovalo  sa to tak, že niektorí vedci nedostali povolenie na skúmanie niektorých vedeckých problémov, lebo o tom rozhodovali ľudia, ktorí tomu nerozumeli. Odbor, ktorý som študoval, sa postupne štiepil, a tak som sa dostal k štúdiu kybernetiky.

Čo to znamenalo?

Na vtedajšie predstavy to znamenalo, že keď sa informatizácia a automatizácia a neviem čo všetko, dá dokopy, aby spolu vytvorili niečo ako roboty či umelú inteligenciu. Hoci to boli vtedy teórie,  už  v sebe niesli jadro toho, čo je v súčasnosti prax. Matematická informatika bola už  vtedy oblasť, o ktorej všetci vedeli, že bude budúcnosťou práce s počítačmi. Bola to problematika toho, ako funguje hardvér, ako sa vytvára softvér, ako sa prekladá do strojového kódu.  Všade vo svete to malo spoločné pomenovanie počítačová veda, alebo „computer science“.

Zaostávali sme od kapitalistických krajín?

Keď vezmeme do úvahy prax, zaostávali sme fatálne. Na Západe  už mali osobné počítače. Keď berieme do úvahy teoretické schopnosti a porozumenie hĺbke problémov, tak tam nebola veľká priepasť.

Mali vtedajší pedagógovia možnosť stýkať sa s vedcami zo Západu?

Bolo to zložité. Kybernetika bola v podstate zakázané slovo. Bolo to vďaka komunistickým funkcionárom. Neskôr pochopili, že veda je nielen to, čo vymyslel Vladimír Iľijič Lenin. V tom čase sa podceňovala schopnosť slobodného jednotlivca vytvárať nové hodnoty. Toto sa  veľmi špeciálne prejavovalo v tom, že človek, ktorý bol šikovný a mal schopnosti pre svetovú vedu, musel byť v strane.

Ako sa to prejavovalo?

Poviem príbeh môjho školiteľa, profesora Juraja Hromkoviča. Dnes prednáša na ETH v Zurichu, čo je Federálny inštitút pre technológie. Naše stretnutie bola náhoda. Keď som sa rozhodol, že budem študovať kybernetickú oblasť, spolupracoval som s mojím priateľom Jurajom Waczulíkom. Ako študenti sme robili aj vedecký výskum. Mali sme  úspechy v rámci Československa,  vyhrali sme nejaké súťaže. Juraj Hromkovič nám pomohol tým, že nás nasmeroval, a vďaka nemu  sme riešili problém, ktorý mal medzinárodný význam. Bola to oblasť zložitosti výpočtov. On bol jedným z tých, ktorí chodili voľne po svete. Mal politické krytie. Ihneď, ako to bolo možné, bol jedným z prvých, ktorí išli učiť do zahraničia. Už vtedy bol veľká medzinárodná hviezda v oblasti computer science zo socialistického sektora. V teórii sme nezaostávali. Zaostávali sme v praxi. Keď u nás niekto chcel zostrojiť počítač, nemal z čoho. Okrem toho nemal vnútorný motív. Nemal to prečo robiť.

Aký výsledok pre vás priniesla vedecká práca už počas štúdia?

Výsledky boli také, že ja som z nich mal automaticky diplomovú prácu. Kolega na základe výsledkov pokračoval až získaním titulu CSc., čo je dnešné PhD.  .

V čom bola podstata toho objavu?

Predstavme si, že máme integrovaný obvod. Vtedy už boli vymyslené matematické modely jeho výroby. Súčiastky, ktoré sú v tom integrovanom obvode, určitým spôsobom komunikujú. Komunikujú v jednej rovine, alebo v niekoľkých rovinách. Dokázali sme, že komunikácia niekoľkých súčiastok vo viacerých rovinách je efektívnejšia. Ak by bola len v jednej rovine, integrovaný obvod by bol veľmi veľký alebo komunikácia by bola veľmi  pomalá. Praktickým dôsledkom teda je, že integrované obvody potrebujú viacvrstvovú štruktúru, aby boli efektívne.

Lákalo ťa robiť vo vede?

Dva roky som bol interný ašpirant. Ale bolo to o tom, že som bol zavretý medzi štyrmi stenami. Zistil som, že reálna komunikácia je dôležitejšia než porozumenie svetu cez čísla. Povedal so si, že súčasťou mojej práce by malo byť to, že budem pracovať s ľuďmi.

Kde si začal pracovať po doktorandskom štúdiu?

