Prvá mobilná komunikácia v Sovietskom zväze

MOSKVA – Za narodeniny mobilnej komunikácie v Rusku sa považuje 9. september 1991. 

Vtedy primátor Petrohradu Anatolij Sobčak zavolal na mobil kolegu z New Yorku.

Táto výzva otvorila prevádzku prvej ruskej mobilnej komunikačnej siete Delta Telecom postavenej na fínskych zariadeniach. Dnes si však málokto pamätá, že od 60. do polovice 80. rokov patril ZSSR k lídrom vo vývoji mobilnej komunikácie.

 

ZSSR viedol vo vývoji mobilných komunikácií až do polovice 80. rokov. Dôkazom toho je altajský rádiotelefónny komunikačný systém, vyvinutý najmä Voroněžským výskumným ústavom spojov, ktorý bol vedúcou organizáciou vo vývoji vojenských mobilných rádiokomunikácií.

Altajský rádiotelefónny systém bol koncipovaný koncom 50. rokov ako prostriedok telefonickej komunikácie medzi štátnymi predstaviteľmi, straníckou a priemyselnou nomenklatúrou – vo všeobecnosti ťažkými ľuďmi. Prvý vývoj bol úspešný a bol ocenený Zlatým diplomom na výstave v Bruseli v roku 1963.

Skúšobná prevádzka systému sa začala v roku 1963 v Moskve, o rok skôr ako jeho americký náprotivok. Prvé systémy vážili veľa, fungovali na lampách. Keď v 70. rokoch prešli na tranzistory a v 80. rokoch na mikroobvody, hmotnosť a rozmery sa znížili. V prvých prototypoch sa účastnícke čísla vytáčali pomocou diskov, ale kvôli neustálemu traseniu – zariadenia boli inštalované spravidla v autách – prešli na tlačidlový systém.

Príbeh

Systém Altaj bol vytvorený koncom 60-tych rokov Voroněžským výskumným ústavom spojov, ktorý vyvinul okrem iného operačné mobilné komunikačné systémy pre Ministerstvo obrany ZSSR a stal sa jednou z prvých mobilných rádiotelefónnych sietí v Európe fungujúcich na princípe bunkovej komunikácie – s jednou (radiálna konštrukcia) alebo niekoľkými základňovými stanicami umiestnenými na výškových budovách. Pred jeho zavedením sa používali nie príliš pohodlné autorádiá ARS, ktorých simplexný režim nútil účastníka periodicky prepínať režim z príjmu na vysielanie pomocou tlačidla push-to-talk. V dôsledku toho hrozilo vzájomné „umlčanie“, preradenie ešte skôr, ako druhý koniec radu dokončil svoju vetu. Takéto rádiá mali aj ďalšie negatívne stránky, napríklad nemožnosť pripojenia k verejným sieťam a iracionálne využívanie frekvenčných pásiem. Na odstránenie všetkých týchto nedostatkov vznikol systém Altai VHF, samozrejme, úplne domáci vývoj.

Altai začal pracovať v Moskve už v roku 1965, absorboval všetky najlepšie vedecké a technické úspechy tých rokov (v roku 1963 v Bruseli systém získal Zlatý diplom), bol veľmi zložitý z hľadiska elektronickej základne použitej v zariadení a umožňoval plnú – duplexné pripojenie. Je pravda, že spočiatku sa prepínanie účastníkov vykonávalo manuálne – ženskými telefónnymi operátormi, ale potom, ako počet účastníkov rástol, úplne prešli na automatický stroj. Keďže „Altaj“ nebol určený pre obyčajných smrteľníkov (zoznam účastníkov schválila Rada ministrov), spočiatku obsahoval funkcie potrebné pre vedúcich pracovníkov krajiny: volanie skráteným číslovaním, kruhové volanie niekoľkých účastníkov a odovzdávanie pokynov súčasne, konferenčné hovory – rokovania viacerých účastníkov súčasne a pod.

