Minimálna mzda ako nástroj sociálnej politiky

Historickou funkciou minimálnej mzdy nie je byť nástrojom hospodárskej politiky na trhu práce, ale nástrojom sociálnej politiky. Jej cieľom je zabezpečiť aspoň na minimálnej úrovni kúpyschopnosť zraniteľných skupín obyvateľstva. Kritérium „potreby zamestnancov a ich rodín“ a „cena života“ sú súčasťou právnych systémov 60% krajín, ktoré skúmala Medzinárodná organizácia práce. To znamená, že zákonodarcovia prinajmenej v týchto prípadoch

Minimálna mzda a chudoba

Hlavný cieľ minimálnej mzdy pozostáva v ochrane pracovníkov s nízkymi odmenami, aby sa im zabezpečila dôstojná úroveň života. Pri diskusii o prvom návrhu zákona o minimálnej mzde vo Veľkej Británii v roku 1909 Winston Churchill povedal: „To že určitá skupina poddaných jej Veličenstva dostáva menej ako môže byť dosť na existenciu (…) že dobrého zamestnávateľa pokorí zlý, a zlého ešte horší, je vážnym zlom pre krajinu.“ [Campbell, 1995]. Minimálna mzda má dve stránky. Jedna môže znieť ako pochvala a druhá môže vyvolávať pokušenie použiť ju na boj s chudobou.

Primárny princíp minimálnej platby za prácu  pozostával v tom, aby nebola príjmom, ktorý súvisel s aktom platby za prácu, ale platbou zamestnancovi, ktorý súvisí s jeho existenciou ako nájomného pracovníka, jeho statusom. O tom prístupe svedčia prvé metódy, ktorými sa určovala minimálna mzda. Vtedy sa nezohľadňovali ani finančné možnosti zamestnávateľa, a ani produktivita práce zamestnanca. Veľkosť minimálnej mzdy sa určovala podľa tej sumy, ktorú potrebuje zamestnanec a jeho rodina na zaplatenie nákladov na život. O tom aký bude prínos zamestnanca vo výrobnom procese v podniku sa nehovorilo; do úvahy sa brala len tá požiadavka, ktorej podstatou bolo umožniť zamestnancovi zaplatiť jeho vlastné potreby a potreby jeho rodiny. Keď sa zavádzal pojem minimálnej mzdy v priemyselných krajinách, mzdy boli také nízke, že sa ani len nemohlo hovoriť o produktivite práce. V súčasnosti je situácia v mnohých krajinách úplne odlišná.

Pojem potrieb, a teda aj ochrany pred chudobou sa menia v závislosti od času a geografie. Pozrime  sa ako sa aktuálne potreby zohľadňujú pri určení minimálnej mzdy kvôli zmenšeniu chudoby. Pozrieme sa na tie, ktoré sú prítomné v rôznych krajinách v rôznych obdobiach. Ide o nasledovné špecifiká:

• prechod od pojmu nevyhnutných potrieb k dôstojnej úrovni života;
• zahrnutie do pojmu dôstojná úroveň života rôznorodých aspektov sociálnej ochrany, ktoré sú za rámcom podniku (dôchodky, rodinné dávky a podobne);
• rozšíriť minimum kvôli tomu, aby sa zabezpečili nielen potreby najchudobnejších zamestnancov, ale aby mohli pocítiť pozitívne efekty ekonomického rastu, ktoré by mali pocítiť rovnako ako ostatní.

Minimálna mzda a nerovnosť odmeňovaní za prácu

Ak sa rast miezd nesprevádza príslušným rastom vyšších miezd, automaticky sa zužuje  hierarchia miezd. Zvýšenie minimálnej mzdy môže priviesť k tomu istému efektu. V mnohých krajinách sa táto metóda používala v rôznych etapách histórie kvôli odstráneniu rozdielov v mzdách. Veličina, o ktorú sa zväčšujú mzdy smerom hore po hierarchii, sa môže zmenšovať; ako alternatíva sa dá použiť zvýšenie mzdy o jednu fixovanú sumu, čo aritmeticky zvyšuje relatívnu cenu nízkych miezd. V dôsledku sociálneho tlaku táto prax nemusí viesť k obnoveniu primárnej hierarchie miezd, dokonca aj keď zákony tej, ktorej krajiny formálne zakazujú indexáciu miezd v závislosti od výšky minimálnej mzdy. Výsledok sa môže oslabiť kvôli tomu, že minimálna mzda sa väčšinou týka malých podnikov, v ktorých je väčšinou rovná štruktúra miezd a zamestnanci nemajú možnosť presadenie zvýšenia pre všetkých pracovníkov.

