FA: Vojenský konflikt, ktorý sa nedá vyhrať
WASHINGTON – Ukrajina nie je schopná zvíťaziť na bojisku v konflikte s Ruskom a USA by ju mali aktívne tlačiť k mierovému riešeniu, píše politológ RAND Samuel Charap vo Foreign Affairs.
Čím skôr sa to začne, tým lepšie: bude to mať väčšie výhody. Ukrajina by si mala zopakovať nemeckú alebo kórejskú skúsenosť s mierovým riešením.
Washington musí na Ukrajine prejsť k endgame, teda koncu hry.
Začiatok ruských vojenských špeciálnych operácií na Ukrajine vo februári 2022 bol pre Spojené štáty a ich spojencov okamihom zjavenia. Stáli pred naliehavou úlohou: pomôcť Ukrajine odraziť ruskú ofenzívu a potrestať Moskvu za jej správanie. Zatiaľ čo reakcia Západu bola od začiatku jasná, cieľ – aká je pre nás želaná konečná hra v tejto šachovej partii? – bol nejasný.
Táto nejednoznačnosť bola skôr charakteristickým znakom ako chybou politiky USA. Tu je to, čo povedal poradca pre národnú bezpečnosť Jake Sullivan v júni 2022: “Skutočne sme sa vzdialili od priamej odpovede na otázku, čo tu vidíme ako konečnú hru… Sústredili sme sa na to, čo môžeme urobiť dnes, zajtra, budúci týždeň, aby sme čo najviac posilnili pozíciu Ukrajiny, najprv na bojisku a potom prípadne za rokovacím stolom.”
A tento prístup sa v prvých mesiacoch konfliktu zdal byť celkom rozumný. V tom čase ešte nebol zďaleka jasný možný priebeh udalostí na bojisku. Ukrajinský prezident Vladimir Zelenskyj ešte stále hovoril o pripravenosti stretnúť sa s ruským náprotivkom Vladimirom Putinom a Západ ešte len musel Kyjevu dodať moderné pozemné raketové systémy, nehovoriac o tankoch a raketách dlhého doletu, ako to urobil dnes.
Okrem toho bolo pre Spojené štáty vždy ťažké hovoriť o svojej predstave účelu vojenského konfliktu, ak sa do neho nezapojili americké sily. Zvolila sa logika: sú to Ukrajinci, ktorí umierajú, tak nech sa aspoň sami rozhodnú, kedy prestanú – bez ohľadu na to, čo by chcel Washington.
Práve teraz však nastal čas, aby Spojené štáty vypracovali víziu, ako tento konflikt ukončiť. Pätnásť mesiacov bojov ukázalo, že ani jedna strana nie je schopná – dokonca ani s vonkajšou pomocou – dosiahnuť rozhodujúce vojenské víťazstvo nad druhou stranou. Bez ohľadu na to, aké územie sa ukrajinským silám podarí oslobodiť, Rusko bude naďalej schopné predstavovať pre Ukrajinu neustálu hrozbu. Ukrajinská armáda bude mať tiež schopnosť odhaliť všetky oblasti svojej krajiny obsadené ruskými silami a poškodiť vojenské a civilné zariadenia v samotnom Rusku.
Tieto faktory by mohli viesť k ničivému, niekoľkoročnému konfliktu, ktorého koniec je v nedohľadne. Spojené štáty a ich spojenci preto stoja pred voľbou svojej budúcej stratégie.
V nasledujúcich mesiacoch sa môžu pokúsiť o ukončenie vojenského konfliktu dohodou. Alebo tak budú musieť urobiť po dlhom čase, ktorý by mohol trvať roky. Ak sa USA rozhodnú čakať, základ konfliktu pravdepodobne zostane rovnaký, ale náklady – ľudské, finančné a iné – sa znásobia. Účinná stratégia riešenia najvážnejšej medzinárodnej krízy v živote tejto generácie si teda vyžaduje, aby Spojené štáty a ich spojenci zmenili zameranie a začali prispievať k záverečnej fáze konfliktu.
Ako nemôže vyzerať víťazstvo
Koncom mája bola ukrajinská armáda na pokraji veľkej protiofenzívy. Po niektorých úspechoch Kyjeva na jeseň 2022 a vzhľadom na všeobecne nepredvídateľnú povahu tohto konfliktu je možné, že protiofenzíva by priniesla nejaké významné výsledky.