Odvtedy prešiel Altaj niekoľkými vážnymi modernizáciami, z ktorých jedna z najvýznamnejších nastala v roku 1980 – počas olympijských hier v Moskve. Jedným z hlavných výsledkov tejto modernizácie bola možnosť využitia zariadení informačnej bezpečnosti, vďaka čomu sa zoznam altajských predplatiteľov ešte viac rozšíril – stali sa manažérmi veľkých podnikov, straníckymi a vládnymi predstaviteľmi, vojensko-priemyselným komplexom, mestskými službami a komunikačné podniky (Mosgortrans, Mosenergo, cestné služby, ambulancia, policajné oddelenie, MGTS, MGRS, MDRSV…). Do roku 1994 fungovali siete Altaj v 120 mestách SNŠ a 53 % všetkých používateľov mobilnej komunikácie malo Altaj!

 

Ďalšia radikálna modernizácia Altaja v Moskve bola takmer dokončená v roku 1995 – v dôsledku toho dnes zo starého systému zostali takmer len frekvencie a analógový princíp modulácie signálu, všetky zariadenia boli nahradené systémom Actionet od spoločnosti Nokia, ktorý používal digitálne prepínanie metódy , hovor, identifikácia účastníka. Sieť Moskovského Altaja sa tak v podstate stala sieťou Actionet. Samozrejme, dochádza aj k ruskému vývoju, vrátane vytvorenia terminálov v šikovnom formáte, ale používajú sa najmä v regiónoch.

Aj po zavedení fínskych technológií sa však nástupca Altaja v Moskve ďalej rozvíjal, a tak bol spolu s vývojármi z Tuly zavedený systém automatickej identifikácie čísla – Caller ID – v sieti ASVT – najväčšieho moskovského operátora tohto typu komunikácia. Dnes sa tak medzi používateľmi tejto siete objavili najväčšie medzibankové združenia, tlačové agentúry, veľvyslanectvá, obchodné misie, obchodné štruktúry a jednotlivci.

Kľúčové vlastnosti

Každý človek sa teraz môže stať predplatiteľom tohto systému (áno, systém stále funguje v rozľahlosti Ruska, 2012), dostáva nielen sedemmiestne moskovské číslo, ale aj také nové príležitosti, ako je napríklad faxový prenos a internet. prístup (pri nízkej rýchlosti však – cca 12 kbit/s), pripojenie GPS zariadení. Dokonca sa podarilo zhotoviť verejné rozhlasové telefónne automaty v oblastiach, kde sa jednoducho nevypláca inštalovať medený telefónny pár (napr. operátor ASVT má v regióne nainštalovaných už viac ako 1000 telefónnych automatov) alebo napr. riečne plavidlá. Nová služba sa objavila aj pre bežných občanov – moskovský telefón na chate, vo vidieckom dome, len za 5 dní, potrebný hlavne na prekonanie byrokratických postupov. Okrem toho súčasná sieť Altaj založená na zariadení Actionet môže byť teraz použitá na všetky druhy monitorovania a telemetrie – od inštalácie senzorov na mosty až po bezpečnostné a protipožiarne systémy.

Rádiokomunikácia sa dostala aj do interiéru električiek a autobusov – keďže oblasť pokrytia je 100 %, mobilný používateľ takejto siete nikdy nebude „mimo oblasť pokrytia“.

Ďalšou oblasťou použitia sú podnikové siete (až po organizáciu dispečerských služieb), najmä pri obsluhe objektov ako sú staveniská alebo verejné akcie. Faktom je, že dnes môžete pripojiť základnú stanicu štandardu DECT a teda niekoľko telefónov tohto formátu k terminálu nainštalovanému v aute, čo vám umožňuje organizovať mobilnú komunikáciu na akomkoľvek mieste bez akýchkoľvek nákladov pri zachovaní možnosti prístupu k celomestská sieť – DECT slúchadlá majú dosah až 800 metrov priamej viditeľnosti a až 200 metrov v mestských oblastiach. Vo všeobecnosti je možné k základnému modulu rádiostanice pripojiť takmer akýkoľvek telefón.

