Samuel Brečka prezentoval evanjelikom historickú monografiu o pôsobení Martina Rázusa v Brezne

Nástup Martina Rázusa do Brezna nebol jednoduchý a zohrali v ňom svoju úlohu nielen osobné známosti a priateľstvá (Škrovinovci, Faško, Kachnič a najmä Rapoš), ale aj skutočnosť, že breznianska evanjelická fara nebola len taká hocijaká stanica.

V čase príchodu Martina Rázusa do Brezna bola politická situácia v meste i Breznianskom okrese úplne iná ako na začiatku storočia. Pominuli sa časy, keď Brezno reprezentovali veľkí národovci. Samuel Slabeycius odišiel z Brezna do Bratislavy v roku 1905, Dr. Michal Zibrín starší zomrel v roku 1917, Ján Slabeycius zomrel v roku 1925 a viacerí sa prihlásili k novým politickým stranám. Členov Slovenskej národnej strany ubúdalo.

Do povojnovej politickej scény na Slovensku výrazne zasiahli české politické strany, ktoré mali záujem presadiť sa na celom území nového štátu. K takým stranám patrila najmä tzv. agrárna strana, v plnom znení Republikánska strana poľnohospodárskeho a maloroľníckeho ľudu. Tá do určitej miery odčerpala členov Slovenskej národnej strany, ktorú tvorili väčšinou evanjelici, aj keď v nej boli aj príslušníci iného vyznania.

Hoci Martin Rázus ako politik pôsobil na celoštátnej úrovni, politická situácia v meste mu nemohla byť ľahostajná. Veď aj breznianski politici boli jeho cirkevníci. A nie hocijakí. Viacerí z nich boli členmi mestskej rady. Na rozdiel od vidieka, najmä toho priemyselného, kde mali silné pozície socialisti a komunisti, v Brezne držali prím ľudáci s národniarmi, v menšej miere republikáni, čiže agrárnici. Tí sa striedali aj vo vedení mesta. Národniarov zastupoval Štefan Faško, riaditeľ pobočky Národnej banky, a agrárnikov Emil Kusý významný člen republikánskej strany a predseda predstavenstva Roľníckej vzájomnej pokladnice.

Rapoš dokonca spomína, že Rázus si vymienil, aby s jeho nástupom na farárske miesto do Brezna súhlasili príslušníci všetkých politických strán, ktorí boli členmi cirkevného zboru. Avšak dosiahnuť tento konsenzus nebolo jednoduché, pretože medzi evanjelickými národniarmi a agrárnikmi vládli takmer neprekonateľné rozpory.

V čase príchodu Martina Rázusa do Brezna bol starostom mesta Štefan Faško. V roku 1934 sa však Faško zaplietol do problémov pri voľbe katolíckeho farára a obvinili ho aj z finančných machinácií. Nasledovali obvinenia v novinách, urážky i súdne spory. Národnie noviny sa v tejto súvislosti osopili najmä na Emila Kusého, že agrárna strana zaťahuje politiku do cirkevných záležitostí. S tým však agrárnici nesúhlasili a odpovedali na túto kritiku po svojom.

Provládny Slovenský denník oponoval: „Pravý opak je však pravda, lebo práve republikánska strana stavala sa proti tomu, aby sa politika vnášala do cirkvi, za ktorých spolitizovanie pracovali vždy ľudáci a národniari. Teraz vykrikujú, aby cirkevná vrchnosť túto voľbu neschválila…“

Nakoniec starosta Štefan Faško bol nútený odstúpiť zo svojho postu a prenechať ho svojmu neustálemu konkurentovi Emilovi Kusému.

Noviny v tejto súvislosti písali: „Ale ľudia, ktorí poznajú dobre pomery v Brezne, sú presvedčení, že pán starosta má vlastne veľkú radosť z kepienku, pre svoju ¬– dávno očakávanú – rezignáciu. Nie je to len následok toho, že r. k. farárom v Brezne, kde už majú ev. farára M. Rázusa, nestal sa Koza Matejov. Sú to príčiny hlbšie, finančné a hospodárske. Brezno bolo bohaté mesto, ale za ľudácko-národniarskej správy hynie a upadá. A pán starosta sa asi chce zachrániť, kým je čas.“

Druhá strana nebola menej agresívna: „Tak sa stalo, že klika argalášska v Brezne vyrútila sa v svojej straníckej zaslepenosti proti všeobecne ctenému a obľúbenému dirigentovi Národnej banky uč. spol. v Brezne, ktorý je súčasne starostom mesta, obviňujúc ho, že poškodzuje záujmy miestnej Roľníckej pokladnice. Obvinenie takéto demoralizačne pôsobí u verejnosti, ktorá po inej stránke pozná starostu mesta Brezna a preto niet divu, že samotní agrárnici krútia hlavami nad nemiestnym osočovaním človeka, ktorého záujmy mesta sú prvou a poslednou starosťou jeho verejného účinkovania…Samotný pán starosta Štefan Faško, prečítajúc inkriminovaný článok, vyslovil sa, že jeho autorom mohol byť jedine človek, schopný olízania toho, čo iný opľul.“

Pri rozhodovaní sa Martina Rázusa pred nástupom do Brezna nebola celkom zanedbateľná ani finančná otázka. Pretože za čias svojho pôsobenia v Pribyline i v Moravskom Lieskovom si Rázus musel privyrábať aj literárnou činnosťou a relatívne dobre finančne zabezpečené miesto farára, ktoré mu Brezno ponúkalo, nebolo na zahodenie. Už v dávnejších časoch si Samo Chalupka sťažoval, že on má ročný plat iba 220 zlatých, zatiaľ čo brezniansky farár (jeho brat Ján) má 800 zlatých. Skrátka a dobre, nebolo žiadnym tajomstvom, že breznianska fara je dobrá „stanica“, nielen svojou tradíciou (Ján Kuzmány, Ján Chalupka), ale aj finančne. Zo zápisníc presbyterstva a konventov sa možno dozvedieť, že kurátor breznianskeho cirkevného zboru spravoval majetok v hodnote takmer 631-tisíc korún a ročný rozpočet sa pohyboval z rozpätí od 100 do 160-tisíc Kč.