Minimálna mzda môže hrať aktívnu úlohu v boji s diskrimináciou na trhu práce pri odmeňovaní za prácu. Na nízko platených miestach sú skôr ženy, ako muži, akýkoľvek rast minimálnej mzdy bude mať pozitívny vplyv na mzdy žien. Bude to viesť k odstráneniu diskriminácie v prospech žien.

Minimálna mzda ako orientačný bod je fakt: štátom sa niekedy podčiarkuje; aby mala pozitívny vplyv na zamestnávateľov a ich politiku na úrovni podniku, inokedy sa jej úloha oslabuje, aby sa obmedzil jej vplyv na náklady práce. Minimálna mzda má v sebe zakomponovaný paradox, pretože sa používa na protichodné ciele. Súčasne sa používa na ochranu životnej úrovne zamestnancov a kvôli zabezpečeniu ekonomickej stability, môže viesť ku konfliktom.

Minimálna mzda a hospodárska politika

Pre kritériá určenia minimálnej mzdy je charakteristická zaujímavá všeobecná čtra. Väčšina týchto kritérií má ekonomickú podstatu (zamestnanosť, cena života, produktivita práce, celková ekonomická situácia a podobne). Aký záver je možné urobiť v tom prípade ak prevládajú pri určovaní minimálnej mzdy ekonomické faktory, hoci jej hlavným cieľom je zabezpečenie sociálnej ochrany?

Mzdy všeobecne, konkrétne minimálna mzda, predstavujú o sebe súčasne náklady a aj príjmy. Znamená to, že z ekonomického hľadiska minimálna mzda môže mať vplyv na také makroekonomické veličiny ako sú dopyt, zamestnanosť, inflácia.

Minimálna mzda a agregovaný dopyt

Ak začneme analýzu zo strany príjmov, môžeme uvidieť, že zvýšenie minimálnej odmeny za prácu, môže stimulovať sumárny dopyt dvomi spôsobmi: priamym vďaka zvýšeniu  najnižších miezd, nepriamym vplyvom na celú hierarchiu miezd zväčšením celkového objemu finančných prostriedkov určených na vyplácanie miezd. To znamená, že minimálna mzda práce má pozitívny vplyv na rast, ktorý by mal následne ovplyvniť zamestnanosť, ak zvýšenie minimálnej mzdy nemá inflačný charakter.

Vplyv zvýšenia minimálnej mzdy bude ešte viditeľnejší, pretože sa vo veľkej miere týka zamestnancov s nízkymi mzdami, ktorí majú väčší sklon spotrebovávať peniaze. Pri nízkych mzdách si nemôžu dovoliť úspory. Minimálna mzda sa týmto spôsobom využívala v jednom v dvoch samostatne vzatých prípadoch. Zvýšenie minimálnych miezd po štrajkoch vo Francúzsku v roku 1968 malo pozitívny ekonomický vplyv na ekonomický rast a stalo sa výsledkom masových protestov, v ktorých si zamestnanci žiadali vyššie mzdy. Potenciálne pozitívny vplyv na ekonomický dopyt dovolilo vláde ďalšie súhlasiť s týmito požiadavkami, a ekonomike, prekonať dôsledky zvýšenia minimálnej mzdy. To môže znamenať, že umiernený rast miezd vytvára väčšie disponibilné prostriedky domácností, ktoré pri vhodnej stimulácii môžu podporiť rast domáceho dopytu, ktorý je vhodné podporiť pri poklese zahraničného dopytu.

Minimálna mzda a zamestnanosť

V praxi má vláda tendenciu pozerať sa na minimálnu mzdu ako na nákladovú položku, ako na výrobné náklady. Ak vychádzame z tohto hľadiska, môžeme tvrdiť, že minimálna mzda má negatívny dopad na zamestnanosť. Hoci sa negatívna závislosť medzi minimálnou mzdou a zamestnanosťou skúmala často, nie je dokázaná jednoznačne. Bez ohľadu na to, že v mnohých krajinách sa zamestnanosť spomína ako faktor ovplyvňujúci veľkosť minimálnej mzdy, spomedzi deviatich faktorov je na piatom mieste. Tento paradox sa dá vysvetliť viacerými príčinami.