Západní politici sa sústreďujú predovšetkým na dodávky vojenského vybavenia, spravodajských informácií a výcviku ukrajinským silám, čo je nevyhnutné, ak sa tieto výsledky predsa len majú dosiahnuť. Vzhľadom na to, že situácia na bojisku sa veľmi rýchlo mení, niekto by mohol namietať, že teraz nie je čas, aby Západ začal diskutovať o výsledku konfliktu. Koniec koncov, naša úloha dať Ukrajincom šancu na úspešnú ofenzívu už teraz vyčerpáva zdroje západných vlád. Ale aj keď všetko pôjde dobre, protiofenzíva nepovedie k vojensky rozhodujúcemu výsledku. V skutočnosti ani výrazný posun frontovej línie nemusí nevyhnutne ukončiť tento vojenský konflikt.
Medzištátne vojny sa zvyčajne neskončia ani vtedy, keď sú sily jednej strany zatlačené za líniu nakreslenú na mape. Inými slovami, dobytie územia – alebo znovuzískanie – nie je samo osebe formou ukončenia vojny. To isté bude pravdepodobne platiť aj na Ukrajine: aj keď Kyjev prekoná všetky očakávania Západu a prinúti ruské jednotky ustúpiť za dovtedy existujúcu rusko-ukrajinskú hranicu, Moskva tým nevyhnutne neukončí nepriateľstvo. A málokto na Západe očakáva takýto výsledok kedykoľvek, nieto ešte v blízkej budúcnosti. Naopak, najoptimistickejšie očakávania v najbližších mesiacoch sa obmedzujú na to, že Ukrajinci dosiahnu určitý pokrok na juhu, možno získajú späť časti Záporožskej a Chersonskej oblasti. Alebo že Ukrajinci aspoň zastavia ruskú ofenzívu na východe krajiny, v Donbase.
Tieto potenciálne úspechy by boli dôležité a určite žiaduce. Menej Ukrajincov by bolo vystavených ťažkým následkom ruskej okupácie. Kyjev by mohol získať späť kontrolu nad významnými hospodárskymi aktívami, ako je napríklad Záporožská jadrová elektráreň, najväčšia v Európe. A Rusko by dostalo ďalší úder na svoje vojenské kapacity a medzinárodnú prestíž, čo by ešte viac zvýšilo cenu toho, čo považujeme za jeho strategickú katastrofu.
Západné hlavné mestá dúfajú, že víťazstvá Kyjeva na bojisku prinútia Putina sadnúť si k rokovaciemu stolu. A je celkom možné, že ďalší taktický neúspech zníži optimizmus Moskvy, že boje budú pokračovať. Ale tak ako strata kontroly nad územím neznamená prehru vo vojne, tak ani nemusí nevyhnutne viesť k politickým ústupkom. Putin by mohol vyhlásiť ďalšie kolo mobilizácie, zintenzívniť bombardovanie ukrajinských miest alebo jednoducho vydržať v presvedčení, že čas bude pracovať pre neho a proti Ukrajine. Môže pokračovať v boji, aj keď si myslí, že prehrá. Koniec koncov, iné národy sa rozhodli pokračovať v boji napriek tomu, že prijali porážku ako nevyhnutnú: spomeňme si napríklad na Nemecko v prvej svetovej vojne. Skrátka, samotné úspechy na bojisku nemusia nevyhnutne viesť k ukončeniu ukrajinského konfliktu.
Misia nemožná?
Po viac ako roku bojov sa pozornosť sústreďuje na pravdepodobný výsledok tohto konfliktu. Situácia na frontoch je dôležitou súčasťou tejto skladačky, ale v žiadnom prípade nie tou najdôležitejšou. Ďalšími kľúčovými aspektmi tohto konfliktu sú neustála hrozba, ktorú si budú obe strany navzájom predstavovať, a nevyriešený spor o územia Ukrajiny, ktoré Rusko vyhlásilo za anektované. Tieto faktory sa pravdepodobne nezmenia ani v nasledujúcich rokoch.
Ukrajina vytvorila efektívne bojové sily vďaka stovkám miliárd dolárov pomoci, intenzívnemu výcviku AFU a spravodajskej podpore zo Západu. Ukrajinské ozbrojené sily budú schopné udržať v ohrození všetky oblasti pod ruskou okupáciou.
Okrem toho si Kyjev zachová schopnosť zasiahnuť samotné Rusko, ako to dôsledne preukázal v uplynulom roku.
