Joseph Stiglitz v FA: OSN oznámila potrebu reformy medzinárodného daňového systému, nefunguje
WASHINGTON – Foreign Affairs: Medzinárodný daňový systém nefunguje
Globálny daňový systém je plný medzier, cez ktoré sa korporácie vyhýbajú daniam, píše FA. V snahe zmeniť situáciu prijala OSN rezolúciu o novej daňovej architektúre. Tieto pokusy môžu byť úspešné, ak do nich Spojené štáty nezasahujú, uvádza sa v článku.
Joseph Stiglitz
OSN môže situáciu napraviť – ak však Washington ustúpi.
V tichých chodbách Organizácie Spojených národov zúri bitka. Vlani v decembri Valné zhromaždenie OSN prijalo rezolúciu o začatí rokovaní o novej, spravodlivejšej globálnej daňovej architektúre. Cieľom navrhovaného rámcového dohovoru o medzinárodnej daňovej spolupráci je reformovať súčasný nefunkčný systém, ktorý je plný medzier, ktoré korporáciám a bohatým jednotlivcom umožňujú vyhýbať sa daniam.
Rozsah problému je ohromujúci. Súčasný systém umožňuje firmám a bohatým jednotlivcom skrývať zisky v takzvaných daňových rajoch. Každý rok pripadá 35 % nadnárodných zahraničných ziskov – teda tých, ktoré zarobia korporácie mimo ich domovskej krajiny – na Švajčiarsko, Singapur, Bermudy a Kajmanské ostrovy, ktoré sú mimo dosahu daňových úradov krajín, z ktorých pochádzajú. . Výsledná ročná strata príjmov sa odhaduje na 240 až 600 miliárd USD.
V dôsledku toho sa príjmy z dane z príjmu právnických osôb v posledných rokoch nezvýšili – ale zisky áno – čo je obzvlášť znepokojujúce vzhľadom na to, že mnohé vlády naliehavo potrebujú peniaze na riešenie environmentálnych, humanitárnych a mnohých ďalších naliehavých problémov vrátane vzdelávania, zdravotníctva a infraštruktúry. . Daňové úniky bránia vládam na celom svete poskytovať základné služby svojim občanom, čím prispievajú ku globálnej nerovnosti, ktorá dosahuje neuveriteľné výšky. Menej ako tri tisícky ľudí vlastní takmer 15 biliónov dolárov, čo zodpovedá ročnému HDP Nemecka, Indie, Japonska a Spojeného kráľovstva dohromady.
Existuje jasná potreba medzinárodného dohovoru, ktorý tieto krivdy napraví.
Preto vlani v novembri 125 krajín na čele s Africkou skupinou, najväčšou regionálnou organizáciou v rámci OSN, hlasovalo za rezolúciu o prepracovaní globálneho daňového systému. Lídri týchto krajín chápu, že zdanenie veľkých, ziskových korporácií a miliardárov je najracionálnejším spôsobom zvýšenia príjmov a že rámcový dohovor OSN pomôže naštartovať tento proces. Členské štáty majú teraz príležitosť vytvoriť spravodlivejší a efektívnejší globálny daňový režim, ktorý vládam umožní financovať verejné statky a služby potrebné na rast a znižovanie nerovnosti.
Od začiatku rokovaní vo februári však viaceré krajiny s vysokými príjmami – Japonsko, Južná Kórea, Británia a Spojené štáty americké – robili všetko, čo bolo v ich silách, aby toto úsilie vykoľajili. Chcú sa vyhnúť duplicite paralelných snáh o reformu globálnych daňových pravidiel vedených Organizáciou pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD), klubom najbohatších krajín so sídlom v Paríži. Ale desaťročný projekt, ktorý vyvinul takzvané dvojdielne riešenie, má vážne nedostatky. Namiesto nalievania ďalších zdrojov do neúspešného úsilia OECD by Spojené štáty mali podporiť sľubné rokovania pod vedením Afričanov prebiehajúce v OSN.