Po prvé, minimálna mzda bola zavedená v mnohých krajinách ešte pred tým, ako sa zamestnanosť a nezamestnanosť premenila na veľký ekonomický a politický problém. Preto sú otázky zamestnanosti, či nezamestnanosti často zakomponované do zákonodarstva v strednej a východnej Európe. Zamestnanosť je v ňom prítomná ako jeden z faktorov minimálnej mzdy.

Avšak názor, že sa treba zdržať zvýšenia minimálnej mzdy, aby sme sa vyhli rastu nezamestnanosti, je vymyslený a nie je empiricky zdôvodnený. Tento argument sa používa vtedy keď existujú pokusy zdôvodniť určenie minimálnej mzdy na takej úrovni (v takej veľkosti), ktorá ju zabavuje akéhokoľvek zmyslu. To znamená, že minimálna mzda nepostačuje na  vykrytie nevyhnutných životných potrieb jedinca, alebo jeho rodiny. V Slovinsku odbory nesúhlasili s názorom, že dokonca nízka minimálna mzda môže mať negatívny vplyv na textilný priemysel. Oni tvrdia, že mnohé podniky odvetvia aj tak nevydržia konkurenčný tlak podnikov z rozvojových krajín a tento argument sa nemôže použiť ako bariéra pre zvýšenie minimálnej mzdy. Podobnú myšlienku navrhla Komisia pre nízko platené kategórie zamestnancov, ktorá je zodpovedná za určenie minimálnej odmeny za prácu vo Veľkej Británii. Tá poukazuje na to, že použitie nízkych miezd ako faktora zvyšovania konkurencieschopnosti, je typické pre malé podniky, ktoré používajú neefektívne metódy práce s personálom. Preto sa dá táto otázka interpretovať nie ako problém prežitia neefektívnych podnikov, ale ako problém či sú efektívne podniky schopné ovládnuť podiel trhu neefektívnych podnikov a absorbovať ich zamestnancov.

Výskumy súvislosti medzi minimálnou mzdou a zamestnanosti nie sú na konci, ale to neznamená, že štát tento problém netrápi. Napríklad vláda Veľkej Británie sa pri určovaní výšky minimálnej mzdy snažila vyhnúť, aby minimálna mzda mala negatívny dopad na zamestnanosť mladých ľudí. Preto určila minimálnu mzdu pre mladých ľudí do 22 rokov. Svetová organizácia práce preskúmala v 101 krajinách či je v nich dovolené určovať inú minimálnu mzdu pre nasledovné kategórie zamestnancov: mládež, študenti/stážisti, zamestnanci v skúšobnej dobe, invalidi. V 45 krajinách existuje minimálna mzda pre prvú kategóriu zamestnancov, ktorými je mládež. Na základe zozbieraných údajov sa dá urobiť niekoľko záverov. Horný vekový strop je určený na 18 rokov, hoci v niektorých prípadoch je to 20 rokov, alebo dokonca 22 rokov. V poradí medzi krajinami, ktoré zaviedli minimálnu mzdu pre mladých ľudí je Veľká Británia. Na prvý pohľad sa to môže zdať diskriminačné opatrenie. Na druhej strane sa v iných krajinách používa ako antidiskriminačné opatrenie princíp za rovnakú prácu, rovnaká mzda. V zákonodarstve sa hovorí, že ak mladý človek urobí takú istú prácu ako starší zamestnanec, patrí mu za ňu rovnaká odmena. V realizácii zníženej minimálnej mzdy sa môžu prelínať záujmy politiky a praxe.

Z praktického hľadiska existuje úvaha, že mladí zamestnanci, ktorí práve len skončili štúdium a nemajú profesionálne skúsenosti, sú menej produktívni, a preto ich zamestnávatelia školiť. To znamená vynaloženie dodatočných nákladov. Ak je to tak, bolo vy logickejšie výšku mzdy s profesionálnymi skúsenosťami zamestnancov, ale nie s ich vekom. To sa pozoruje v Južnej Kórei, Francúzsku, Guinei – Bissau, kde je zákonom určený maximálny čas použitia zníženej základnej mzdy. Napríklad v USA môžu dostávať zamestnanci mladší ako 20 rokov zníženú mzdu viac ako 90 dní. V Poľsku existuje kĺzajúca škála odmeny za prácu pre nových účastníkov trhu práce počas dvoch rokov, nezávisle do druhu činnosti. Vo väčšine zákonodarných systémov sa nespomína obdobie štúdia, ale len vek.

