Gustáv Zechenter Laskomerský je menej známy aj ako prírodovedec

2. marca 20252. marca 2025 Finančné Noviny

Uplynulo 201 rokov od narodenia lekára, spisovateľa, cestovateľa a prírodovedca Gustáva Zechentera Laskomerského

Gustáv Kazimír Zechenter sa narodil 4. marca 1824 v Banskej Bystrici v rodine banského úradníka Ignáca Zechentera. Predkovia Zechentera pochádzali z nemeckého Durínska.

Podľa zistenia Samuela Bodorovského bol zvonársky majster Franz Zechenter v roku 1732 v Banskej Bystrici prijatý za mešťana. Neskôr sa stal rínkovým mešťanom (číže mešťanom, ktorý býval na námestí), dozorcom trhu a členom mestskej rady. Gustáv bol jeho pravnukom. Otec Ignác sa narodil v Banskej Bystrici v roku 1772. Chodil do školy v Kremnici, v Banskej Bystrici a filozofiu študoval v Prešporku. Tu sa dal zverbovať za husára a slúžil v armáde šesť rokov, kým ho po vojne s Francúzskom ako raneného neprepustili z vojenských služieb. Doma potom doštudoval Banskú akadémiu v Banskej Štiavnici.

Potom bol správcom Ponickej Huty a neskôr železného hámra v Banskej Bystrici. Doma mal vo zvyku čítať nahlas nemecké (bratislavské) noviny Pressburger Zeitung, takže deti sa zaúčali nielen do nemeckého jazyka, ale i do politiky a geografie, čo si samotný Gustáv veľmi pochvaľoval, pretože mu to bolo užitočné pri jeho potulkách svetom. Napriek domácej nemeckej jazykovej výchovy sa v tom čase deti v školách vyučovali štvorjazyčne. Mladý Zechenter mal to šťastie, že v tridsiatych rokoch 19. storočia ešte maďarizácia nepokročila natoľko, že by vytláčala latinčinu a nemčinu, ba ani slovenčinu z vyučovania na základných školách.

Napriek nemeckému pôvodu predkov a viacjazyčnej príprave doma i v škole, Gustáv Kazimír Zechenter bol vychovaný ako poriadny Slovák. Sám vo svojich pamätiach spomínal, že viac rečí „ako chlapec často počul som od otca, ako sa tento starý, skúsený, viac rečí znajúci vojak s hrdosťou držal za Slováka; mne sa to celkom zdalo, i držal som to za vec celkom prirodzenú. Brat Ignác, ten v Tisovci, kde mal službu, v potyku so superintendentom Jozeffym a jeho kaplánom A. H. Škultétym a inými výtečnejšími Slovákmi už horlil za Slovákov…ostal som horlivým Slovákom, demokratom a horlil som za biedny, znevážený slovenský ľud.“

Gustáv Zechenter Laskomerský je slovenskej verejnosti známy predovšetkým ako spisovateľ. Už menej ako lekár a už vôbec nie ako prírodovedec a cestovateľ. Tentoraz by sme si pri výročí jeho narodenia chceli pripomenúť najmä jeho záľubu v prírodných vedách.
Od svojich študentských čias sa mladý Gustáv Zechenter zaujímal o geológiu, mineralógiu, kryštalografiu, speleológiu a botaniku. Výsledky svojich výskumov a pozorovaní, ako aj odborno-popularizačné príspevky a vedecké štúdie z rozličných odborov uverejňoval v domácej i zahraničnej tlači. Od roku 1860 bol člen lekárskej sekcie Bratislavského prírodovedného spolku a od roku 1867 člen korešpondent Ríšskeho geologického ústavu.

Záujem o štúdium prírodných vied v ňom vzbudil známy uhorský lekár a profesor Dr. Antol Mihálka, ktorý mu počas štúdia v Pešti dával zadarmo lekcie z mineralógie a kryštalografie. Pravdu povediac, celkom zadarmo to nebolo, bola to skôr odmena za to, že Zechenterovi príbuzní Mihálkovi darovali rôzne minerálie. Zechenter s ním šiel aj na výpravu do Banátu, kde žil jeho brat Eduard a ďalší príbuzní, ktorí vedcom, zbierajúcim rôzne kamene zabezpečili bývanie a stravu. Dr. Mihálka si odtiaľ do Pešti priviezol jedenásť veľkých debien minerálov, pretože on ich nielen zbieral, ale s nimi aj kupčil.

Postupom času si Gustáv Zechenter vybudoval aj vlastnú zbierku minerálov, keďže na svojich lekárskych pochôdzkach okolo Banskej Bystrice a Brezna mal možnosť venovať sa aj tejto svojej záľube.
Jeho odborná znalosť geológie sa prejavila pri objasňovaní záhady, ktorá sa objavila po požiari v Čipkovom dome v roku 1858.

V holohumnici čipkovského gazdovstva boli v popole kusy spečenej slamy, ktoré vyzerali ako troska, ktorá sa nachádza v železných mašiach (vysokých peciach). Zechenter s Čipkom tú záhadu skúmali a prišli na to, že vo veľkej horúčave sa v slame stopil kremeň na sklo. Zechenter to objasnil tým, že brezniansky chotár stojí prevažne na žule, rule a opuke a že tento útvar obsahuje mnoho kremeňa.
Ako napísal vo svojom životopise „Päťdesiat rokov slovenského života“:

„A z tej príčiny výsledok je ten, že v tomto chotári raž prevýborne rastie a slama raže dosahuje nie zriedka výšku dva metre, a raže sú také silné, že — ako Brezňania hovoria — „koleso o ne môže oprieť“… Brezniansku raž ako chýrnu kupujú ďaleko do okolitých stolíc, ale na druhý-tretí rok sa už zvrhne, zrodí, a to z tej príčiny, že v novom domove na svoje vybudovanie, na svoj vzrast nenachodí takej a v tej miere potrebnej látky, tej koľkosti silicia. Na vápenci vo Valaskej, v susedstve Brezna, už slabo rastie.“