Špáni: demokratizácia 1968 je romantický mýtus

Romantický mýtus, že príčinou sovietskej intervencie bol demokratizačný proces, kvôli ktorému vtrhla do Československa 750 tisícová armáda, by sme už mali opustiť. Pozastavil sa nad touto absurdnosťou po rokoch napríklad Veněk Šilhan, ktorý na vysočanskom XIV. zjazde KSČS získal na čas nástupníctvo po internovanom Alexandrovi Dubčekovi. Napísal to v svojom zápisníku v sociálnej sieti novinár Ivan Špáni. Originál je tu. 

Hľadali sa iba zámienky a ideologické zdôvodnenia. Súdruhovia z NDR alebo Maďarska vyčítali československým ako kontrarevolučné také skutočnosti, ktoré u nich boli bežné, napríklad u nich boli dávno drobní živnostníci, v NDR fungovali i súkromní lekári, zatiaľ čo v Československu sa o tom iba opatrne uvažovalo v Akčnom programe.

V tom čase sme ako študenti chodievali na vojenskú prípravu. Progresívnejší dôstojníci nám vysvetľovali, že podľa vojenských strategických doktrín Varšavského paktu musia byť sovietske vojská umiestnené na predpolí, v priamom styku s možným nepriateľom, čo dovtedy v Československu neboli a chýbali. Sovieti chceli silou mocou dostať svoje vojská i nukleárne zbrane na hranice s NSR. Keď sme sa ako študenti dostali (s prísľubom, že budeme ticho a nič o tom nebudeme hovoriť) na internú besedu v redakcie Pravdy s tajomníkom strany Vasiľom Biľakom, na otázku Martina Hrica, či na početných rokovaniach viac tlačí na Dubčeka Brežnev alebo Kosygin (s povesťou umiernenejšieho), Biľak odpovedal: „Maršali! Všetko tlačia najviac maršali!“

Je známe, že Dubčekov predchodca Antonín Novotný sa roky zdráhal vyhovieť sovietskemu tlaku na umiestnenie vojsk i jadrových hlavíc aj v Československu a dostal sa preto do nemilosti Brežneva i maršalov. (V nemilosti bol už po tom, ako poslal nenadšený telegram pri výmene Chruščova za Brežneva). Keď v roku 1968 nazval Gustáv Husák slovenského politika Jozefa Lenárta „politickou trasorítkou“, lebo pri dôležitom hlasovaní v predsedníctve strany (6 : 6) o výmene Novotného za Dubčeka sa nepostavil na stranu Dubčeka, Lenárt to zdôvodňoval tým, že bral do úvahy medzinárodné súvislosti a naše záväzky voči socialistickému táboru. Inak povedané, keby bol Brežnev vyslal jasný signál, na koho strane v tomto spore stojí, bol by pokoj. Brežnev ho nepotreboval. Vyskytli sa relevantné podozrenia, že mnohé „kontrarevolučné“ či „nacionalistické“ prejavy (napríklad na južnom Slovensku) provokovala alebo organizovala priamo KGB, len aby sa vytvorili zámienky na to, že treba československým súdruhom pomôcťurobiť priadok, lebo sami to nezvládnu.

Ešte v roku 1990 som chcel zverejniť svoju prácu o tom, že príčinou vojenskej intervencie nebol demokratizačný proces. Vtedajší šéfredaktor, ktorý dvadsať rokov ako stranícky lektor chodil vysvetľovať do rôznych organizácii, že Sovieti sú u nás z vojenských dôvodov, že predsa do vnútropolitického života nezasahujú, sa z nej a jej záverov zrazu vysmial.

