Pred 100 rokmi začalo pracovať družstvo Interhelpo

Interhelpo bolo priemyselno-výrobné družstvo česko-slovenských robotníkov a roľníkov (esperantistov a idistov) založené v máji 1923 v Žiline na pomoc budovania socializmu v sovietskom Kirgizsku.

 

Esperanto (pôvodne Lingvo Internacia – „medzinárodný jazyk“) je najrozšírenejší medzinárodný plánový, teda umelý jazyk. Vypracocoali ho u 1907 na základe esperanta, preto sa mu hovorí aj reformované esperanto (Esperanto reformita). Autormi boli Louis Couturat a Léopold Leau, ktorí založili Délégation pour l’Adoption d’une Langue Auxiliaire Internationale

V rokoch 1925 až 1932 odišlo zo železničných staníc Žilina a Brno celkom 1 078 osôb (407 členov družstva a 671 rodinných príslušníkov) v štyroch transportoch. Napriek úspechom zaniklo v roku 1943.

Správa z časopisu Nové Rusko konštatuje:

Organisátorem družstva “Onterhelpo” (idistický terín “Svépomoc”) jest Rudol Mareček, ktoré se několik roků zdržoval v Turkestaně a vrátil se do Československa v roce 1921 s úmyslem vypraviti do SSSR hospodářské a průmyslové družstvo.

Základ k němu byl dán v roce 1923 v Žilině na Slovensku. Nákladem družstva byl Rudolf Mareček vyslán do Moskvy, aby uzavřel s  smlouvu; cestu podnikl společne se sen. Chlumeckým. Z Moskvy se odebral do Turkestanu, kde na radu místních sovětů se rozhodl sídlem družstva učiniti město Piškek, nyní hlavním městem autonomní Karakirgizské republiky.

Uzavřená smlouva s místními sověty byla na to v Moskvě. Dle smlouvy, ktorá zní na dobu 12 let, pronajaty byly družstvu za velmi výhodných podmínek pozemky pro hospodářské a stavení účely;  družstvo se pak zavázalo zříditi cihelnu, pilu, zámečníckou dílnu, vzorné polní hospodáťství a chmelnici.

Vznik Interhelpa bola reakcia na výzvu Vladimíra Iljiča Lenina, pomôcť vybudovať socializmus na území dnešného Kirgizska. Z bývalého Československa sa do ZSSR vycestovali skupiny z Česka ako boli Pragomašina, Kladenská komuna, Reflektor, Slovácká komuna. Najväčšiu skupinu ľudí však tvorilo Interhelpo.

Družstvo Interhelpo vzniklo ako myšlienka českého komunistického agitátora Rudolfa Marečka, ktorý istú dobu žil v Kirgizsku.

V roku 1924 bola medzi sovietskou vládou a predstaviteľmi Interhelpa uzatvorená dohoda o presídlení do Kirgizska. Interhelpo mala byť komúna, pôvodné zložená len z členov komunistickej strany. Bol stanovený poplatok 5 000 korún za vstup do družstva a ďalšie peniaze za cestu rodinných príslušníkov.

Dňa 24. apríla 1925 prišiel prvý transport do hlavného mesto Kirgizska u nás vtedy nazývaného Pišpeku, ktorý bol od roku 1926 Sovietmi premenovaný na Frunze a od roku 1991 premenovaný Biškek. Michail Vasilievič Frunze (rusky Михаил Васильевич Фрунзе; * 2. február 1885, Biškek, Kirgizsko – † 31. október 1925, Moskva, ZSSR) bol sovietsky politik, vojenský činiteľ a významná osobnosť ruskej občianskej vojny.

Štefan Duček a manželkou Pavlínou a deťmi Alexandrom a Júliusom.

Pôda, podnebie však neboli priaznivé. Nikto ich nečakal. Problém bol aj v tom, že v Altajsku doteraz nie je železnica a Pišpek bola posledná stanica. Transport mal 303 osôb z Československa a 14 vagónov s vybavením, strojmi pre stolárske, zámočnícke, sústružnícke, kolesové, krajčírske a obuvnícke dielne, poľnohospodárske stroje, stroje pre koželužne, kompletná píla. Pätnásťtisícový Pišpek bol vtedy vlastne len väčšou dedinou, kde okrem kostolov a niekoľkých mešít bolo iba zopár väčších tehlových budov. Žiadna významnejšia továreň, väčšia škola či nemocnica, dokonca ani vodovod či kanalizácia.

V rokoch 1925 až 1932 odišlo z Československa, zo staníc Žilina a Brno, celkovo 1078 osôb (405 Čechov, 380 Slovákov, zvyšok iné národnosti; 407 bolo členov a 671 rodinných príslušníkov) v štyroch transportoch. Družstvo bolo v ČSR zaregistrované ako „Interhelpo, všeobecné výrobní a spotřebitelské družstvo v Žilině“ so štatútom schváleným štátnymi orgánmi. Na stanici Žilina je umiestnená pamätná tabuľa, venovaná udalosti.

