Profesor Andrej Tušer v knihe “Spoza pera”: Ako ma chráni rovnica hrozno + slnko = zdravie
Som spätý s ňou ako s pupočnou šnúrou. S tou rovnicou v nadpise. Ešte z obdobia päťdesiatych rokov minulého storočia. Ako chlapec som chodieval k starým rodičom do veľkobielskeho chotára na oberačku hrozna.
S rodinou Gálových z konca Cintorínskej ulice (Temető utca), teda dedkom Adolfom (nagyapa Dolfi bácsi), babkou Žofiou (nagymama Zsófi néni), mamičkou Gizelou a s ďalšími príbuznými. Pestovali najmä červenú odrodu Modrý portugal. Pamätám si ho ako „portogéziu“… Náramne sa mi páčilo, ako na tmavofialovo zafarbovalo prsty a dlane. Keď som sa sem-tam dotkol tváre, vyzeral som po oberačke ako indiánsky bojovník. A nedajbože si otrieť ruku o nohavice či košeľu. To sa už nevypralo.
Jedlom bol krajec chleba z jednej a strapec modrého hrozna z druhej ruky. Až do puknutia brucha, ako sme sa my, mladí, smiali… Mali sme ku chlebu síce aj mäsko, slaninku, cibuľku, dokonca aj koláč, ale ten strapec hrozna v hrsti, to bolo to pravé… A zapíjali sme troškou vína. Babka nám vždy rada naliala. Bola presvedčená, že je to zdravé, pretože je červené ako krv a je v ňom plno slnka. Nabádala nás, aby sme ho nepili naraz. Vraj pite po troche medzi jedlom – tak sa neopijete, hovorievala. Keď si dnes spomeniem na tento zvyk (doteraz ho mám rád…), asi by som na verejnosti urobil pekný prehrešok proti etikete pitia…
Víno, najmä zo šľachtených odrôd, je zdravý nápoj. Biele, ružové i červené. Každý druh má špecifický vplyv na ľudský organizmus. Odporúčajú ho nielen odborníci z vinohradníctva, ale aj z medicíny. Napríklad kardiológovia. Z múdrostí starých hematológov som tiež vyčítal, že dobré víno tvorí dobrú krv.
Nechcem zovšeobecňovať, pretože názory na užívanie vína sa rôznia, predovšetkým v medicínskej vede. Skúsenosti mojich priateľov i moje však potvrdzujú podporné hlasy. Viacerí lekári dokonca dokážu na základe výskumov a analýz navrhnúť, respektíve určiť mieru, aké množstvo vína je „ešte“ zdravé, a kde je hranica, po prekročení ktorej ide o zdravotné riziko. Napísali o tom nielen články, ale aj knihy.
Skúsenosti s viničom a vínom som získal pri mojich rodičoch. Ako som už spomenul, mamička Gizela Gálová (vlastne už Tušerová) s nami chodievala na spomínané oberačky. My sme neskôr takisto mali okolo domu vinohrad s rôznymi odrodami – od bieleho po modré. Okolo 150 koreňov. Naučil som sa pri oteckovi Ignácovi, ktorý často získaval ocenenia na výstavách vína v Senci, o ne starať. Od jari do jesene, od jesene do jari. Od prác vo vinohrade, po dorábanie v pivnici. A tiež som získaval (aj) vysoké hodnotenia.
Na stole v kuchyni u rodičov vždy stávala fľaša s vínom. Keď som prvýkrát prišiel domov s nastávajúcou manželkou Jiřinkou Dubskou z Brna, pred obedom sa ma šeptom spýtala, čo oslavujeme. Odpovedal som otázkou, prečo sa pýta. A ona očami ukázala na fľašu. Vysvetlil som jej, že neoslavujeme, ale víno je na našom stole pravidlom.
Tieto slová sa môžu zdať provokáciou, možno u niekoho propagáciou alkoholu. Prečítal som počas života mnoho publikácií na túto tému. Veď ide aj o moje zdravie. Nepoviem však nič nové, ak spomeniem verejné vystúpenia a knihy medzinárodne uznávaného českého detského kardiochirurga profesora MUDr. Milana Šamánka, doktora vied. On presne vymedzil užívanie tohto kráľovského moku.
Nás, priateľov nad sedemdesiat rokov, ktorí sa pravidelne každý piatok stretávame U Štefana, pán profesor kardiológ iba utvrdil v našom správnom počínaní. Po pestrom olovrante s aperitívom si štrngneme s prvým pohárom vína. Ďalšie potom užívame tak, aby sme neprekročili odporúčanú normu: štyri decilitre. Vieme, že pijeme dobré, zdravé víno. Vlastnými rukami obratý rýnsky rizling v malokarpatských vinohradoch spracúvame doma v Senci. V pivnici u priateľa Štefana Vörösa s vnukom Lukášom a s trojgeneračnou rodinou Šestákovcov: dedkom Mikulášom, jeho synom Jaroslavom a vnukom Samuelom…
Ešte vysvetlenie rovnice z titulku: hrozno sa pestuje na svahoch, kde ho dotuje slnko. Lúče sa dostanú do plodov. Z nich vylisujeme mušt, ktorý postupne dozrieva do číreho vína. Jeho užívaním sa slnko dostáva do nášho tela. A to už poznáme: Kam chodí slnko, tam nechodí lekár…
Text a fotografie: Andrej Tušer