Oveľa zdôvodniteľnejšie je určenie zníženej minimálnej mzdy pre žiakov, alebo študentov. Tu sa uskutočňuje formálna výmena. Žiak dostáva od podniku službu v oblasti výučby, a podnik ako odmenu môže platiť nižšiu mzdu. Vďaka nižšej mzde sa čiastočne financuje vzdelanie žiaka. Treba povedať, že znížená minimálna mzda mladých ľudí a nižšia mzda pre študentov, sa vzájomne nevylučujú.

Politika znižovania minimálnej mzdy pre mladých pracovníkov sa vysvetľuje vysokou úrovňou nezamestnanosti medzi mladými ľuďmi. Otázka znižovania minimálnej mzdy pre mládež ukazuje, že kritérium zamestnanosti sa nepriamo využíva pri určovaní  hranice minimálnej mzdy. Okrem spomínaných kritérií, otázky nezamestnanosti a zamestnanosti, môžu byť ľahko prítomné v rámci všeobecných ekonomických podmienok, druhého po  „cena života“. Úroveň zamestnanosti môže zohľadnený vo vzťahu v ďalším dvom kritériám „finančným možnostiam zamestnávateľa“ a „produktivite práce“.

Minimálna mzda a inflácia

Ako sme ukázali vyššie, hodnota životných podmienok, životné náklady je najrozšírenejším a často povinným kritériom v zákonodarstve o minimálnej odmene za prácu. Ako sme videli vyššie,  pôvodným zámerom minimálnej mzdy bolo udržanie kúpnej sily. Videli sme, že primárne sa ňou zákonodarcovia sa pomocou nej snažili zachovať kúpyschopnosť minimálnej odmeny za prácu. Vedie to k dvojitému výsledku: minimálna platba za prácu zabezpečuje nízko plateným pracovníkom ochranu pred infláciou, ale súčasne v dôsledku svojho vplyvu na rozpočet (ak je veľký) môže urýchliť inflačné tlaky, ovplyvňujúc agregátny dopyt vytváraním tlaku na neho. Preto štáty používajú toto kritérium veľmi opatrne. Podľa teórie by minimálna mzda nemala byť naviazaná (spojená) na hierarchiu miezd, pretože sa týka len nízko platených zamestnancov. Avšak v praxi má vplyv na mzdy všetkých zamestnancov, pretože je pre nich orientačným bodom. To je jej základná a univerzálna vlastnosť.

V tejto oblasti existuje veľa príkladov. Do roku 1994 sa v Južnej Kórei indexovali mzdy v mesiaci január. Rokovania o výške miezd sa v tejto krajine uskutočňovali tiež v mesiaci januári, sociálni partneri používali tento orientačný bod pre rast  miezd v súkromnom sektore. Aby sa vláda tomu vyhla, preniesla dátum indexácie na september. Použil sa pritom model existujúci v Japonsku, ktorá umožňuje výmenu úloh. V súlade s ním sa k indexácii miezd pristupuje po skončení jarného obdobia na základe rastu reálnych miezd, ktorý bol v súkromnom sektore. Analogická je úloha minimálnej mzdy napríklad v Brazílii, kde závisí od kvalifikácie a existuje tam niekoľko minimálnych odmien za prácu. Tento stav môže tiež viesť k protichodnému efektu. Napríklad vláda v Rwande zavádzala v polovici uplynulého desaťročia minimálnu mzdu, sa snažila aby nebola nízka, aby súkromné podniky nemohli svojim zamestnancom znížiť mzdy na túto úroveň.

Vplyv minimálnej odmeny za prácu môže vysvetľovať jej boj s infláciou. Tento vplyv môže byť priamy, ak je v zákone definované, že minimálna mzda sa indexuje v súlade s rastom životných nákladov. Mnohé krajiny ustúpili od tejto priamej väzby v období vysokej inflácie. Napríklad v osemdesiatych rokoch, také krajiny ako Dánsko, Rakúsko, Taliansko a Francúzsko sa zriekli indexácie miezd. Vo Francúzsku bez ohľadu na to, je rast miezd formálne čiastočne naviazaný na rast spotrebiteľských cien, hoci zákon nedovoľuje odvolávať sa na index spotrebiteľských cien v čase definovania veľkosti minimálnej mzdy, alebo počas rokovaní o výške odmeňovania zamestnancov.