Načo tu tie vojská teda boli aj vtedy, keď Československo bolo už tak znormalizované, že dávalo rady ostatným krajinám, ako brániť socialistické hodnoty, kritizovalo aj vývoj v ZSSR po nástupe Gorbačova… Súdruhovia vtedy rozmýšľali dokonca, ako obmedziť vysielanie sovietskej televízie, alebo ako ju zatajiť pred našimi občanmi. A keď sme v roku 1988 išli na školenie do ZSSR, vysielali nás s varovaním, aby sme si nevšímali tú penu… Po návrate sme nemohli o tom, čo sa deje v ZSSR dokonca ani hovoriť na redakčnej porade. Keď v ZSSR nás upozorňovali, že v USA je komunistov – na rozdiel od toho, čo hovorí propaganda – menej ako jednovaječných dvojčiat a že na rozdiele od dvoch Kóreí a dvoch Nemeciek je vidno, ktorý systém je životaschopnejší, sovietske vojská napriek tomu u nás „bránili socializmus“, alebo čo?

Ponúkam môj pohľad z roku 1969, neprikrášľoval som ho, hoci je poznačený dobovou štylistikou a i konštrukciami, ktoré by sa mali už písať iba v úvodzovkách, lebo bez nich pôsobia už smiešne.

Začiatkom roku 1969 sme dostali na katedre žurnalistiky od doc. Ľuboša Šefčáka za úlohu zostaviť kalendárium udalostí roku 1968 a napísať k nemu komentár. Ušiel sa mi máj. Z práce som dostal jednotku s tým, že potvrdiť jej závery môže len to, ak by vojská zostali v ČSSR aj po tzv. konsolidácii, normalizácii pomerov a potlačení údajnej kontrarevolúcie. A tak sa aj stalo.

Ponúkam môj pohľad z roku 1969, neprikrášľoval som ho, hoci je poznačený dobovou štylistikou a i konštrukciami, ktoré by sa mali už písať iba v úvodzovkách, lebo bez nich pôsobia už smiešne. Už vtedy však, ako vyplýva z tejto práce, už v máji, boli známe fakty o predpríprave na intervenciu do Ćeskoslovenska, ktoré sa dali nájsť v otvorených zdrojoch, vtedajšej domácej i zahraničnej tlači. Prekvapilo ma, keď o niektorých priami aktéri vtedajších udalostí, vrátane spolupracovníkov Alexandra Dubčeka tvrdili s odstupom desaťročí, že o nich vtedy nevedeli.

Polarizácia vnútorných síl, aktivita zahraničných maršalov

Máj 1968: Vlna vlastenectva a nadšenej podpory pojanuárovej politike, demokratizačnému procesu sa prevalila do ulíc 1. mája 1968. V zahraničnej tlači sa charakterizuje ako veľké ľudové referendum, ktoré vyjadrilo svoje „áno“ novému vedeniu strany a štátu. S rovnakou spontánnosťou prijalo Národné zhromaždenie po prvomájovej prestávke vlády program Černíkovej vlády.

Začiatok mája by sa dal charakterizovať ako jeden z vrcholov občianskej aktivity, spontánneho ľudového hnutia. Ale súčasne je máj charakterizovaný aj snahou pribrzdiť túto aktivitu, aby neprerástla do nelegálnych foriem a pozitívnymi činmi jej čeliť. Nové vedenie strany a štátu má už k tomu predpoklady. Na stole má silné argumenty: Akčný program ÚV KSČS a programové vyhlásenie vlády. Hoci akčný program sa považuje v kruhoch progresivistov za „minimálny program pre najbližšiu dobu“ (Stanislav Budín v časopise Reportér, 8. V. 1968) a vládne vyhlásenie prechádza ich skúškou kritiky (napríklad V. Blažek v Literárnych novinách, 2. V. 1968 a i. ), je to jediná platforma, na ktorej sa môže Dubčekovo centrum zjednotiť, aby odrážalo „antisocialistickú“ kritiku z jednej strany a dogmatické útoky zo strany druhej.

Namiesto zjednotenia sa na tejto platforme činov a urýchleného plnenia daných sľubov jednotliví členovia centra vybíjajú v hľadaní priamych politických protiútokov proti ultraprogresívnym i proti dogmatikom. Na činy nezostáva čas – a tak musí apelovať Dubček na májové plénum ÚV KSČS a mobilizovať ho do boja proti možnej protisocialistikej opozícii realizáciou Akčného programu – viac ako mesiac po jeho prijatí.