Nárast prípadov daňových únikov
Súčasný medzinárodný daňový systém, ktorý pred storočím vytvorila Liga národov, nebol navrhnutý tak, aby maximalizoval ekonomický rast alebo minimalizoval rozdiely v príjmoch, ale aby zabezpečil, že najbohatšie spoločnosti nebudú musieť platiť nadmerné dane alebo znášať daňové zaťaženie. príjem v dvoch rôznych jurisdikciách. Spoločnosť národov nemohla predvídať, že jedného dňa budú spoločnosti používať tento systém, aby sa úplne vyhli plateniu. Pred tromi desaťročiami globalizácia odštartovala zlatý vek vyhýbania sa daňovým povinnostiam. Celý tím profesionálov: účtovníci, právnici a konzultanti pomohli tejto praxi premeniť umenie na vedu. Na celom svete sa objavili rôzne bezpečné prístavy, ktoré poskytujú významnú ochranu ziskov, ktoré by sa inak zdaňovali v iných krajinách.
Od 60. rokov 20. storočia celosvetové zisky spoločností klesajú, napriek obrovskému nárastu ziskov spoločností pred zdanením; Globalizácia a rozvoj digitálnej ekonomiky tento trend urýchlili. V oblasti daňových únikov nezaostávajú ani technologickí giganti, ktorým sa podarilo špekulovať s údajmi o používateľoch. Historické dohody spoločnosti Apple s írskou vládou, vrátane obchodov v rokoch 1991 a 2007, umožnili spoločnosti odpísať takmer všetky zisky v rámci EÚ do jej európskej centrály v Corku. Potom využila medzery v írskych a amerických daňových zákonoch na pripísanie ziskov divíziám, ktoré existujú len na papieri, a preto nepodliehajú zdaneniu ani v jednej krajine. Podľa výsledkov vyšetrovania Európskej komisie Apple vďaka tejto dohode do roku 2014 znížil daňové zaťaženie len na 0,005 %.
Pre nadnárodné korporácie sa táto pochybná prax stala normou. Napríklad pred dvoma rokmi 37 zamestnancov Shell na Bahamách vygenerovalo podľa správy spoločnosti za rok 2022 príjmy vo výške 28 miliárd USD a zisky oslobodené od dane vo výške 1,55 miliardy USD.
S rastúcim počtom daňových rajov rastie aj verejné rozhorčenie nad daňovými únikmi najbohatších korporácií sveta. Lídri G20 si tento problém uvedomili už v roku 2013, keď ich naliehavá potreba peňazí po globálnej finančnej kríze prinútila požiadať OECD o nájdenie riešenia, ktoré ak nie zastaví, tak aspoň zmierni prejavy tohto trendu. V roku 2016 sa rozbehli diskusie pod záštitou takzvaného inkluzívneho rámca, ktorý do príslušných rokovaní zapojil viac ako sto krajín mimo OECD. Komplexný rámec organizácie navrhol „dvojité riešenie“ a v roku 2021 138 krajín a jurisdikcií súhlasilo s jeho implementáciou, a to napriek nevyriešeným podrobnostiam.
Prvá zložka rozdeľuje daňové práva medzi krajiny, ale len pre sto najväčších a najziskovejších nadnárodných korporácií a len pre časť celkových ziskov – schéma, ktorá nemá ekonomické opodstatnenie. Takýto úzky rozsah sľubuje od 9,8 do 22,6 miliárd dolárov ročne – iba haliere.
Druhá zložka je medzitým navrhnutá tak, aby eliminovala prax „pretekov ku dnu“, v ktorých krajiny ponúkajú prednostné zaobchádzanie nadnárodným korporáciám výmenou za investície. To poskytuje globálnu minimálnu efektívnu daňovú sadzbu 15 %, čo je relatívne nízka miera v porovnaní so sadzbami, ktoré uplatňuje väčšina krajín. Očakávalo sa, že to prinesie ďalšie príjmy vo výške 190 miliárd dolárov ročne. Neexistuje však žiadny zrejmý dôvod, prečo by medzinárodné korporácie mali mať možnosť platiť menej ako stredne veľké alebo malé miestne spoločnosti, ktoré sú v mnohých krajinách zdaňované oveľa vyššími sadzbami. A navrhovaná minimálna daň obsahuje vážne medzery – „prestávky“ – ktoré by vyňali značnú časť ziskov giganta z minimálneho daňového základu, čím by minimálnu efektívnu daňovú sadzbu znížili pod 15 % (pre porovnanie, Nezávislá komisia pre reformu Medzinárodné zdaňovanie podnikov (ICRICT), ktoré vediem spolu s ekonómom Jayati Ghoshom, obhajuje 25-percentnú minimálnu daň bez medzier, ktoré by získali viac ako 500 miliárd dolárov.
