Psychológ Ivan Štúr v roku 1966 definoval kto je to chuligán

BRATISLAVA – Pred pred päťdesiatimi piatimi rokmi slovenský psychológ Ivan Štúr opísal jedinca, ktorého možno označiť slovom chuligán. Bolo to v knihe Problémy rodinnej a školskej výchovy, ktorú vydalo vydavateľstvo odborov Práca.

Chuligán je slovo, pochádzajúca z írskeho priezviska Hooligan, označujúce človeka nedisciplinovaného, bitkára a výtržníka, spoločenské pravidlá a normy nedodržujúceho jedinca.

Koncom deväťnásteho storočia v juhovýchodnom Londýne žila írska rodina s priezviskom Hooligan. Muži rodu sa vyznačovali dosť agresívnym správaním, ktoré údajne malo vyjadrovať nespokojnosť s anglickou nadvládou nad Írskom. Od drsnej zábavy a výtržností prešli až k bitkám a lúpežiam.  Čoskoro sa priezvisko Hooligan stalo všeobecným označením.  Označujú sa ním aj skupiny agresívnych futbalových fanúšikov. Pozrime sa čo o chuligánoch napísal Ivan Štúr:

“Chuligán je jedno z tých zjednodušených označení, ktorým vyjadrujeme až také široké rozpätie rozličných prejavov, že tým často vlastne zastierame podstatu veci. Pod tento pojem zahrnujeme na jednej strane prakticky normálnych jedincov s čiastočne uvoľneným správaním alebo pubertálne neistými prejavmi hlučnosti a na druhej strane biologicky a spoločensky ťažko narušené osobnosti. Oprávnenosť tohto názvu zostáva otázna.

Každý, kto sleduje prejavy iných, môže zostať na prvom stupni pozorovania vonkajších prejavov, bez hlbšieho pochopenia príčin, ktoré k nim viedli. Pochopiteľne, povrchný pozorovateľ ľahko moralizuje a odsudzuje. Pochopenie aspoň niektorých hlbších príčin správania sa mladistvých stavia ich do viac sympatického svetla, a tým ich robí aj prístupnejšími. Na chápajúci postoj reagujú mladiství pozitívnejšie než na zatracujúce výroky, ktoré vyvolávajú odpor a rôzne maskovanú obranu.

Dedičnosť delikventných vlastností bola na základe mnohých výskumov prakticky odmietnutá. Pripúšťame, že niektoré zdedené vlastnosti hrajú pri vytváraní osobnosti dôležitú úlohu. Ich konkrétne  spoločenské prejavy sa však modifikujú až v priebehu individuálneho života, vplyvmi prostredia, v ktorom dieťa vyrastá. Značný význam má napríklad intelektová úroveň dieťaťa, ktorá v mnohom podmieňuje prevahu kladných, alebo záporných reakcií okolia, a tak priamo, alebo nepriamo formuje aj spoločenské vzťahy jedinca. Častejší úspech v škole robí dieťa obľúbenejším nielen u učiteľov, ale aj medzi spolužiakmi a posilňuje motiváciu k ďalšej práci. Menej nadané dieťa počuje skôr len karhanie sa nechá sa ľahšie naviesť k asociálnym činom už pre svoju väčšiu sugestibilitu.

Rozlíšiť dobré a zlé konanie nezávisí od veľkosti rozumových schopností. Previnilec obyčajne správne posúdi svoj priestupok, chýba mu však dostatok zábran a vôľových vlastností, aby ho nevykonal. Medzi asociálnymi jedincami je veľa ľudí s konštitučne podmienenými zvláštnosťami povahy.

Psychologicky neadekvátne rodinné prostredie (rozvedení rodičia, alkoholizmus, citovo chladnejší rodičia a pod.) alebo striedanie výchovných prostredí, najmä v mladom veku, je u protispoločensky zameranej mládeže takmer pravidelným anamnestickým údajom. Medzi delikventmi môžeme nájsť  viac telesne dobre vyspelých jedincov s veľkou fyzickou silou, ktorá určuje ich formu agresie. Fyzická sila často zvádza  k vykompenzovaniu iných nedostatkov, ako sú menšie rozumové schopnosti, malá obľúbenosť v kolektíve, nesympatický výzor a podobne. Aj prílišná živosť malých detí, s ktorými je v škole viac starostí, a doma menej pokoja, podmieňuje ich menej kladné prijímanie zo strany dospelých.  V jednom z najväčších výskumov delikventnej mládeže sa zistilo, že previnilcov rodičia až dva razy častejšie trestali než kontrolnú skupinu normálnych detí. Množstvo lásky, ktoré im rodičia medzi potrestaním venovali, bolo pravdepodobne oveľa menšie. Materiálna úroveň rodiny je často menej dôležitá, ale tiež hrá úlohu v zmysle možností vzdelania a kultúrnych prínosov, ktoré sa dieťaťu dostanú.

Prvé prejavy neprispôsobenosti badáme už v siedmom roku života