Používanie „Altaja“ na verejných podujatiach s veľkými davmi ľudí poskytuje obrovskú výhodu oproti predplatiteľom konvenčných mobilných sietí – toto spojenie sa nikdy „nezrúti“ ani pri príleve ľudí, ktorí chcú každému, koho poznajú, zaželať šťastný nový život. rok. V núdzových prípadoch, keď je GSM nedostupné, nefunkčné alebo dokonca špeciálne vypnuté, sa nedá vyhnúť trunkovej komunikácii – preto je spolu s inými typmi komunikácie prítomná v zberných vozidlách, sanitkách a záchranných službách.

Okrem v zásade nemožného zlyhania pripojenia v dôsledku preťaženia siete a nepretržitého pokrytia Moskvy a regiónu (dokonca aj nádrží a lesov) je vysoká dostupnosť a kapacita siete Moskva RusAltai dosiahnutá schopnosťou pripojiť svojich účastníkov k sieti Iskra. Digital Business Service Network, ktorá vám umožní zbaviť sa dlhých časov vytáčania obídením preťaženého prístupového bodu do medzimestskej siete. Ale samozrejme najdôležitejšie funkcie v Altai sú funkcie požadované firemným zákazníkom, pre ktoré bola vlastne celá sieť vytvorená – už spomínaný skupinový hovor, konferenčné hovory, “request to call”, presmerovanie, uzavretá firemná sieť, a tak ďalej. V sieťach GSM sa toto všetko len začína objavovať.

Technológie

Súčasná rádiotelefónna sieť, vybudovaná na báze zariadenia Actionet, je trunkový rádiový komunikačný systém štandardu MRT-1327, to znamená, že zdieľa pridelené frekvenčné pásmo s viacerými účastníkmi. Frekvenčné pásmo, ktoré bolo kedysi Altajom pridelené, je v priaznivom rozsahu 300 – 330 MHz, vďaka čomu jedna základňová stanica umiestnená na výškovej budove (úplne prvá základňová stanica Altaj bola inštalovaná na jednom z moskovského stalinského výškového domu). stúpa, potom bol presunutý na televíznu vežu), „najazdí“ 50-100 km a spojenie je prakticky nezávislé od poveternostných podmienok a je veľmi stabilné. Mimochodom, prenos reči je analógový (používa sa aj digitálny, ale na zariadení operátora alebo napríklad na prenos čísla volaného účastníka), pretože to umožňuje ušetriť určitú šírku pásma v porovnaní s „digitálnym“. A kvalita prenosu hlasu so stabilným pripojením je citeľne lepšia ako v sieťach GSM. Na spoľahlivé pokrytie Moskvy v zásade stačí iba jedna BS, hlavný poskytovateľ komunikačných služieb „Altaj“, spoločnosť ASVT, má dnes nainštalovaných viac ako 20 základňových staníc, takže oblasť Moskvy je 100% pokrytá komunikáciou; a v žiadnej oblasti pokrytia nie sú žiadne „prázdne miesta“.

Nedostatky

Hlavná nevýhoda siete Moskovský Altaj/Actionet priamo vyplýva z jej výhod – veľký polomer jednej bunky si vynucuje použitie výkonných mobilných terminálov – tento systém s hmotnosťou cca 3 kg si môžete nainštalovať len do auta, na loď alebo do vidiecky dom. Okrem toho existuje niekoľko obmedzení pri podpise zmluvy o inštalácii takejto výkonnej rádiostanice (2 W) do automobilu: „ak je vozidlo vybavené zariadením plynovej fľaše alebo má dielektrický poklop alebo karosériu, koncové zariadenie je nie je nainštalovaný.”

Samozrejme existujú telefóny v „ručnom“ formáte, ale ich výkon a slabá batéria jednoducho neumožňujú ich plné využitie v moskovských článkoch – dosah prenosného telefónu je asi 10 km. Z toho mimochodom vyplýva aj environmentálna bezpečnosť tohto typu komunikácie – malá anténa na streche auta (25 cm) alebo chaty je zdraviu oveľa menej škodlivá ako mobil pri uchu alebo vo vrecku džínsov. Terminály sú však vybavené vlastnou batériou, takže môžu pracovať autonómne 2-3 hodiny, napríklad ak na chate náhle vypadne elektrina.