V Prahe. Presťahovali sa tam rodičia. Tam som si našiel prvú zmysluplnú prácu. Bolo to programovanie pre družstvo Drusoft. Vyrábalo personálny a ekonomický softvér pre poľnohospodárske družstvá.

Kedy si sa vrátil na Slovensko?

Presne po rozdelení Československa. Všetci moji príbuzní odišli do Českej republiky. Ja som odišiel na Slovensko. Začal som pracovať ako manažér informačných technológií vo firme Istronivest, ktorú založila Slovenská poisťovňa.

Čo ti to dalo?

Po niekoľkých týždňoch som zistil, že tí čo sa zaoberajú investovaním, potrebujú finančnú analýzu. Vzal som do ruky knihy o finančnej analýze. Keď som ich prelistoval, zistil som, že je to aplikovaná matematika. Veď to všetko viem… Tak som sa stal finančným analytikom. Potreboval som len trochu obmeniť určitú terminológiu.

Ako si pokračoval v kariére finančného analytika?

V druhej vlne kupónovej privatizácie som pracoval ako jeden z vedúcich manažérov investičnej spoločnosti Československej obchodnej banky OB Invest Slovakia. Vláda Vladimíra Mečiara zrušila druhú vlnu kupónovej privatizácie. Pre mňa teda táto činnosť stratila zmysel.

Odkedy si začal samostatne podnikať?

Odkedy som pochopil, že finančná analýza je len aplikácia toho, čo viem, vedel som, že takí ľudia budú žiadaní. Vtedy jeden môj známy, Juraj Kováčik, povedal, že odchádza z kníhkupectva Artfórum a chce založiť niečo vlastné. Páčili sa mu podobné veci. Založili sme firmu P 67 Value. Dodávali sme ako jedna z prvých firiem finančné analýzy pre médiá.

Aký zmysel mala spolupráca s médiami?

Malo to zmysel. Vždy som si myslel, že kapitálový trh, hoci aj taký malý na Slovensku má zmysel. Je to jeden z nástrojov, ktorý umožňuje bežným ľuďom, aby tam mohli zhodnotiť svoje úspory. Predpokladom toho je to, že ľudia majú informácie, ktoré majú zmysel.

Čo vám dala práca pre firmu Penta Investment?

Bolo to prudko pozitívne. Boli a sú extrémnymi profesionálmi. Nespomínam si na to, že by urobili rozhodnutie založené na úvahe typu, mne sa to tak páči, tak to tak bude. Skoro všetky rozhodnutia sa urobili nasledovne: „Tu je jedna analýza, tu je možno druhá analýza, tu je jeden právny názor a tu je druhý právny názor. Toto je naše racionálne rozhodnutie.“ Keby v tých časoch natoľko profesionálne fungovalo ministerstvo financií, tak sme dnes oveľa ďalej. Ich profesionálny prístup bol úspešný a efektívny.

Prečo dnes pracuješ v oblasti vzdelávania?

Problematika vzdelávania ma zaujala už v sedemnástich rokoch, keď som sa rozhodol, že budem študovať matematiku. Stretával som sa ľuďmi, ktorí sa zaoberali organizovaním matematických krúžkov detí. Boli to skupiny nadaných detí v oblasti matematiky. Venoval som sa im. Po čase som sa zamyslel nad otázkou: „Ako to, že týchto to baví a týchto to nebaví?“. Vtedy som sa dozvedel o prístupe k vzdelávaniu profesora Milana Hejného. Jeho otec Vít Hejný bol učiteľ. Vít Hejný doslova na kolene vypracoval didaktickú metódu, ktorá zohľadňuje deti také, aké sú. Nie sú to deti, ako si ich predstavuje teória. Každé dieťa sa od každého iného dieťaťa v niečím líši. On našiel recept na individualitu dieťaťa a pohľad ako  to tolerovať. Profesor Milan Hejný (syn Víta Hejného) sa kvôli svojmu synovi, ktorý mal rozpory s učiteľkou matematiky, rozhodol  prijať výzvu a začal učiť triedu svojho syna od piateho ročníka . Z toho vznikla Hejného metóda výučby matematiky, ktorú dnes pozná celá Česká republika a aj významná časť slovenských základných škôl.

Aký je rozdiel medzi takzvanou klasickou výučbou a výučbou podľa Hejného metódy?