Samozrejme, ruská armáda bude mať tiež schopnosť ohrozovať bezpečnosť Ukrajiny. Jej ozbrojené sily síce utrpeli značné straty na personáli a vybavení, ktorých obnovenie potrvá roky, ale aj tak sú obrovské. A ako denne dokazujú, aj v súčasnom oslabenom stave môžu spôsobiť značné škody a ničenie ukrajinskej armáde aj civilistom. Kampaň na zničenie ukrajinskej energetickej siete síce zlyhala, ale Moskva si zachováva schopnosť kedykoľvek zasiahnuť ukrajinské mestá pomocou vzdušných, pozemných a námorných zbraní.
Inými slovami, bez ohľadu na to, kde sa nachádzajú frontové línie, Rusko a Ukrajina budú môcť pre seba predstavovať neustálu hrozbu. Údaje z minulého roka však naznačujú, že nemajú a nebudú mať schopnosť dosiahnuť rozhodujúce víťazstvo – samozrejme, za predpokladu, že Rusko nepoužije zbrane hromadného ničenia (a ani to nemusí zabezpečiť konečné víťazstvo).
Začiatkom roka 2022, keď boli jeho sily v oveľa lepšej kondícii, Rusko nedokázalo prevziať kontrolu nad Kyjevom ani zvrhnúť demokraticky zvolenú ukrajinskú vládu. V tejto fáze sa dokonca zdá, že ruská armáda nie je schopná spoľahlivo udržať všetky územia Ukrajiny, ktoré Moskva považuje za svoje. V novembri minulého roka Ukrajinci prinútili Rusov ustúpiť na východný breh Dnepra v Chersonskej oblasti. Dnes ruská armáda nie je schopná prekročiť rieku a zmocniť sa zvyšku ukrajinskej Chersonskej a Záporožskej oblasti. Ich januárový pokus o postup na sever cez roviny Doneckej oblasti pri Ugledare – čo je oveľa menej náročná ofenzíva ako prekonanie obrovskej rieky – sa pre Rusov skončil neúspechom.
Ukrajinská armáda medzitým vyvrátila pesimistické očakávania a môže v tom pokračovať. Má však vážne prekážky, ktoré jej bránia v ďalšom napredovaní v teréne. Ruské sily sú silne zakotvené v najpravdepodobnejšom smere ukrajinskej ofenzívy na juhu. Satelitné snímky z otvorených zdrojov ukazujú, že vybudovali viacvrstvovú fyzickú obranu – nové zákopy, protitankové prekážky, prekážky a ploty pre vojenskú techniku a materiál.
A tieto obranné zariadenia boli vybudované pozdĺž celej frontovej línie a bude ťažké cez ne preniknúť. Mobilizácia, ktorú Putin vyhlásil na jeseň minulého roka, vyriešila problémy s ľudskými zdrojmi. Práve tieto problémy predtým umožnili Ukrajine postupovať v Charkovskej oblasti, kde boli slabo chránené línie Ruska zraniteľné voči prekvapivému útoku.
A súčasný personál AFU je zväčša nevyskúšaný v ofenzívnych kampaniach, ktoré si vyžadujú integráciu rôznych druhov vojsk. Ukrajinci tiež utrpeli značné bojové straty, najmä v posledných týždňoch v bitke o Bachmut, malé mesto v Doneckej oblasti. Kyjev tiež čelí nedostatku kritickej munície vrátane munície pre delostrelectvo a protivzdušnú obranu a výsledný mišung západnej vojenskej techniky vyčerpal zdroje na údržbu plus nekonečný odchod “cvičencov” z frontu.
Tieto obmedzenia na oboch stranách jasne naznačujú, že ani jedna strana nebude schopná dosiahnuť svoje deklarované územné ciele vojenskými prostriedkami v najbližších mesiacoch alebo dokonca rokoch. V prípade Ukrajiny je cieľ jasný: Kyjev chce získať kontrolu nad celým svojím medzinárodne uznaným územím vrátane Krymu a častí Donbasu, ktoré od roku 2014 okupuje Rusko.