Ďalším malým nedostatkom je, že zatiaľ nie je potrebné čakať na aktualizácie zostavy telefónov. Tak ako Nokia vytvorila dva-tri terminály (stará Nokia RD58, nová Nokia RD72, začali sa však objavovať trunkingové zariadenia Motorola) pre altajské frekvencie, tak ich budeme musieť zatiaľ používať. Faktom je, že altajské frekvencie v iných krajinách využíva najmä armáda, a preto sa pre ne prakticky nevyrába žiadne civilné vybavenie.

Neprístupné sú aj výhody roamingu – po celej krajine vzniklo mnoho sietí tohto štandardu, no ak si chcete napríklad zobrať terminál niekam na expedíciu, budete si ho musieť na mieste prepojiť s novým operátorom – a žiadne SIM karty zatiaľ, žiaľ, neexistujú – kód operátora je všitý priamo do samotného zariadenia. Okrem toho na internete nájdete aj sťažnosti na kvalitu komunikácie, ktorá sa pri slabej úrovni signálu ukazuje ako závislá od mestského rozvoja a terénu, rovnako ako iné mobilné komunikácie.

Trunking

Slovo trunking pochádza z anglického trunk – diaľnica, kufor. Hlavným princípom organizácie trunkovej rádiovej komunikácie je automatické pridelenie voľného frekvenčného kanálu pre každú požiadavku a odpoveď. To znamená, že vo všeobecnom prípade sa kanál vyberá dynamicky – oddelene na príjem, oddelene na prenos a ak sa informácie dočasne neprenášajú, kanál sa uvoľní pre ostatných účastníkov.

Hlavné výhody trunkovej siete sú:

• ochrana proti odpočúvaniu v dôsledku dynamického prideľovania kanálov a používania scramblerov;
• jednoduchosť organizácie individuálnych aj skupinových hovorov, konferenčných hovorov;
• takmer okamžité spojenie s predplatiteľom;
• možnosť prenosu dát cez rádiový kanál;
• schopnosť implementovať automatické alarmy o núdzových situáciách (napríklad pre ručné terminály – režim „Muž spadol“ – ak je rádiostanica nejaký čas v horizontálnej a nie vertikálnej polohe, automaticky sa prenesie poplašný signál) ;
• prítomnosť prioritného systému – účastník, ktorému je potrebné preniesť poplachový signál, môže prerušiť menej dôležité spojenia;
• jednoduchosť organizácie miestnej mobilnej komunikačnej siete;
• ziskovosť siete s malým počtom predplatiteľov.

Mobilná bunka v politike ZSSR

Jedným z prvých sovietskych politikov, ktorí používali mobilnú celulárnu komunikáciu, bol Michail Gorbačov. Počas návštevy Fínska v apríli 1987 viceprezident Nokie Stefan Widomski navrhol Gorbačovovi zavolať z jedného kilogramového mobilného telefónu Mobira Cityman 450.

„Politik zavolal na ministerstvo komunikácií ZSSR. Tento moment je zachytený na fotografii. Spolu s telefónom ho daroval múzeu, ktoré bolo otvorené v roku 2003, Stefan Widomski prostredníctvom riaditeľa Neva-Cable Jurija Matveeva. Práve on poskytol múzeu podrobnejšie písomné informácie o okolnostiach historickej výzvy,“ hovorí Borisová. Mimochodom, podľa cudzincov dostal tento fínsky model telefónu vo svete láskyplnú prezývku „Gorby“.

Situácia je o niečo horšia so spoľahlivosťou okolností slávneho prvého telefonátu Anatolija Sobčaka z Petrohradu 9. septembra 1991.

„Podľa ústnych spomienok žijúcich očitých svedkov bol hovor uskutočnený ako akt symbolizujúci otvorenie prvej mobilnej komunikačnej siete u nás, Delta Telecom. Tlač píše, že hovor bol uskutočnený z telefónu Mobira MD59-NB2. Neexistujú však o tom žiadne listinné dôkazy,“ hovorí špecialista. Na úlohu historickej pamiatky si podľa nej môže nárokovať niekoľko mobilných zariadení rôznych značiek, ktoré múzeum v roku 2003 súčasne dostalo od spoločnosti Delta Telecom.