Výučba klasickou metódou prebieha asi takto: „Píšte si. Keď existuje prvok, k nemu existuje inverzný prvok. Medzi nimi je jeden významný – nazývaný neutrálny. Máme matematickú štruktúru. Môžeme ju nazývať grupa. Zapamätajte si to. Nabudúce to budem skúšať.“

Podľa Hejného metódy to prebieha asi takto: „Deti vezmite si ceruzky. Skúste nakresliť symetrický obrázok. Vezmite si pravítka a skúste zostaviť obrázok pomocou pravítok. Zoberte si knihy a urobte taký istý obrázok pomocou kníh.“ Necháva deti aby to robili samé.

Grupa je úplný abstrakt symetrií. Keď sa dieťa hrá s čímkoľvek, čo má v sebe symetrie, tak si nepriamo pripravuje pôdu na to, aby neskôr pochopilo ako funguje grupa. Nie je dôležité, aby to pochopilo v ôsmich rokoch. Dôležité je to, že keď to uvidí v osemnástich rokoch, tak si povie, že s tým má už skúsenosti, a že mu teória grúp dáva zmysel.

Ako uplatňujete skúsenosti nielen v matematike, ale aj v iných predmetoch, v súkromnej škole, ktorú pomáhaš manažovať,?

Základom Hejného metódy je konštruktivistický prístup. To znamená, že poznatky v hlave každého človeka,  nielen v hlavách detí, sa konštruujú. Tým, že s niečím pracujem, tak si vytváram pochopenie a poznatkovú štruktúru, s ktorou pracujem. Je to môj konštrukt. Keď sa my dvaja  budeme rozprávať o niečom, ja si vytvorím inú konštrukciu ako ty. Napriek tomu si dokážeme nájsť spoločné slová a pojmy. Podstata konštruktivistického prístupu je to, že poznatky vnikajú v hlave žiaka. Sú to jeho poznatky. Je to jeho tvorba, a nemôže mu to niekto zvonku do hlavy vložiť. Konštruktivizmus je filozofický smer v pedagogike. Jeho podstatou je to, že školy by mali dávať deťom primerané výzvy, aby si deti  samé vybudovali poznatky.

Prečo sa tento prístup nerozšíril na Slovensku?

Je to problém toho, čo Thomas Kuhn popísal v knihe „Štruktúra vedeckých revolúcií“. Ľudia majú paradigmatické predstavy o tom ako funguje svet. Súčasná paradigma slovenskej pedagogiky je taká, že poznatky sa učiteľmi vkladajú do hláv detí. Je to podobné, ako keď máme počítač, ktorý má malú pamäť, tak po istej dobe si viac nezapamätá. Niektoré počítače majú dostatočne veľkú pamäť. Ľudia, ktorí majú akademické schopnosti, sa blížia tomuto ideálu. Tí potom obsadzujú  akademické pozície a myslia si, že to čo zvládajú oni, zvláda každý človek. Nie je to tak. Väčšina ľudí má problém, aby si zapamätala text, ktorý si vypočula.

Paralelou sú športovci. Napríklad Peter Sagan. Keby to bolo triviálne, podávať také športové výkony ako on, každý rok by mu konkuroval nejaký sedemnásťočný mládenec. To, že desať rokov nemá konkurenciu,  je dôkazom toho, že  sa v ňom snúbia mimoriadne faktory, ktoré nie sú triviálne ani pre vrcholových športovcov.

Akademici sú z pohľadu vzdelávania bežného človeka brzdou dovtedy kým majú v hlave predstavu, že poznatky sa do hláv nalievajú. Oni si „vložili“ poznatky do hlavy, čo v skutočnosti znamená, že mali svoju konštrukciu poznatkov. Ak si myslia, že tak isto ich „vložia“ do hlavy študentom, tak sa mýlia. Nie je to pravda.

Za posledných desať rokov sa vo Veľkej Británii na základe tohto prístupu zmenili učebné osnovy na prvom stupni základnej školy. Nepovieme deťom ako sa to robí. Oni na to prídu samé. Potom im povieme ako sa to dá efektívnejšie zvládnuť.  Keď človek na niečo   príde sám, nikdy na to nezabudne.

Aký je rozdiel medzi školstvom a vzdelávaním?

Školstvo je mocenský systém. Musíme si povedať, či Slovensko ako spoločnosť, bude naďalej fungovať na princípe moci. Niektorí sa rozhodnú a ostatní sa im budú musieť prispôsobiť. Alebo budeme fungovať na princípe zdieľania sveta. Každý občan sa zúčastňuje na spoločenských činnostiach a participuje na rozhodnutiach.