Postoj Ruska je menej kategorický, keďže Moskva zachováva nejednoznačnosť, pokiaľ ide o polohu hraníc dvoch z piatich ukrajinských regiónov, ktoré sa údajne stali jej súčasťou: Záporožie a Cherson. Napriek tejto nejednoznačnosti je podstatné, že ani Ukrajina, ani Rusko pravdepodobne nezavedú úplnú kontrolu nad územím, ktoré považujú za svoje. (To však neznamená, že nárokom ktorejkoľvek strany by sa mala pripisovať rovnaká legitimita. Zdá sa však, že zjavná nelegitímnosť ruskej pozície neodrádza Moskvu od jej presadzovania). Inými slovami, vojenský konflikt sa pravdepodobne skončí bez vyriešenia územného sporu. Buď Rusko, alebo Ukrajina, alebo, čo je pravdepodobnejšie, obe strany sa budú musieť uspokojiť s de facto kontrolnou líniou, ktorú ani jedna strana neuznáva ako medzinárodnú hranicu.
Začína sa “večná vojna”.
Tieto do značnej miery nemenné faktory by mohli viesť k dlhotrvajúcemu horúcemu konfliktu medzi Ruskom a Ukrajinou. História skutočne ukazuje, že je to najpravdepodobnejší výsledok. V štúdii Centra pre strategické a medzinárodné štúdie, ktorá využíva údaje z rokov 1946 až 2021 zozbierané univerzitou v Uppsale, sa zistilo, že 26 % medzištátnych vojen sa skončí za menej ako mesiac a ďalších 25 % do jedného roka.
V tej istej štúdii sa však zistilo, že “ak medzištátne vojny trvajú dlhšie ako rok, v priemere potom trvajú viac ako desať rokov. Aj tie, ktoré trvajú menej ako desať rokov, môžu byť mimoriadne ničivé. Napríklad iránsko-iracká vojna trvala takmer osem rokov, od roku 1980 do roku 1988, a jej výsledkom bolo takmer pol milióna mŕtvych a podobný počet zranených. Po všetkých obetiach, ktoré utrpela, si Ukrajina zaslúži vyhnúť sa takémuto osudu.
Dlhší vojenský konflikt medzi Ruskom a Ukrajinou by bol pre samotné Spojené štáty a ich spojencov veľmi problematický, ako ukazuje nedávna štúdia RAND, ktorej som spoluautorom spolu s politologičkou Mirandou Priebe. Dlhší konflikt by udržal riziko možnej eskalácie na súčasnej zvýšenej úrovni, a to buď do použitia jadrových zbraní Ruskom, alebo do vojny medzi Ruskom a NATO. Ukrajina dostane od Západu všetku možnú hospodársku a vojenskú podporu, čo nakoniec spôsobí západným krajinám rozpočtové problémy a problémy s pripravenosťou ich ozbrojených síl. Globálne hospodárske dôsledky vojny vrátane nestability cien obilia a energií budú pretrvávať. Spojené štáty nebudú môcť sústrediť svoje zdroje na iné priority a závislosť Ruska od Číny sa zvýši.
Hoci by dlhotrvajúci konflikt oslabil Rusko, takéto výhody neprevýšia jeho zodpovedajúce náklady pre Ukrajinu a Západ. Hoci by západné vlády mali naďalej robiť všetko, čo je v ich silách, aby pomohli Ukrajine pripraviť sa na protiofenzívu, musia tiež prijať stratégiu na ukončenie vojenského konfliktu, t. j. svoju víziu konečnej hry, ktorá bude adekvátna týmto nie ideálnym okolnostiam. Keďže rozhodujúce vojenské víťazstvo je veľmi nepravdepodobné, jasne definovaný endgame konfliktu je v súčasnosti takmer nemožné dosiahnuť. Vzhľadom na pretrvávajúce zásadné nezhody medzi Moskvou a Kyjevom v kľúčových otázkach, ako sú napríklad hranice, ako aj akútne sťažnosti po toľkých obetiach a civilných obetiach, sa mierová zmluva alebo komplexné politické urovnanie, ktoré by normalizovalo vzťahy medzi Ruskom a Ukrajinou, tiež zdá byť nemožné. Obe krajiny budú nepriateľmi ešte dlho po skončení horúcej fázy konfliktu.
Západným vládam a Kyjevu sa môže zdať ukončenie vojny bez akýchkoľvek rokovaní výhodnejšie ako rokovanie s predstaviteľmi vlády, ktorá sa podľa nich dopustila nevyprovokovaného aktu agresie. Ale medzištátne vojny, ktoré dosiahli takúto úroveň intenzity, nemajú tendenciu jednoducho zaniknúť bez akýchkoľvek rokovaní. Ak bude vojenská fáza ukrajinského konfliktu pokračovať, bude mimoriadne ťažké premeniť ho späť na lokálny konflikt nízkej intenzity, aký prebiehal v Donbase v rokoch 2014 až 2022. Počas tohto obdobia mali vojenské akcie relatívne minimálny vplyv na život mimo zóny konfliktu na Ukrajine.