Samozrejme tento formálny zákaz neprekáža sociálnym partnerom nepriamo zohľadňovať oba spomínané faktory. Preto sa dá vďaka snahe o zachovanie prvotnej hierarchie miezd má pozorovať nepriamy efekt nižšieho pásma miezd, do ktorého patrí aj minimálna mzda. Znamená to, že zvýšenie minimálne mzdy môže vyvolať zväčšenie celkového objemu finančných prostriedkov potrebných na vyplácanie mzdy. Druhým faktorom napomáhajúcim rastu nákladov na mzdy sú v mnohých krajinách existujúce väzby medzi minimálnou odmenou za prácu a sociálnymi platbami.

V týchto podmienkach je možné použiť minimálnu mzdu pre boj s infláciou v dvoch formách. Prvá je radikálna, je ponechanie minimálnej mzdy na takej úrovni pokiaľ neprestane mať vplyv na reálny rast miezd. Druhá je menej radikálnejšia a pozostáva tlmenie vplyvu minimálnej mzdy na infláciu, napríklad takým spôsobom, že sa bude zvyšovať podľa predpovedanej miery inflácie a nie retrospektívne. Robí sa to kvôli tomu, aby sa rast inflácie z minulého roku nepreniesol do súčasného roku. Ďalším prístupom je definovať rast minimálnej mzdy tak, aby bol nižší ako je rast inflácie a tým demonštrovať odhodlanie nezvyšovať minimálnu mzdu tak, aby mohla mať vplyv na infláciu. Táto prax sa používala v Brazílii do roku 1995.

Minimálna mzda a zamestnanosť

Po tom ako sa v osemdesiatych rokoch v rozvinutých krajinách prudko zvýšila miera nezamestnanosti, objavilo sa veľmi veľa výskumov venovaných minimálnej odmene za prácu. Väčšina výskumov bola zameraná na väzbu medzi minimálnou mzdou a zamestnanosťou.

Existujú rôzne metódy merania tohto vplyvu a sú spojené s rôznymi rovnicami. Začnime z popisu premenných, ktoré vstupujú do týchto rovníc.  Pre hodnotenie vplyvu minimálnej mzdy na úroveň zamestnanosti sa používajú dve roviny merania: sumárna zamestnanosť a zamestnanosť cieľovej skupiny.

Sumárna zamestnanosť

Minimálna odmena za prácu podľa definície má vplyv na náklady spojené so získaním nízko platených zamestnancov. Niekedy má zmysel definovať vplyv minimálnej mzdy na skupinu zamestnancov s príjmami, ktoré sú blízke minimálnej mzde, napríklad mladých zamestnancov, alebo fyzicky pracujúcich zamestnancov. V iných prípadoch sa používa sumárna zamestnanosť.

Meranie zamestnanosti je tu relatívne, lebo a má za cieľ neutralizovať demografický efekt, ktorý sprevádza zvýšenie minimálnej mzdy na zamestnanosť: príslušná premenná sa definuje ako pomer úrovne zamestnanosti (mladých ľudí/celkovej zamestnanosti) k počtu obyvateľov v práceschopnom veku (niekedy s korekciou podľa pohlavia). Výhoda použitia pomeru určitej demografickej skupiny k počtu zamestnaných v tejto skupine, pozostáva v čiastočnej eliminácii kolísania úrovne zamestnanosti, ktoré sú vyvolané radom demografických faktorov a nie minimálnou mzdou.

Cieľová skupina  pozostáva zo zamestnancov, ktorých mzda sa nachádza v intervale medzi starou a novou minimálnou mzdou. Zmysel použitia tejto kategórie je v tom, aby sme pozorovali dynamiku zamestnanosti tej cieľovej skupiny, ktorých mzda sa nachádza pod priamym vplyvom minimálnej mzdy. Z metodologického hľadiska ide o hodnotenie pravdepodobnosti straty zamestnania týmito ľuďmi v dôsledku zvýšenia minimálnej mzdy.