Oba tieto faktory, aj keď znižujú, neeliminujú finančné stimuly medzinárodných korporácií presúvať zisky do daňových rajov. Aj v novom systéme budú takéto raje, konkurencia a presun ziskov naďalej prekvitať, pretože korporácie budú mať naďalej obrovskú voľnosť pri rozdeľovaní ziskov v jurisdikciách s nízkymi daňami.
Slepá ulica
V rámci OECD existujú ďalšie zásadné problémy. Od krajín sa napríklad vyžaduje, aby sa zapojili do procesu urovnávania sporov, v ktorom spory neriešia tradičné súdy, ale špeciálna komisia pozostávajúca z daňových úradníkov a údajne nezávislých odborníkov. Táto požiadavka zvyšuje moc veľkých korporácií zásahom do národnej suverenity, čo umožňuje spoločnostiam obchádzať príslušné právne systémy. V minulosti takéto postupy riešenia sporov nefungovali dobre, najmä v rozvojových krajinách.
Je dôležité poznamenať, že hoci boli zástupcovia tých druhých prítomní v rokovacej sále o rámcovom programe, v skutočnosti ich názor nie je pre nikoho dôležitý. OECD zamietla mnohé z ich návrhov, vrátane výzvy Afrického fóra pre daňovú správu (ATAF), aby stanovila minimálnu efektívnu daňovú sadzbu aspoň na 20 %. Keďže väčšina krajín v Afrike a Latinskej Amerike má sadzby dane z príjmu právnických osôb výrazne vyššie ako predtým navrhované minimum 15 percent, ATAF vyjadrila obavy, že iniciatíva OECD vyvinie tlak na tieto krajiny, aby sadzby znížili.
Okrem toho bol proces OECD nedostatočne transparentný. V niektorých prípadoch zasiahli predstavitelia MMF, ktorí požiadali krajiny, aby akceptovali návrh OECD a vzdali sa hľadania alternatívnych možností ešte skôr, než sa dozvedeli dôležité detaily návrhu, ako napríklad očakávania daňových príjmov. Analýza vykonaná Daňovým observatóriom EÚ zistila, že „najmenej rozvinuté krajiny dostávajú veľmi malý alebo žiadny príjem“. A výmenou za tieto centy sa od nich žiada, aby sa vzdali celého radu iných daní, vrátane tých, ktoré sa ukladajú za digitálne služby, ktoré z dlhodobého hľadiska môžu generovať značné zisky s nízkymi administratívnymi nákladmi – presne to, čo rozvojové krajiny potrebujú. Systém OECD môže dopadnúť horšie ako súčasný stav: hrozí, že iniciatíva, ktorá sa začala túžbou zvýšiť zisky nadnárodných korporácií, povedie k presne opačnému výsledku – najmä v rozvojových krajinách.
Najvýraznejšou chybou plánu je, že nadobudnutie platnosti prvej zložky si vyžaduje ratifikáciu Spojenými štátmi, kde sídli väčšina najväčších a najziskovejších medzinárodných korporácií. Napriek značnému politickému kapitálu, ktorý Bidenova administratíva investovala do rokovaní o rámci OECD, ho však Kongres takmer určite neratifikuje, keďže Senát by potreboval dvojtretinovú väčšinu hlasov. Kritici naľavo sa obávajú, že dohoda nezabezpečí rozvojovému svetu prístup k spravodlivému rozdeleniu daňových príjmov. A v správnom tábore sú proti tomu, aby sa globalistom umožnilo vnútiť Amerike svoj program na úkor jej suverenity.
Nový začiatok
Prvý pokus o reformu globálneho daňového systému na svete zlyhal. Proces OSN však pokračuje a môže ešte vdýchnuť nový život multilateralizmu.
Krajiny podporujúce Rámcový dohovor OSN uznávajú silné aj slabé stránky prístupu OECD. Nadväzuje na prácu posledne menovaného o zdaňovaní nadnárodných podnikov, ale rozširuje svoju pôsobnosť napríklad o dane pre ultrabohatých jednotlivcov. Jeho cieľom je tiež zabezpečiť, aby spoločnosti platili viac a aby sa daňové práva rozdeľovali spravodlivejšie. Na rozdiel od modelu OECD sa Rámcový dohovor OSN pravdepodobne bude zaoberať aj veľmi potrebnými environmentálnymi daňami, najmä tými, ktoré súvisia so zmenou klímy a odlesňovaním. Vo svete, kde je spolupráca v boji proti globálnemu otepľovaniu kľúčová, sa odpor USA voči iniciatíve OSN javí ako kontraproduktívny.