Politika Dubčekovho centra je výslednicou najmenej troch síl: dogmatického prúdu v strane, sovietskych – mierne povedané – pripomienok – a širokého ľudového hnutia. Ťažko povedať, ktorá z nich pôsobila najsilnejšie, zdá sa, že v máji to bola práve tá posledná. Prvé dve spomínané sily možno charakterizovať ako dezintegrujúce a pôsobiace proti pôvodným zámerom pojanuárovej politiky. Tretia – ľudové hnutie – je zmyslom demokratizačného procesu a „socializmu s ľudskou tvárou“, pretože takýto socializmus premenil význam tradičného riadenia spoločnosti a postavil si za cieľ tvoriť politiku „nie nad ľudom, ale s ľudom“, cieľ: predstihnúť buržoáznu demokraciu a vytvoriť „určitú kombináciu politickej demokracie a socialistickej samosprávy pracujúcich“ (Zdeněk Mlynář na májovom pléne ÚV KSČS). Výrazom už takto chápanej tvorby rozhodnutí v strane bola napríklad zmena pôvodných zámerov ústredného výboru a zvolanie mimoriadneho XIV. zjazdu strany na žiadosť straníkov.

Ešte jeden faktor možno spomenúť ako spoluvytvárajúci moment politiky – výskyt bližšie neurčených antikomunistických a antisocialistických síl, ktorý však samotné vedenie považuje za okrajovú záležitosť, v domácich skutočných pomeroch rolu nehrali a slúžili len ako dôležitý argument pri rokovaniach s inými krajinami. Ich význam je v skutočnosti nepodstatný, ak len nemáme prijať tézu, že sa skrývali za heslá o humanitnom a demokratickom socializme. Ľudí proti socializmu je menej ako za Novotného režimu, avšak toleranciou v tlači dostali silnejšie hlasy a možnosť a priestor sa vyjadriť.

Stranícke vedenie (najmä na Slovensku) však inštruovalo svoje podriadené orgány, aby hlásili každý prvok, ktorý by sa mohol považovať za antisocialistický, antikomunistický a antisovietsky. Prebieha vlastne akási kampaň, sociologický prieskum s odpoveďou na jedinú otázku, a nikto nechce zostať v hanbe a tak sa v hláseniach antisocialistické sily množia, nehľadiac na to, že v depešiach sa vyskytujú prípady skreslené až smiešne, že každá nadávka dedinskému funkcionárovi sa „tam hore“ odrazí a eviduje ako útok proti socialistickému zaradeniu. Pre ilustráciu nech slúži prípad v Budatínskej Lehote, kde z výkriku opitého negramotného človeka v krčme „Na stráž! Však je demokracia.“ sa v správe tlačovej agentúry ČSTK napísanej podľa prameňov Krajského výboru KSS stal prípad „bývalého ľudácko-fašistického predstaviteľa“, ktorý sa po „fašistickom pozdrave na MNV (Miestnom národnom výbore) osopil na jeho funkcionárov s požiadavkou, aby mu odovzdali úrad, lebo tam nemajú čo hľadať.“