Školstvo je historicky čistý produkt moci. Školstvo nevzniklo z potrieb bežných ľudí. Vzniklo z vôle mocipánov. U nás to bola Mária Terézia. Zistila, že školy umožňujú efektívnejšie vládnuť. Nemala na mysli myšlienku typu „veď ľudia budú vedieť jazyky a budú môcť chodiť do zahraničia“. Chcela, aby  ľudia, ktorí dostanú príkaz, presne vedeli čo majú robiť.

Aký model školy založený na vzdelávaní môže byť vzorom?

Existuje škola Summerhille. O chvíľu bude mať sto rokov. Je to demokratický typ školy. Založil ju Alexander Sutherland Neill. Vybudoval ju na nasledovnom princípe: „Až na málo vecí, o všetkom rozhodujú deti. Majú pravidelné stretnutia – školský parlament. Keď sa deti na niečom dohodnú, tak to platí pre všetkých.“ Traduje sa príhoda, že raz tam prišiel nový žiak a povedal: „Navrhujem, aby sme nemuseli chodiť na vyučovacie hodiny.“ Dostal odpoveď: „Toto už zaviedol  zakladateľ školy.“ Pôvabné ta tejto príhode je to, že žiaci školy v Summerhille sa zúčastňujú vyučovania – pretože si vyberajú to čo ich naozaj baví.

V čom by mala byť podstata vzdelávania, ktoré nie je založené na mechanizme moci?

Vzdelávaním rozširuješ svoje poznatky, schopnosti, alebo si obnovuješ akési rituály, čokoľvek, čo ty považuješ za zaujímavé, užitočné, niečo, čo ti dáva zmysel. To je vzdelávanie sa. V školstve existujú akési šablóny. Má to názov štátno-vzdelávací program. Človek prejde cez štruktúru, ktorú si môžeš predstaviť ako povinné bludisko. Keď sa dostaneš od vstupu do bludiska k výstupu  z neho, tak si prešiel štátno-vzdelávacím systémom. Čo sa na teba nalepilo, to o tebe nikto nevie. Nikto nevie ani to, či to bolo pre teba užitočné. Dôkazom toho, že sa tam učia aj nezmysly je to, že sa už  neučíme latinčinu. Pred stopäťdesiatimi rokmi si nikto nevedel predstaviť školu bez latinčiny. Ak má pre žiaka zmysel, mala by sa učiť. Prečo vznikli konzervatória? Úradníci pochopili, že keď chcú mať ďalšieho Mozarta, nemôžu od neho žiadať matematiku. Systém, ktorý do detí tlačí poznatky, ktoré nie sú pre deti užitočné, alebo im nedávajú zmysel, tento systém ani nevie, aké dôsledky toho, že to robí, bude v budúcnosti riešiť.

Napríklad….?

Šikanovanie je dôsledok systému. Ak sa dieťa nesebarealizuje počas vyučovacieho procesu, tak sa sebarealizuje inak. Napríklad tým, že terorizuje iné deti. Je to zaujímavá vec. Keď sa pozrieme na podstatu toho, čo sa deje medzi učiteľmi a deťmi. Abstraktná podstata, ktorú dieťa rýchlo pochopí, je nasledujúca „Keď má v rukách tú pomyselnú paličku učiteľa, tak všetky ostatné argumenty nie sú dôležité. Podstatná je palička. Kto ju má a môže ma ňou udrieť, ten má pravdu. Dieťa si pomyslí,keď môžem toho druhého udrieť, mám pravdu.“ Ak nejaký chlapec zastrašuje iných, myslí si, že je to správne, lebo to isté robí učiteľ.

Ako sa to prenáša na spoločnosť?

Na vysokej škole počujeme: „Nevysvetľujte nám to. Povedzte nám, čo si máme zapamätať“. Voliči s takýmto prístupom sa potom nerozhodujú na základe toho, či niekto hovorí pravdu. Rozhodujú sa na základe toho, ako emotívne to politik zahral.

Čo by malo Slovensko urobiť v tejto oblasti?

Je to jedna z mála oblastí, kde Slovensko môže predbehnúť svet. Slovensko dokáže vzdelať svoje deti tak, že keď budú dospelé, budú vedieť samostatne fungovať. Kamkoľvek vo svete prídu –  uplatnia sa. Tí najšikovnejší nám to už ukazujú. Sami odchádzajú. Je to problém mnohých generácií. Tí najlepší odišli. Na Slovensku nemali dobré podmienky. Inde sa vedeli presadiť preto, lebo samostatne fungovali.