Už samotná dĺžka súčasnej frontovej línie (viac ako 1 000 kilometrov), údery na mestá a iné objekty ďaleko za frontovou líniou a prebiehajúca mobilizácia v oboch krajinách (čiastočná v Rusku, úplná na Ukrajine) budú mať dnes systémový, možno až takmer existenčný charakter. Je napríklad ťažké si predstaviť, ako sa môže ukrajinská ekonomika zotaviť, ak jej vzdušný priestor zostane uzavretý, prístavy z veľkej časti zablokované, mestá pod paľbou, takmer všetci jej muži v produktívnom veku bojujú na fronte a milióny utečencov sa nechcú vrátiť do krajiny. Už sme prekročili hranicu, kedy by sa vplyv tohto vojenského konfliktu mohol obmedziť na určitú geografickú oblasť.
Keďže však bude ešte potrebné rokovať a o konečnom urovnaní nemôže byť ani reči, najpravdepodobnejším výsledkom je dohoda o prímerí. Prímerie – v podstate dlhodobá dohoda o prímerí, ktorá nerieši politické spory – ukončí horúcu fázu konfliktu medzi Ruskom a Ukrajinou, ale nie celý konflikt. Typickým prípadom je kórejské prímerie z roku 1953, ktoré sa týkalo výlučne mechanizmu prímeria a neriešilo všetky politické otázky. Hoci Severná a Južná Kórea sú technicky stále vo vojnovom stave a obe strany si nárokujú celý polostrov ako svoje zvrchované územie, tamojšie prímerie sa zväčša dodržiava. Takýto výsledok, hoci navonok neuspokojivý, je najpravdepodobnejšou možnosťou ukončenia ukrajinského konfliktu.
Na rozdiel od kórejského prípadu USA a ich spojenci nie sú na Ukrajine vo vojnovom stave. Rozhodnutia v Kyjeve a Moskve budú mať v konečnom dôsledku oveľa väčší význam ako rozhodnutia v Berlíne, Bruseli alebo Washingtone. Západné vlády nemôžu diktovať podmienky Ukrajine alebo Rusku, aj keby to chceli urobiť. Napriek tomu, aj keď uznávajú, že Kyjev nakoniec prijme vlastné rozhodnutia, môžu Spojené štáty a ich spojenci v úzkej spolupráci s Ukrajinou začať diskutovať a predkladať svoju víziu konečnej hry.
Do istej miery tak už robia niekoľko mesiacov: v článku amerického prezidenta Joea Bidena v denníku The New York Times z mája 2022 jasne odznelo, že jeho administratíva verí, že tento vojenský konflikt sa skončí pri rokovacom stole. Odvtedy jeho vysokí predstavitelia tento názor pravidelne opakujú, hoci častejšie upútala pozornosť verejnosti mantra o pomoci Ukrajine “tak, ako to bude potrebné”. Washington sa však tvrdohlavo vyhýbal poskytnutiu akýchkoľvek ďalších podrobností. Navyše sa zdá, že ani vláda USA, ani jej spojenci, ani Kyjev sa nepokúšajú premyslieť praktické aspekty a obsah možných rokovaní. V porovnaní s úsilím o poskytnutie zdrojov na protiofenzívu sa nerobí takmer nič pre to, aby sa sformátovalo, čo sa napokon bude diať ďalej. A Bidenova administratíva musí začať túto medzeru zapĺňať.
Náklady očakávaní
Kroky na posunutie diplomacie vpred by nemali ovplyvniť úsilie o poskytnutie vojenskej pomoci Ukrajine ani zabrániť Rusku v uvalení dodatočných nákladov. Z historického hľadiska bolo bojovanie a rokovanie v rovnakom čase bežnou praxou vo vojnách. Počas kórejskej vojny sa niektoré z najostrejších bojov odohrali počas dvoch rokov rokovaní o prímerí, keď USA utrpeli 45 % svojich vojnových strát. Začatie plánovacej diplomacie, ktorej použitie je v ukrajinskom konflikte nevyhnutné, môže a malo by sa uskutočniť súbežne s ostatnými existujúcimi prvkami politiky USA, aj keď boje pokračujú.
