Jozef Markuš sa rozlúčil s vedcom Ivanom Okálim

BRATISLAVA – Ivan Okáli – príhovor na rozlúčke 13. novembra 2024.

Vážená zarmútená rodina, vážené smútočné zhromaždenie, vážení priatelia, s ktorými som prežil nejedno zložité obdobie života. Odchádza od nás Ivan Okáli, doktor ekonomických vied, vedúci výskumný pracovník (VVP) sui generis, VVP naslovo vzatý, akých je len veľmi málo, akých je extrémne nariedko.

Odchádza slovenský ekonóm, ktorého môžeme smelo postaviť veľa tých najväčších, vedľa Imricha Karvaša, Štefana Heretika a az aj iných ekonómov takého vysokého “rangu”.

Odchádza ako sa hovorí v požehnanom veku 95 rokov. Pravda, ešte zaujímavejšie a svojim spôsobom ohromujúce, sú ďalšie čísla o jeho živote. Rovných 60 rokov pracoval v Ekonomickom ústave SAV (1956 – 2016), z toho sedem rokov ako jeho riaditeľ (1983 – 1990)Do dôchodku odiešiel ako 87 ročný. Ale ani posledných 8 rokov svojho života (ako dôchodca) neopúšťa vedecko-výskumnú problematiku, ako to viackrát v osobných rozhovoroch dosvedčil aj v tomto roku (2024).

Opúšťa nás teda veľký slovenský ekonóm, ale aj veľmi priateľský, žičlivý a skromný človek. Oboje, jeho vedecká veľkosť i jeho ľudské vlastnosti, spravádzali i moju cestu výskumom ako jeho žiaka a priateľa.

Životná cesta Ivana Okáliho mala svoje slnečné, no aj tienisté úseky. Viedla napríklad cez Petrohrad (vtedy Leningrad), ale nedočiahla na Bordeax, lebo jeho jednoročný študijný pobyt zrušila normalizácia československej spoločnosti. V rovnakom čase, hneď na samomom začiatku tejto neslávnej normalizácie, mu bola anulovaná docentrúra. Napriek tomu Ivan Okáli neobyčajne vynikol ako pedagóg.

Keď na začiatku 70. rokov minulého storočia videl akútny veľký nedostatok skutočných vedeckých pracovníkov v oblasti ekonomických vied a videl ich nedostatočnú pripravenosť na výskumnú prácu, postavil sa tomuto problému čelom, a vo vlastnom výskumnom oddelení vybudoval osobitnú “školu”, otvorenú, kritickú, inovačnú, v ktorej sa nielen dopĺňao vzdelanie mladých adeptov vedy, ale sa základným sôsobom zlepšovala úroveň všetkých ekonómov, zdokonaľovali sa ich výskumné prístupy, metódy a fortiele.

A to výrazne až do formulačnej a štylistickej roviny: aby sa to čo sa chcelo povedať, malo aj primeranú a vybrúsenú formu. Tým nás všetkých ťahal nielen do ekonomickej vedy, ale aj do slovenskej kultúry.

V Okáliho oddelenní musel každý pokus o vedecký text prejsť náročnou diskusiou, nezriedka aj opakovane. Pri týchto vedeckých diskusiách každý jeden člen oddelenia mal povinnosť vystupovať ako oponent predloženého textu.

A navyše v úplne slobodnom ovzduší, v ktorom neplatilo nič iné, len vedecký argument. Rozhodne nie ideologické tézy a frázy. Bol to okáliovský ostrovček pozitívnej devácie. Vedecké dielo zosnulého je bohaté a košaté. Z kvantitatívnej stránky tri samosttane vypracované monografie, veľké množstvo štúdií, článkov, príspevkov do kolektívnych monografií a zborníkov.

Osobitne chcem spomenúť časopisecky publikovanú štúdiu šiestich autorov o hospodárskom mechanizme z roku 1983, pravdaže napísanú pod jeho vedením, na ktorú poslal sám Miloš Jakeš, vtedy šéf Kontrolnej a revíznej komisie Ústredného výnboru Komunistickej strany Československa vyšetrovaciu skupinu a chcel ju zváštnym spôsobom takpovediac “anulovať.”

Ivan Okáli ako riaditeľ Ekonomického ústavu Slovenskej akadémie vied bol záštitou a vlastne aj vedúcim prognostických prác v závere 80. rokov minulého storočia.

Zosnulý bol vľúdny a priateľský človek, no neznášal vo výskume šlendriánstvo a diletanstvo; na ne vždy vedel násjť ostré slovo.

[Životná cesta Ivana Okáliho z Bratislavy do Bratislavy a po pracovovnej stránke z Ekonomického ústavu Slovenskej akadémie viedd do Ekonomického ústavu Slovenskej akadémie vied mi ponúka porovnanie s mojim otcom – aj on ostal verný svojmu cirkevnému zboru celý život a aj po umlčaní, po odobraní štátneho súhlasu na kazateľskú činnosť, si nevedel predstaviť svoj život a  prácu, ako v spojení s ním.]

Súborné dielo Ivana  Okáliho bude ešte treba vedecky zhodnotiť. Tako napokon aj dielo spomínaného  Imricha Karvaš a dielo Štefana Heretiks. Toto zhodnotenie nemá priniesť pomyselné zadosťučinenie veľkým zosnulým ekonómom, ale má byť posilou a pomocou všetkým nám.

x  x  x

Lúčime sa v mene priateľov Ivana Okáliho [i vo vlastnom mene] zo zosnulým. Deruú sa nám na pery slová ľútosti: Už nikdy…Už nikdy sa neporozprávame…Apredsa

Prichádzajú mi v súvislosti s Ivanom Okálim na um len slová vďaky, lásky a duchovného spojenia, ktoré nikdy nekončí.

Nech je požehnaná svetlá papmiatka Ivana Okáliho medzi nami. Nech sa náš milostivý otec milostivo skloní k jeho nesmrteľnej dušiˇ!

Jozef Markuš je ekonóm a prognostik, pracoval v Ekonomickom ústave Slovenskej akadémie vied. Neskôr vo verejných funkciách.