Prvé mobilné telefóny, ktoré vrátane prídavnej jednotky s napájaním, anténou a ovládaním vážili okolo troch kíl, sa v krajine dali kúpiť za dvetisíc dolárov, pripojenie stálo rovnako, minúta rozhovoru sa odhadovala na jeden dolár. Telefóny sa nazývali „delty“ podľa Delta Telecom. Zbierka Popov Central Museum of Communications obsahuje celú rodinu takýchto retro telefónov. Patrí medzi ne aj slávny model Nokia 8110, ktorý sa stal populárnym po tom, čo sa ním začali volať prísni záchrancovia ľudstva z filmu „Matrix“ – tento model bol pre tvar puzdra ľudovo prezývaný „banán“.

Evolúcia revolúcie

V 90. rokoch bol mobilný telefón v Rusku súčasťou povinného súboru atribútov luxusného, ​​no niekedy aj krátkodobého života „nových Rusov“. Jednoduchší občania viedli búrlivé debaty o tom, či je etické, aby majitelia mobilných telefónov telefonovali na verejných miestach, a niektorí nosili vo vreckách diaľkové ovládače televízora a vydávali ich za prestížne „mobilné telefóny“. Začiatkom 21. storočia sa mobilný telefón stal nepostrádateľným spoločníkom v každodennom pracovnom živote obyčajného Rusa. Súčasná generácia si život svojich „predkov“ bez mobilného telefónu jednoducho nevie predstaviť. „Ako si dohodli stretnutia? Ako sme komunikovali – žiadny internet, žiadna mobilná komunikácia!“ – prekvapená je študentka Petrohradu Irina. Mobily mení každé tri mesiace a na pevnú linku si zavolá len vtedy, keď mobil nenájde v byte.

V krajine sa ale stále nájdu fanúšikovia retro telefónov. Takže v zbierke Petrohradčana Dmitrija Kazakova sú ich desiatky. „Niekto mi niečo dá, niečo kúpim, niečo vymením,“ hovorí zberateľ. Ceny za staré modely sa líšia „od fľaše piva po 8 000 rubľov“. „Asi najväčší záujem o kolekciu je o prvý čiernobiely dotykový telefón Alcatel One Touch Com – starý otec moderných iPhonov, ktorý má len dve tlačidlá,“ hovorí obyvateľ Petrohradu. Podľa neho v Rusku nie je viac ako päťdesiat serióznych zberateľov mobilných telefónov, vo svete ich je viac – asi 500 ľudí.

Poškodenie  zdravia?

Ako každá populárna časť našej doby, aj mobilný telefón sa rýchlo stal obklopený hromadou fám a sporov o jeho možnom nebezpečenstve pre ľudský život. „Existujú praktické štúdie potvrdzujúce určitý vplyv ultra vysoko frekvenčného žiarenia mobilných telefónov na mozog. Hoci sila takéhoto žiarenia je malá a čisto teoreticky by nemala predstavovať nebezpečenstvo pre ľudí. Ale odporúčania nenosiť mobil vo vrecku, nedávať si telefón vedľa seba na nočný stolík pred spaním a volať čo najmenej majú reálny základ,“ hovorí Nina Borisová. Odborníci neodporúčajú držať telefón pri hlave pri pripájaní sa k predplatiteľovi. V tomto čase je jeho výkon maximálny. Každý používateľ mobilného telefónu potrebuje vedieť, že žiarenie je obzvlášť silné pri jazde autom, vo vlaku, v tuneloch, v plechových garážach a železobetónových budovách.

Mobilný telefón zároveň môže často zachrániť život, tvrdia záchranári. „Keď človek ide na člne na „voľnú vodu“ alebo ide do lesa na hríby, jednoducho si musí vziať so sebou plne nabitý telefón! – hovorí Tatyana Skrigoňuk, zamestnankyňa tlačovej služby petrohradského ministerstva pre mimoriadne situácie. Hovor z mobilného telefónu pomohol aj tým, ktorí zostali pod troskami havarijných budov, keď minúty tikali. Našťastie si už nikto nevie predstaviť svoj život bez mobilného telefónu.