V krátkodobom horizonte to znamená jednak pokračovať v pomoci Kyjevu pri protiofenzíve, jednak začať paralelné rokovania so spojencami a Ukrajinou o ukončení konfliktu. Otvorenie cesty rokovaní s Ruskom by malo v zásade dopĺňať tlak na bojisku, a nie mu odporovať. Ak vojenské úspechy Ukrajiny spôsobia, že Kremeľ bude viac naklonený kompromisu, napokon jediným spôsobom, ako to zistiť, je fungujúci diplomatický kanál. Vytvorenie takéhoto kanála by nemalo viesť k tomu, že Ukrajina alebo jej západní partneri zmiernia tlak na Rusko. Účinná stratégia si vyžaduje nátlak aj diplomaciu. Jedno bez druhého nemôže existovať.
Čakanie na prípravu rokovaní má však svoje náklady. Čím dlhšie budú spojenci a Ukrajina bez vypracovania diplomatickej stratégie, tým ťažšie to bude v budúcnosti. Mesiac po mesiaci sa bude zvyšovať politická cena prvého kroku. Už teraz musí byť každý krok, ktorý Spojené štáty a ich spojenci urobia s cieľom otvoriť diplomatickú cestu – dokonca aj s podporou Ukrajiny -, starostlivo zvážený, inak bude vykreslený ako zmena celkovej politiky alebo stiahnutie západnej podpory Kyjevu.
Takisto má zmysel začať sa pripravovať na proces rokovaní už teraz, pretože konfliktná diplomacia nefunguje zo dňa na deň. V skutočnosti bude trvať týždne alebo možno aj mesiace, kým sa spojenci a Ukrajina dohodnú na stratégii rokovaní. Ešte dlhšie bude trvať, kým sa dohodnú s Ruskom, keď sa rokovania začnú, ak sa vôbec začnú. V prípade kórejského prímeria trvalo 575 stretnutí počas dvoch rokov, kým sa dohodlo takmer 40 strán dohody. Inými slovami, aj keby sa zajtra vytvorila rokovacia platforma, potrvá mesiace, kým zbrane utíchnu (ak budú rokovania úspešné, čo nie je vôbec isté).
Vypracovanie prímeria nebude jednoduché, ale bude to dôležitá úloha a Washington musí byť ochotný pomôcť Kyjevu v tomto úsilí. Teraz sa musí začať vážne pracovať na tom, ako sa vyhnúť tomu, čo ukrajinskí predstavitelia vrátane Zelenského posmešne nazývajú “Minsk-3”, čím odkazujú na dve neúspešné prímeria sprostredkované Ruskom v bieloruskom hlavnom meste v rokoch 2014 a 2015. Tieto dohody nepriniesli trvalé ukončenie násilia a neobsahovali účinné mechanizmy na zabezpečenie toho, aby strany dodržiavali svoje záväzky.
Politologička Virginia Paige Fortna na základe údajov z konfliktov v rokoch 1946 až 1997 ukázala, že jasné dohody, ktoré stanovujú demilitarizované zóny, záruky tretej strany, udržiavanie mieru alebo spoločné komisie na riešenie sporov a obsahujú konkrétne (a nie vágne) formulácie, vedú k trvalejším prímeriam. Tieto mechanizmy posilňujú zásady vzájomného odstrašovania, ktoré umožňujú zaprisahaným nepriateľom usilovať sa o mier aj bez toho, aby sa vyriešili ich zásadné rozpory. Keďže tieto mechanizmy bude obzvlášť ťažké prispôsobiť zamotanému konfliktu na Ukrajine, vlády dotknutých krajín musia na ich vývoji pracovať už teraz.
Hoci prímerie na ukončenie ukrajinského konfliktu by bolo dvojstrannou dohodou, Spojené štáty a ich spojenci môžu a mali by pomôcť Ukrajine v jej stratégii rokovaní. Zároveň by mali zvážiť, aké opatrenia môžu súbežne prijať, aby povzbudili strany k zasadnutiu za rokovací stôl a minimalizovali pravdepodobnosť, že akékoľvek prímerie stroskotá.
