Pred tridsiatimi rokmi začal začiatok konca ZSSR
MOSKVA – Pojmom augustový puč sa označuje neúspešný pokus o štátny prevrat v Sovietskom zväze v dňoch 19. až 21. augusta 1991.
Skupina funkcionárov z konzervatívneho krídla Komunistickej strany znepokojená vývojom v krajine po Gorbačovových reformách vytvorila takzvaný Štátny výbor pre výnimočný stav, ktorý sa pokúsil krajinu ovládnuť. Puč nezískal podporu väčšiny ozbrojených síl a navyše sa stretol s odporom obyvateľov. Po troch dňoch bol potlačený a hlavní aktéri zatknutí a súdení. Dôsledkom puču bolo urýchlenie procesu rozpadu Sovietskeho zväzu a mocenský vzostup Borisa Jeľcina na úkor Michaila Gorbačova.
Roku 1985 Gorbačov začal program reforiem, ktorého hlavnými prvkami boli ekonomické a politické zmeny, známe ako perestrojka a glasnosť. Tieto zmeny sa však stretli s nesúhlasom ľavého krídla samotnej KSSZ. Odpor voči reformám silnel so zhoršujúcou sa ekonomickou a politickou situáciou v Sovietskom zväze. V júni 1991 niekoľko straníckych funkcionárov a spisovateľov publikovalo otvorený list “Slovo k ľudu”, ktorý bol chápaný ako manifest proti perestrojke. Navyše začali získavať priestor snahy o väčšiu nezávislosť neruských národov, ktoré pociťovali šancu na väčšie sebaurčenie. V sovietskom režime narastali obavy, že niektoré, alebo dokonca všetky zväzové republiky zo Sovietskeho zväzu vystúpia.
Po niekoľkých rokovaniach nakoniec republiky súhlasili s novou Federálnou zmluvou na báze federácie nezávislých republík so spoločným prezidentom, zahraničnou politikou a ozbrojenými silami. Zmluva mala byť podpísaná 20. augusta 1991. Hoci mala zmluva posilniť Zväz, panovali obavy komunistickej strany, že niektoré menšie zväzové republiky , predovšetkým pobaltské, budú trvať na úplnej nezávislosti.
V pondelok 19. augusta 1991, deň pred tým, kedy mal Gorbačov a skupina štátnych predstaviteľov republík podpísať dohodu o budúcej únii suverénnych štátov, pokúsila sa skupina, ktorá sa sama nazývala Štátny výbor pre výnimočný stav (Государственный комитет по чрезвычайному положению), uchvátiť moc v Moskve. Všetci účastníci získali svoje pozície ešte len za Gorbačova. Boli to: Gennadij Ivanovič Janajev, viceprezident ZSSR; Dmitrij Timofejevič Jazov, minister obrany; Vladimir Alexandrovič Krjučkov, predseda KGB; Valentin Sergejevič Pavlov, predseda vlády, Boris Karlovič Pugo, minister vnútra; Oleg Dmitrijevič Baklanov, člen ÚV KSSZ; Vasilij Alexandrovič Starodubcev, predseda Zväzu roľníkov a Alexander Ivanovič Tizjakov, predseda združenia štátnych podnikov v priemysle či stavebníctve.
Na čele odporu proti sprisahancom bol prezident RSFSR Boris Jeľcin a štruktúry ruskej republikovej moci nachádzajúce sa v „Bielom dome“ v Moskve. Niekoľko mesiacov pred prevratom mala americká vláda informácie o nadchádzajúcom prevrate a informovala o tom Borisa Jeľcina. Priame aj nepriame obete udalostí, ktoré zomreli v auguste, možno napočítať do 10 ľudí. Traja dostali posmrtne vyznamenania Hrdina ZSSR.
Dňa 11. augusta veľvyslanca Matlocka v ZSSR dočasne nahradil diplomat James Collins, pretože Robert Strauss, ktorý bol vymenovaný za Matlocka, ešte nebol zložený. Počas 19. augusta, v prvý deň puču, asi o 14. hodine, pozvali veľvyslanca do Jeľcinovej kancelárie, aby odovzdal odkaz prezidentovi Bushovi. Deň na to George W. Bush starší telefonoval s Jeľcinom a povedal, že ak porazí pučistov, Rusko „sa dostane do civilizovanej komunity štátov“. Prezident USA tajne nariadil americkým špeciálnym službám, aby zaslali spravodajské údaje o pohybe sovietskych vojsk prezidentovi Ruska a odoslali ich z amerického veľvyslanectva do moskovského Bieleho domu, vzdialenosť medzi nimi je asi 200 metrov, inžinier so špeciálnym vybavením, ktoré pomohlo Jeľcinovým priaznivcom chrániť telefónne rozhovory pred odpočúvaním a sledovaním. Signalár zároveň nadviazal kontakt medzi Bielym domom a sovietskou armádou takým spôsobom, že „Jeľcin mal možnosť ich priamo osloviť a presvedčiť ich, aby zostali na svojich miestach“.
Jeden z amerických predstaviteľov neskôr povedal: „Komunikovali sme s Jeľcinom v reálnom čase … Dodržiavali sme všetky rozkazy [pučistov] a Jeľcinovi predkladali informácie ako na striebornom podnose.“ Medzi rokovaniami sledovanými americkou stranou boli správy predsedu KGB Krjučkova a ministra obrany Jazova. Napriek protestom NSA sa Bush rozhodol, že najdôležitejši v danej situácii je pomôcť Borisovi Jeľcinovi.
V roku 2002 bola v almanachu NSA zverejnená cenzurovaná správa o odpočúvaní. Vedec John Dunlop poznamenal, že Bushovo rozhodujúce a riskantné kroky na pomoc odporcom puču môžu ovplyvniť to, ako budú historici vnímať amerického prezidenta.
Aj počas obliehania Domu sovietov sa americkí diplomati stretli s Jeľcinom a diskutovali s ním o pláne evakuácie na veľvyslanectvo USA, ale Boris Nikolajevič to odmietol, pretože „ľudia nemajú radi, keď do našich záležitostí zasahujú cudzinci“. Vedúci prezidentskej bezpečnostnej služby Alexander Korzakov tento incident popísal aj vo svojich pamätiach. Jeľcin však podľa neho nekomunikoval priamo s diplomatmi.
V stredu 21. augusta o druhej hodine Robert Strauss, ktorý zložil prísahu ako veľvyslanec v USA, odletel malým vojenským lietadlom na letisko Šeremetjevo.