Takýto cirkevný zbor si mohol dovoliť slušne zaopatriť aj svojho farára. Okrem vokatoriálne zabezpečeného dôchodku, breznianskemu farárovi v tých časoch patril osobný ročný plat 7 000 Kč a dôchodok v celkovej výške 3 314 korún ročne, z čoho bolo 1 600 Kč v hotovosti, 152 Kč z ofier, 330 Kč za matričné výťahy, 600 Kč tzv. štólový dôchodok, ohrevné drevo v hodnote 272 Kč, naturálie (pšenica, raž, ovos) v hodnote 294 Kč a úžitok z pozemkov v hodnote 66 Kč.

Podľa sčítania obyvateľov sa v roku 1930 hlásilo k evanjelickému náboženskému vyznaniu v Brezne 1 676 obyvateľov mesta. Nie všetci však boli aktívnymi členmi cirkevného zboru a nie všetci platili cirkevnú daň. Tá v rokoch pôsobenia Martina Rázusa v Brezne predstavovala 200 korún ročne a znamenala príjem do pokladne zboru vo výške od 23 do 25-tisíc korún. Ďalšie príjmy zboru plynuli z prenájmu bytov v pravom krídle farskej budovy, z darov a dotácií mesta. Farnosť tiež na 15 rokov za ročný poplatok 5-tisíc Kč dala do prenájmu bývalý rechtorský byt na prízemí pravého krídla fary Pohronskému potravinovému spolku, ktorý si byt na vlastné náklady prerobil na predajňu. Treba hádam už len dodať, že dlhoročným funkcionárom tohto spolku bol Emil Kusý.

O dobrej ekonomickej kondícii breznianskych evanjelikov svedčí skutočnosť, že aj v čase hospodárskej krízy si z daní a darov dokázal zbor zabezpečiť všetky potreby na svoju bohatú činnosť. V roku 1932 hovorí Rázus v správe konventu doslova o zázraku v dobročinnosti. V tomto roku bolo potrebné vykonať nevyhnutné práce v interiéri kostola, osadiť elektrické vedenie, vymaľovať, vyčistiť lustre, reštaurovať oltárny obraz atď. Asi ťažko by sa dali tieto práce uskutočniť, keby sestra Mária Kolesárová nedarovala cirkvi 15-tisíc korún a ostatní k nim nepridali ďalších 17 600 Kč. Kostol vymaľovali bratia Fašangovci a oltárny obraz vynovil akademický maliar Miloš Bazovský. Do farby sa spotrebovalo vyše 300 litrov sladkého mlieka, ktoré dodali breznianske gazdovské rodiny.

Dobročinnosť však neslúžila len pre vnútorné potreby. Z vyzbieraných peňazí zbor pravidelne prispieval na sirotince, na zbierky pre vyhorené dediny alebo dokonca na podporu nezamestnaných. Peniaze sa vyberali do zvončeka, na ofery, ale aj z divadelných predstavení a pri príležitosti iných kultúrnych podujatí.

Nemalou finančnou pomocou pre evanjelický zbor boli každoročné dotácie od mesta, ktoré sa aj v najťažších rokoch, keď mesto nemalo dostatok finančných prostriedkov na svoju prevádzku alebo na podpory nezamestnaným, pohybovali v rozpätí 10 – 20-tisíc korún. Nemalú zásluhu na tom mali členovia mestského zastupiteľstva z radov evanjelického zboru – Štefan Faško, Emil Kusý, Ondrej Dubíny, Ján Polóny, Gustáv Mattoš, Matej Lopušný, Samuel Stehlo, Ján Turčan, Ján Kolesár Ondrej Zibrín a ďalší. Vo vedení mesta sa vyše sto rokov nepretržite striedali len samí evanjelici  ako napríklad Ján Černák, Samo Lopušný, Ondrej Šramko, Ján Slabeycius, Dušan Lichard, Michal Zibrín, Štefan Faško, Emil Kusý. Aj keď patrili do rôznych politických táborov, v otázke podpory breznianskeho evanjelického zboru sa vedeli zjednotiť.

Martinovi Rázusovi to bolo jasné, takže v správe za rok 1931 s vďakou konštatoval: „Pokladám si za česť pripomenúť pri tom láskavosť mesta Brezna, prejavenú v odhlasovaní podpory ako minulého, i tohto roku voči cirkvi našej. Viem, je to predovšetkým zásluha vaša, funkcionári a výborníci, evanjelici, ktorí ste sa bez ohľadu na strany jednomyseľne zaujali svojej duchovnej matky, aby po všetkom tom, čo evanjelictvo pre mesto Brezno i mestský majetok znamenalo v minulosti a i dnes znamená – nebola práve ona obídená. Vyslovujúc v tomto duchu srdečnú vďaku nášmu mestu, jeho predstavenstvu, vyslovujem ju i vám, páni výborníci, a to všetkým bez ohľadu na strany. Prosím vás i v budúcnosti stáť si pevne za túto inštitúciu, ktorá je vám pri zaistení cti, majetku i života veľkou a najbezpečnejšou oporou.“