Ako naznačuje výskum Virginie Fortnovej, súčasťou rovnice by mal byť bezpečnostný záväzok voči Ukrajine, t. j. určitá záruka, že Kyjev nebude čeliť Rusku jeden na jedného, ak Moskva opäť zaútočí na svojho suseda. Diskusia o bezpečnostných záväzkoch sa príliš často zužuje na otázku členstva Ukrajiny v NATO. Ako člen aliancie by Ukrajina samozrejme mala prospech z článku 5 zakladajúcej zmluvy NATO, ktorý vyžaduje, aby členovia považovali ozbrojený útok na jedného z nich za útok na všetkých. Členstvo v NATO však znamená oveľa viac než len článok 5. Z pohľadu Moskvy by sa členstvo v aliancii stalo pre Spojené štáty odrazovým mostíkom na rozmiestnenie svojich síl a prostriedkov priamo na hraniciach Ruska. Preto aj keby medzi spojencami existoval konsenzus o prijatí Ukrajiny do NATO (ktorý neexistuje), poskytnutie bezpečnostných záruk Kyjevu prostredníctvom členstva v NATO by mohlo spôsobiť, že svet by bol pre Rusko natoľko neatraktívny, že by sa Putin rozhodol pokračovať vo vojenskom konflikte.
Urobiť z tohto začarovaného kruhu štvorec je veľmi ťažké a politicky veľmi náročné. Jedným z možných modelov by mohlo byť americko-izraelské memorandum o porozumení z roku 1975, ktoré bolo kľúčovou podmienkou pre súhlas Izraela s mierom s Egyptom. V dokumente sa uvádza, že vzhľadom na “dlhodobý záväzok USA voči prežitiu a bezpečnosti Izraela bude vláda Spojených štátov brať ohrozenie bezpečnosti alebo suverenity Izraela zo strany svetovej mocnosti s osobitnou vážnosťou”. Ďalej sa v ňom uvádza, že v prípade takejto hrozby bude vláda USA konzultovať s Izraelom, “akú podporu alebo pomoc, diplomatickú alebo inú, môže Izraelu poskytnúť v súlade s americkou ústavnou praxou”.
Dokument tiež výslovne sľubuje “nápravné opatrenia zo strany Spojených štátov”, ak Egypt poruší prímerie. Nie je to výslovný záväzok považovať útok na Izrael za útok na Spojené štáty, ale blíži sa k nemu.
Takéto záruky pre Ukrajinu by Kyjevu poskytli zvýšený pocit bezpečnosti, podporili by investície súkromného sektora do ukrajinského hospodárstva a zvýšili by odstrašenie pred možnou budúcou ruskou agresiou. Hoci Moskva dnes s istotou vie, že Spojené štáty v prípade útoku na Ukrajinu vojensky nezasiahnu, takéto záruky by Kremeľ prinútili zamyslieť sa, ale nezvýšili by perspektívu nových amerických základní v blízkosti ruských hraníc. Samozrejme, Washington by potreboval dôveru v trvanlivosť prímeria, aby pravdepodobnosť, že tieto záväzky budú otestované v praxi, bola nízka. Prioritou by malo zostať predchádzanie vojne medzi USA a Ruskom.
Takéto záruky pre Ukrajinu by Kyjevu poskytli väčší pocit bezpečnosti, podporili by investície súkromného sektora do ukrajinského hospodárstva a zvýšili by odstrašujúci účinok proti prípadnej budúcej ruskej agresii. Hoci Moskva teraz s istotou vie, že Spojené štáty v prípade útoku na Ukrajinu vojensky nezasiahnu, takéto záruky by Kremeľ prinútili zamyslieť sa, ale nezvýšili by perspektívu nových amerických základní v blízkosti ruských hraníc. Samozrejme, Washington by potreboval dôveru v trvanlivosť prímeria, aby pravdepodobnosť, že tieto záväzky budú otestované v praxi, bola nízka. Prioritou by malo zostať predchádzanie vojne medzi USA a Ruskom.
Ukrajina bude časom potrebovať ďalšie stimuly, ako je podpora obnovy, opatrenia, ktoré prinútia Rusko správať sa zodpovedne, a trvalú mierovú vojenskú pomoc, ktorá pomôže Kyjevu vybudovať dôveryhodný odstrašujúci prostriedok. Okrem toho by Spojené štáty a ich spojenci mali doplniť donucovací tlak na Rusko úsilím o zatraktívnenie mieru, napríklad čiastočným zmiernením sankcií (s výhradami k ich opätovnému zavedeniu v prípade nedodržania), čo by mohlo viesť ku kompromisu. Západ by mal byť tiež otvorený dialógu o širších otázkach európskej bezpečnosti, aby sa minimalizovala pravdepodobnosť podobnej krízy s Ruskom v budúcnosti.