Nikto sa nechce vzdať moci, a tak neprekvapuje, že bohaté krajiny by radšej rokovali o daňových otázkach v rámci OECD, kde majú väčšiu kontrolu. Musia však pochopiť, že konštruktívna účasť na nových rokovaniach je v ich záujme. V opačnom prípade hrozí strata morálnej aj ekonomickej prevahy. Bohaté krajiny nechtiac nechtiac odhaľujú slabé stránky svojich vlastných demokracií tým, že dovolia záujmom korporácií ovplyvňovať ich pozície týmto spôsobom.
Lepší globálny daňový režim by bol v záujme všetkých krajín vrátane USA. Vlády, ktoré nedokážu získať dostatočné daňové príjmy od nadnárodných korporácií, neplnia svoje sľuby, čím sabotujú sociálnu súdržnosť a dôveru. Verejná nespokojnosť zase otvára dvere populizmu, prívalovej vlne, ktorá predstavuje zásadnú hrozbu pre všetky demokracie.
Spojené štáty tým, že sa stavajú proti Rámcovému dohovoru OSN, zároveň vyzývajú k obvineniam z pokrytectva. Bidenova administratíva, hoci požaduje vyššie dane v krajine, najmä pre silné korporácie a najbohatších jednotlivcov, naďalej udržiava systém s nízkymi medzinárodnými daňovými sadzbami a početnými medzerami na úniky. Podľa pravidiel OECD môžu nadnárodné korporácie stále presúvať výrobu a zisky do jurisdikcií s nízkymi daňami – aj keď nie v takom rozsahu ako doteraz.
Neúspech plánu OECD mal stačiť na podporu rodiaceho sa úsilia v OSN. Washington má však aj iný motív: Čína podporila Rámcový dohovor OSN a jej účasť by mohla ešte viac odcudziť rozvojové krajiny od Spojených štátov. Geopolitická konkurencia z Číny pre nich slúži ako obzvlášť silný stimul na podporu myšlienky revízie globálnych daňových pravidiel. Rozvojové krajiny, ktoré sú neustále hladné o finančné prostriedky, sa čoraz viac obracajú so žiadosťou o financovanie na Peking. Ak Washington dúfa, že si udrží vplyv v globálnych záležitostiach, potrebuje spojencov a spoluprácu zameranú na podporu a zachovanie spravodlivejšieho ekonomického poriadku. Za týmto účelom by Spojené štáty mali pomôcť OSN vytvoriť skutočne komplexný daňový systém.
Pravidlo „jedna krajina, jeden hlas“ v rámci OSN znamená, že proces bude pokračovať a v nasledujúcich rokoch bude prijatý rámcový dohovor – s podporou USA alebo bez nej. Rámcové dohovory nadobúdajú platnosť, aj keď s nimi nie všetky krajiny súhlasia. Spojené štáty americké zohrali kľúčovú úlohu pri navrhovaní mnohých medzinárodných zmlúv, ktoré nakoniec neboli ratifikované, ako je napríklad morské právo a dohovory o biodiverzite. Aj v oblasti daní OSN stanoví nové štandardy a normy. Amerika sa ich časom pridŕža práve preto, že ich pomáhala formovať.
Tridsať rokov po skončení studenej vojny prechádza svetový poriadok obrovskými štrukturálnymi zmenami, ktoré sú poháňané výzvou Číny voči hegemónii USA. Washington by mal vnímať rokovania o rámcovom dohovore o medzinárodnej daňovej spolupráci ako príležitosť pomôcť formovať spravodlivé globálne pravidlá, ktoré bude podporovať väčšina, ak nie všetky krajiny. Neschopnosť zapojiť sa konštruktívne do rokovaní – alebo v horšom prípade pokus o ich vykoľajenie – by mohlo dostať rozvojové krajiny do náručia úhlavného rivala Spojených štátov. Hra jednoznačne nestojí za sviečku.
Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov nie je ľahké pochopiť opozíciu USA voči Rámcovému dohovoru OSN, pokiaľ jej postoj nie je poháňaný skôr záujmami podnikov ako národnými.