Situácia v máji sa vyznačuje silnejúcou polarizáciou. Na jednej strane mohutnejú hlasy za urýchlené zvolanie mimoriadneho zjazdu (čo napokon vedenie rešpektuje), hlasy, ktoré žiadajú odstúpenie skompromitovaných politikov a oddelenie sa strany od deformácií a deformátorov, začína sa kampaň za očistenie ústredného výboru „od ľudí, ktorí tam nikoho nereprezentujú“, na druhej strane sa v straníckych rezolúciách požadujú rázne vystúpenia proti „antikomunistickým, antisovietskym a antisocialistickým tendenciám“, objavujú sa silnejúce útoky na tlač, ktorá im „prenecháva priestor“. A taktiež z úst vedúcich politikov počuť výstrahy smerom k radikálom a bezbrehým kritikom (Smrkovský v Plzni, Dubček na aktívoch predsedov ZO KSČS a OV KSČS, Husák v Novom Meste nad Váhom). Zatiaľ čo sa ešte na 1. mája sympaticky z tribúny prijímajú pozdravenia od Klubu neangažovaných straníkov, najmä po ďalších rokovaniach so sovietskymi predstaviteľmi (4. mája) prechádza postoj vedenia voči možným konkurentom politickej moci do rezervovaného, až 24.mája Dr. G. Husák v Novom Meste nad Váhom ostro proti KANU a K-231 vystupuje. Pri hľadaní riešenia vnútropolitickej situácie a boju „proti nebezpečenstvu dvojakého druhu“ sa uvažuje o politických prostriedkoch, za ktorý pokladá májové plénum politiku činov, plnenie Akčného programu, upevňovanie autority štátnych orgánov a polemické vystúpenia komunistov-novinárov proti nezdravým živlom.

Ak som napísal, že centrum ešte po viac ako mesiaci od prijatia Akčného programu musí vyzývať k zjednoteniu sa na jeho plnení, na ofenzívnej politike činov, neznamená to, že by už v máji Akčný program zastrčilo do zásuvky. Naopak. Práve v máji vidieť širokú prípravu na plnenie Akčného programu, na politiku činov, aj keď niektorým vrstvám sa to zdá stále málo, pretože je to príprava viac-menej v štádiách diskusií. Z jednej i druhej strany sa diskutuje o prijatí nového tlačového zákona (Indra-Zväz novinárov), o rehabilitačnom zákone, pripravuje sa zákon o drobnom súkromnom podnikaní, o cestovných dokladoch, … rušia sa odpočúvacie zariadenia…

 

Ustanovuje sa odborná komisia pre štátoprávne usporiadanie pod vedením Dr. Husáka a pre ekonomické otázky federácie (prof. O. Šik), rozpracovávajú sa presnejšie obrysy novej ekonomickej reformy, vznikajú prvé Rady pracujúcich. V oblasti politiky sa plní heslo tvorby „politiky s ľudom“, programovo sa tvorí „politika na pochode“. Do funkcie tajomníka strany vychádza z májového pléna muž s presnou koncepciou tvorby politického systému Dr. Zdeněk Mlynář…

Zaujímavá je čulá zahraničnopolitická aktivita ČSSR, snaha presadiť sa v medzinárodnom meradle a oťukávať možnosti kontaktov prospešných pre Československo. V máji sa to prejavuje početnými straníckymi i štátnymi návštevami. Jednak medzi ne patria tie, ktoré musíme považovať za nutné zlo, pretože treba nimi vyvracať neodôvodnené pochybnosti o československom vývoji a teda takéto kontakty nevyplývajú z našich želaní, ale z nutnosti…

Zahraničnopolitickú aktivitu možno ilustrovať návrhom 70 poslancov Národného zhromaždenia, ktorí boli nespokojní s prieťahmi amerického prezidenta Johnsona o miesto rokovaní s Vietnamom a navrhli Prahu, aktivitou na teheránskej konferencii o ľudských právach, snahou o rozvoj hospodárskych vzťahov v centrách techniky, ktoré neležia vždy v „krajinách našich tradičných priateľov “ (Pravda,3. V. 1968). Rovnako sa čs. vláda neuzatvára ani pred kontaktmi s Vatikánom, oficiálne sa už počíta s návštevou Pompidoeua v ČSSR a s prípravou návštevy de Gaulla, pracovník ministerstva zahraničných vecí uverejňuje v Pravde (29. V.) článok, ktorý je faktickou výzvou k „ nie len serióznym, ale aj priateľským vzťahom k Rakúsku“, atď.