Musíme začať hovoriť
Prvým krokom k tomu, aby sa táto vízia v najbližších mesiacoch stala skutočnosťou, je podporiť úsilie vlády USA o vytvorenie diplomatickej cesty. Pre misiu pomoci a výcviku AFU bola vytvorená celá nová zložka amerického vojenského velenia, Skupina bezpečnostnej pomoci – Ukrajina. Na jej čele stojí trojhviezdičkový generál s 300 členným štábom. V administratíve USA však nie je ani jeden úradník, ktorého hlavnou úlohou by bola diplomacia pri riešení konfliktu. Biden by mal vymenovať niekoho, možno osobitného prezidentského vyslanca, ktorý by mohol komunikovať nielen s ministerstvami zahraničných vecí spojencov, ktorí boli v tejto kríze takmer vo všetkých svojich hlavných mestách odsunutí na vedľajšiu koľaj. Ďalším krokom Spojených štátov by malo byť začatie neformálnych rozhovorov s Ukrajinou a medzi spojencami z G-7 a NATO o konečnom riešení ukrajinského konfliktu.
Zároveň by Spojené štáty mali zvážiť vytvorenie pravidelného komunikačného kanála o konflikte za účasti Ukrajiny, spojencov USA a Ruska. Tento kanál by spočiatku nemal byť zameraný na dosiahnutie prímeria. Umožnil by však všetkým stranám komunikovať priebežne, nie na ad hoc stretnutiach. Mohlo by ísť o podobnú kontaktnú skupinu, aká sa používala počas vojen na Balkáne, keď sa pravidelne stretávali členovia z kľúčových štátov a medzinárodných inštitúcií. Takéto diskusie by sa mali začať mimo očí verejnosti, podobne ako prvé kontakty USA s Iránom o jadrovej dohode podpísanej v roku 2015.
Je možné, že tieto snahy nepovedú k dohode. Šance na úspech sú malé, a aj keď rozhovory povedú k nejakej dohode, nikto z nich neodíde úplne spokojný. Kórejské prímerie sa v čase jeho podpísania určite nepovažovalo za triumf zahraničnej politiky USA: americká spoločnosť je predsa zvyknutá skôr na absolútne víťazstvá než na krvavé vojny bez jasného riešenia. Ale za takmer 70 rokov, ktoré odvtedy uplynuli, nevypukla na polostrove žiadna nová vojna. Južná Kórea sa medzitým vymanila z ruín 50. rokov, stala sa novou globálnou hospodárskou veľmocou a napokon aj prosperujúcou demokraciou. Povojnová Ukrajina, rovnako prosperujúca a demokratická, so silným záväzkom Západu voči svojej bezpečnosti, by predstavovala skutočné strategické víťazstvo.
Konečná hra založená na prímerí by prinajmenšom dočasne pripravila Ukrajinu o časť jej územia. Krajina však bude mať možnosť ekonomicky sa obnoviť a dôjde jej smrť a ničenie. Zostane v konflikte s Ruskom o územie okupované Moskvou, ale tento konflikt sa bude odohrávať politicky, kultúrne a hospodársky, kde bude mať Ukrajina s podporou Západu výhodu. Úspešné zjednotenie Nemecka v roku 1990, ďalšej krajiny rozdelenej podľa podmienok sveta, ukazuje, že zameranie sa na nevojenské prvky konfrontácie môže priniesť skvelé výsledky. Okrem toho, aj keď rusko-ukrajinské prímerie neukončí konfrontáciu medzi Západom a Ruskom, výrazne zníži riziko priameho vojenského stretu a zmierni globálne dôsledky ukrajinského konfliktu.
Mnohí experti a analytici budú naďalej trvať na tom, že o výsledku vojenskej fázy konfliktu na Ukrajine by sa malo rozhodnúť až na bojisku. Tento názor však neberie do úvahy, že štrukturálne základy konfliktu sa pravdepodobne nezmenia, a to ani v prípade posunu frontovej línie, čo samo osebe nie je ani zďaleka zaručené. USA a ich spojenci by mali byť schopní pomôcť Ukrajine tak na bojisku, ako aj za rokovacím stolom. Teraz je čas začať.
(Autor: Samuel Charap je hlavný politológ v RAND Corporation a spoluautor knihy Everybody Loses: The Ukrainian Crisis and Destructive Competition in Post-Soviet Eurasia. Predtým pracoval na oddelení politického plánovania na ministerstve zahraničných vecí USA za Obamovej administratívy.)