Medzinárodný jazyk ido bolo zreformované esperanto a zakladateľ družstva Mareček ho chcel využívať ako spoločnú reč v novej vlasti československého družstva. Jazyk sa však na svetovej pôde a ani v Interhelpe neujal a členovia družstva využívali skôr „spontánne esperanto“, teda zmes esperanta a slov prevzatých z češtiny, slovenčiny, nemčiny, maďarčiny či ruštiny. Mareček necestoval s prvými účastníkmi Interhelpo a obával sa ich navštíviť, po tom čo tam vznikli rozpory.

Po príchode do dnešného Biškeku museli prví členovia družstva niekoľko mesiacov žiť v starom vojenskom lágri. Pišpecké úrady im prenajali zdemolovaný zajatecký tábor, v ktorom ešte desaťročie predtým trpeli vojaci z Rakúsko-Uhorska, medzi nimi aj mnohí Česi a Slováci. Niektorých však tábor, neistota, kolísavé teploty a nedostatok peňazí vydesili natoľko, že po necelom týždni po príchode presunuli debny s oblečením a vecami späť na vlakové nástupište a radšej sa vrátili späť do Československa. (Počas prvých štyroch rokov odišla nazad viac ako polovica.)

Keďže spoločná pokladnica družstva bola po príjazde takmer prázdna, pišpecké úrady im po povolení z Moskvy, poskytli úver na nákup koní i materiálu. Postupne začal svojpomocne budovať ulice svojho nového mesta.

Viacero detí aj dospelých zomrelo na nákazu týfusom či na maláriu. Väčšina malých detí do troch rokov, ktoré pricestovali prvý transportom, v prvom roku zomrela. V Piškeku neboli lekári, prví dvaja prišli až s druhým transportom.

Spoločná pokladnica, z ktorej sa mali financovať nákupy bola stále takmer prázdna. Vedenie družstva si požičalo a preto rozhodlo, že členovia dostanú výplatu až vtedy, keď budú fungovať dielne. Dovtedy získavali peniaze len predajom svojich vecí na trhu alebo poskytovaním drobných služieb. To trvalo asi rok. Až v polovici roku 1926 dostali družstevníci prvú výplatu.

Družstvo vybudovalo celý rad prevádzok „na zelenej lúke“. V kirgizských stepiach v okolí Interhelpa boli postavené a uvedené do prevádzky tieto zariadenia.

• 1925 prvá elektráreň v Kirgizsku
• 1927 textilná továreň (Klement Gottwald)
• 1928 taviareň
• továreň na nábytok
• koželužný závod
• textilná fabrika

Ďalej vybudovali nemocnice, poskytli technickú pomoc pri stavbe Turkestansko-sibírskej železnice a priehrady Čustroj, pri zavlažovacích prácach a pri výstavbe hlavného mesta Kirgizska (vládna budova, štátna banka a pod.).

Už roku 1925 bolo Interhelpo oficiálne vyhlásené ako najlepšie družstvo v Sovietskom zväze. V roku 1934 sa družstvo podieľalo na priemyselnej výrobe Kirgizska celými 20 percentami.

V roku 1935 pracoval v podnikoch družstva veľký, zjednotený mnohonárodný tím. Medzi 525 členmi družstva bolo 261 Rusov, 76 Ukrajincov, 40 Slovákov, 39 Čechov, 22 Maďarov. 21 Nemcov, 14 Kazachov a 52 ľudí iných národností.

Zaujímavým faktom je, že známy politik Pražskej jari Alexander Dubček bol účastníkom Interhelpa, spoločne so svojimi rodičmi. Otec A. Dubčeka Štefan bol v máji 1942 kooptovaný za člena 3. ilegálneho ÚV KSS a 19. júla 1942 ho zatkla Ústredňa Štátnej Bezbečnosti a bol väznený v koncentračnom tábore Mauthausen, podobne ako Ján. Osoha.

Filip Švolík a Ján Kavan tvorili prvé predstavenstvo družstva. Švolík bol aj tajomníkom tamojšej komunistickej strany. Súdruh Dalmonega z Holohovca, neskorší riaditeľ družstva. Členom družstva bol napríklad aj budúci poslanec Marek Čulen. Alois Málek, vedúci krajčírskej dielne, neskôr minister spotrebného priemyslu ČSR. Ján Osoha člen druhého a tretieho ilegálneho vedenia KSČ, od roku 1942 väznený ÚŠB, zahynul v roku 1945 v koncentračnom tábore Mauthausen.

Družstvo navštívili aj spisovatelia Peter Jilemnický a Julius Fučík. Jilemnický o družstve napísal aj poviedku vo svojej knihe Kompas v nás (1937).

 

Prvý traktor Interhelpa.