Najčulejšie styky – stranícke a štátne – zaznamenávame (hneď po stykoch so ZSSR) s Juhosláviou, odkiaľ prichádza k nám na návštevu štátny tajomník zahraničných vecí Marko Nikezič, podpredseda výkonnej rady Kiro Gligorov, stranícky predstaviteľ Slavko Miloslavský, minister školstva a kultúry…

Po návšteve našich predstaviteľov v Moskve je ich významnou podporou príchod Luigiho Longa (predstaviteľa talianskych eurokomunistov). Černík navštívil v Karlových Varoch Wiliho Sopha, kde sa o niekoľko dní neskôr liečil aj A. Kosygin. Návšteva A. Kosygina bola – najmä po porade piatich tajomníkov komunistických strán (bez A. Dubčeka) v Moskve z 8. mája, ukľudňujúcou pilulkou na nervozitu, ktorá sa z častých kontaktov s našimi kritikmi prenášala do domácich pomerov.

Kosyginov príchod sa považoval viac-menej za akt dobrej vôle, aj keď si nikto nevytváral okolo neho zbytočné ilúzie. Predsa len ukľudnilo, keď dva dni pred príchodom Kosygina Smrkovský informoval Národné zhromaždenia, že v Moskve „sovietski priatelia uznali čs. argumenty a vyhlásili, že všetko považujú úplne za záležitosti ČSSR“ (Pravda, 16. V.) a počas jeho pobytu povedal novinárom, že sa už prechádza ku konkrétnejším problémom, pretože „ začína byť – alebo už je – skoro jasné, že za tým, pre čo sme sa rozhodli a od čoho neustúpime, nie je nič iné, než čo hovoríme“. (Pravda, 20. V.)

Napriek ukľudneniam však stále viac a viac prenikajú na verejnosť výhrady a útoky bratských krajín na náš obrodný proces. Minister zahraničných vecí Hájek oznamuje, že kritika sa už neobmedzuje iba na kritiku v tlači, ale podnikajú sa už aj diplomatické kroky.

Československé vedenie však stále dôsledne odmieta neodôvodnené útoky, na poľskú proti… nótu odpovedá nepriamo poukázaním na našu slobodu tlače, protestuje proti výmyslom šíriacim sa v NDR a zdôrazňuje, že okrajové javy sú skutočne okrajovými…

Táto politika a takáto reagencia čs. vedenia i čs. spoločnosti však vychádza z jedného predpokladu, že príčina nie je zámienkou, ale skutočnou príčinou, že piatim socialistickým krajinám prekáža takáto forma socializmu…

Zdá sa mi, že toto východisko čs. spoločnosti môže história ukázať ako pochybené.

Pravdepodobne sa pozabudlo, že vo veľmocenskej politike hrá ideológia úlohu masky, ideologickými zámienkami sa často realizujú ekonomické, vojenské a iné dôvody.

Široká aktivita vojenských predstaviteľov Sovietskeho zväzu vo veciach čs. jari, ich nátlak na stranu a štátne vedenie Sovietskeho zväzu (o ktorom sa v dobre informovaných kruhoch hovorí), návšteva maršalov (práve v máji) v Československu a ich vyhlásenia o pripravenosti pomôcť verným komunistom, ich starosti o excesy nášho vývoja, dávajú za pravdu, že skutočné príčiny vyústenia Januára 1968 do 21. augusta boli príčiny vojenskej stratégie. Dôvodom mohlo byť zabezpečiť vojenské záujmy Sovietskeho zväzu.

Túto moju hypotetickú konštrukciu podporuje niekoľko faktorov:

Leonid Brežnev svojím „eto vaše delo“ fakticky podporil Dubčekov nástup k moci, hoci bolo v jeho silách a v silách Sovietskeho zväzu mu zabrániť. V strane boli ľudia, ktorí nehlasovali proti Novotnému (viď televízny prejav predsedu vlády Lenárta) z obáv pred roztržkou so Sovietskym zväzom. Napriek tomuto „posväteniu“ Januára vyjadreným a j pri oslavách výročia Februára sa správajú socialistické krajiny k československým zmenám viac ako zdržanlivo. Je možné, že nové vedenie výrazne nepodporujú práve preto, že už vtedy kalkulovali s možnosťou obviniť ho z kontrarevolúcie, prípadne si ľahšie nájsť zámienku vojensky pomôcť čs. vývoju.