Ako empirický nástroj má minimálna mzda vysoký stupeň univerzálnosti. Dá sa vyjadriť v podobe jej zvýšenia jej hrubej forme, alebo čistej podobe, so zohľadnením prémií, odmien, alebo bez nich, buď v hodinovom vyjadrení, alebo mesačnej veľkosti.  Tieto rôzne merania minimálnej mzdy odrážajú kolísania (vrátane zvýšenia) minimálnej odmeny za prácu. Nedostatok tejto čiastočne zjednodušenej definície je pozostáva v tom, že nedovoľuje oddeliť rast vysokej minimálnej mzdy od rastu nízkej minimálnej mzdy (v jednotlivých skupinách miezd). Pretože existujú dôvody predpokladať, že vplyv na zamestnanosť existuje od veľkosti minimálnej mzdy, je potrebné navrhnúť iný ukazovateľ: vzťah minimálnej mzdy k priemernej mzde.

Vzťah minimálnej mzdy k priemernej mzde 

Táto definícia má dve stránky. Po prvé treba brať do úvahy, že minimálna mzda môže napomáhať rastu nezamestnanosti, ak vedie k rastu nákladov na nekvalifikovanú prácu (ktorá je sama o seba spojená s minimálnou mzdou) vo vzťahu k nákladom na kvalifikovanú prácu. Toto relatívne zvýšenie minimálnej mzdy môže viesť k výmene nekvalifikovaných zamestnancov kvalifikovanými, alebo ku kapitálovým investíciám. Ukazovateľ by mal hovoriť o tom, že minimálna mzda zvyšuje hodnotu nekvalifikovanej práce vo vzťahu ku kvalifikovanej. V dôsledku toho sa často používa vzťah minimálnej mzdy v priemernej mzde. Priemerná mzda sa považuje za prejav priemernej produktivity práce, čo vysvetľuje záujem o tento vzťah.

Po druhé, potenciálny vplyv minimálnej mzdy na zamestnanosť sa obmedzuje na vplyv na zamestnancov, ktorí stratili prácu, alebo ju nemohli získať v dôsledku minimálnej mzdy. Tento vplyv len na tie odvetvia, na ktoré sa vzťahuje zákonodarstvo. Ak v odvetviach existuje rôzna veľkosť minimálnej mzdy, prepočty sa robia samostatne za každé odvetvie.

Ak je v krajine jednotná veľkosť minimálnej mzdy(alebo nebodaj existujú údaje), často sa používa vzťah mesačnej/hodinovej minimálnej mzdy vo vzťahu k sumárnej priemernej mzde.

Vzťah minimálnej mzdy k mediánovej mzde

Mediánová mzda predstavuje takú mzdu, pri ktorej sa počet zamestnancov delí na dve polovice: polovica zarába menej ako je medián. (Medián alebo prostredná hodnota (znaku) alebo centrálna hodnota (znaku) (označuje sa Med(x) alebo ) je hodnota, ktorá rozdeľuje postupnosť podľa veľkosti zoradených výsledkov na dve rovnako početné polovice.) Čím je zaujímavý tento ukazovateľ v porovnaní so vzťahom minimálnej mzdy s jednoduchou priemernou mzdou.  Po prvé priemerná mzda je ovplyvnená extrémnymi hodnotami mzdy: príliš vysoké (alebo nízke) mzdy môžu mať sami o sebe značný vplyv na priemernú hodnotu. To sa nedeje v prípade mediánu, ktorý je citlivejší na celú vzorku, ako na extrémne hodnoty. Preto je priemerná mzda dobrým ukazovateľom celkovej úrovne mzdy v krajinách s nízkou nerovnosťou v platbách za prácu. Ale v krajinách s veľkou disperziou, vysokou mierou nerovnosti) je lepšie pre porovnávanie miezd lepšie používať medián.

Metódy merania časových radov

Analýzy časových radov v minulosti sa opierali na klasický model ponuky a dopytu, v ktorom ponuka práce (teda počet zamestnaných ľudí so zohľadnením uchádzačov o prácu) závisí od ponuky práce zo strany podnikov. Súčasne dopyt po práci zo strany podnikov tiež závisí od mzdy: podniky sú pripravené získavať relatívne vyšší počet zamestnancov s nižšou mzdou a menší počet zamestnancov s vyššími mzdami. Predpokladajme, že v akýkoľvek moment času sa úroveň zamestnanosti určuje tromi faktormi: ekonomickou aktivitou, od ktorej závisí dopyt po práci, ponuka práce a minimálna mzda. Preto, aby sme vyčlenili vplyv minimálnej mzdy na zamestnanosť, je potrebné, neutralizovať vplyv ekonomickej aktivity a ponuky práce.