Ak by bolo išlo ZSSR iba o zastavenie pojanuárového vývoja (nepopieram, že mu nesporne išlo aj o to), mohol to dosiahnuť – pri súčasnom hospodárskom zopätí – kratšou hospodárskou blokádou.

Sovietskemu zväzu však s najväčšou pravdepodobnosťou išlo o umiestnenie vojsk na strategicky dôležitom území, kde im ešte chýbali. Dosvedčuje to aj ničím neodôvodnené predlžovanie ich pobytu, aj história dočasného umiestnenia vojsk v Maďarsku i Poľsku, v krajinách tak konsolidovaných, že sa pokúšajú už konsolidovať aj svojich susedov.

Ďalšie fakty k tejto konštrukcii nájdeme práve v májových udalostiach: vo vyhlásení generála Jepiševa o pripravenosti Sovietskej armády splniť žiadosť skupiny komunistov (keby prišla), v rovnakom vyhlásení generála Ždanova v litoměřických kasárňach, v podobných správach, ktoré čerpá francúzsky Le Mond z Bulharska, v inštrukciách, ktoré dostáva stranícky aktív v NDR (nechýba v nich psychologická príprava na kolektívny vojenský zásah), v mlčaní sovietskej vlády, od ktorej sa požaduje dementi jej údajných úmyslov umiestniť vojská v ČSSR (napr. v súvislosti s talianskymi parlamentnými voľbami a v rovnakom mlčaní Varšavského paktu a sovietskej vlády, keď ju v máji žiada predstaviteľ vlády NSR o dementovanie správ o úmysloch umiestniť 10 – 12 tisíc vojakov na našom území… Naopak, TASS (Tlačová agentúra Sovietskeho zväzu) varuje NSR (28. V.) pred schválením zákonov o výnimočnom stave a oznamuje, že „ZSSR je pripravený urobiť spoločne s ostatnými mierumilovnými vládami nevyhnutné opatrenia, aby tieto sily nikdy nemohli narušiť mier“, čo pri neustálom zdôrazňovaní o spojení čs. vývoja s diverzantskými centrami nemusí byť ďaleko od hľadania ďalšieho dôvodu na umiestnenie vojsk v ČSSR.

Májová vojenská aktivita (manévre v Poľsku, ohlásenie manévrov v ČSSR) môže mať spojenie s okrajovými javmi čs. vývoja len ako so zámienkou. Čs. vedenie sa preto snaží tieto zámienky odstraňovať, čoho výsledkom je májové plénum. Napokon, prejavila s ním určité uspokojenie aj Moskva. Napriek tomu sa okrajové javy nášho vývoja nepodarilo paralyzovať, májové plénum sa chápalo ako „pribrzdenie demokratizácie“ a vyvolalo aktivizáciu síl, ktoré boli predtým okrajovými.

Avšak ani keby sa boli výsledky májového pléna absolútne realizovali, aj keby bolo čs. vedenie odstránilo všetky excesy a nezdravé javy, nemohlo to nič zmeniť na pôvodných plánoch a zámeroch sovietskeho vojenského, straníckeho a štátneho vedenia. Ešte sa ani neskončila porada v Čiernej nad Tisou, ešte sme nemali kedy porušiť k tomu prijaté dohody a už sa vojská piatich krajín sústreďovali na našich hraniciach. Deň pred skončením porád v Čiernej­­ ­– 31. júla – sa začali „manévre“. A do Bratislavy sa schádzali budúci interventi, ktorí už jasnozrivo (aj so svojimi generálmi) vedeli, že ani tieto sľuby Československo nedodrží a budú „musieť“ zasiahnuť.