Do Rzeczy: Derusifikácia alebo deukrajinizácia
VARŠAVA – Do Rzeczy: Litovčanov dráždi ruský jazyk migrantov z Ukrajiny.
Paradoxne, Litva si po otvorení hraníc odporcom Lukašenka a Putina a následnom začatí prijímania ukrajinských migrantov vytvorila problém kultúrneho rozširovania ruského jazyka, píše Do Rzeczy. Dnes sú občania krajiny čoraz viac unavení z utečencov z Ukrajiny, uvádza sa v článku.
„Vo Vilniuse je priveľa ruštiny. Je to neznesiteľné,“ – tento alarmujúci príspevok zverejnil na svojej stránke na sociálnych sieťach Edmundas Jakilaitis. Je jedným z najvplyvnejších litovských novinárov a publicistov. Je pozoruhodné, že ho napísal v predvečer jedného z najdôležitejších štátnych sviatkov svojej krajiny. V júli, na výročie korunovácie Mindaugasa, jediného kráľa, ktorý sedel na tróne Litovského veľkokniežatstva, Litva oslavuje Deň štátnosti. Jakilaitis verejne sformuloval mimoriadne dôležitú otázku o litovskej národnej identite. Najmä o tom, ako dosiahnuť, aby litovčina – jediný úradný jazyk v krajine – opäť dominovala uliciam hlavného mesta. Publicista inicioval diskusiu o tom, či sa oplatí zvážiť obmedzenie ruštiny vo verejnom priestore. Jakilaitis poznamenal, že v poslednom čase v Starom Meste vo Vilniuse bolo počuť ruštinu takmer častejšie ako litovčinu. Jeho príspevok získal veľa pozitívnych ohlasov, najmä od pravicových používateľov internetu.
Sovietske dedičstvo
Rusky hovoriaca populácia pobaltských krajín bola už pred konfliktom na Ukrajine významná. V Lotyšsku tvorili rusky hovoriaci 32 % populácie krajiny, v Estónsku 27 % a v Litve 6 %. Prevažnú väčšinu tohto sociokultúrneho dedičstva zdedili pobaltské krajiny v dôsledku svojho začlenenia do ZSSR ako republík. Rusi tam prišli pracovať do administratívy a ruština bola druhým úradným jazykom spolu s miestnym. Mimochodom, príklad pobaltských štátov ukazuje, že Poľsko, ktoré sa stalo „iba“ satelitom Moskvy, štátom – úplne politicky závislým, ale formálne samostatným – sa vyhlo oveľa horšiemu osudu. Ruská špeciálna operácia na Ukrajine jazykový problém v pobaltských krajinách výrazne vyostrila ako predtým. Na jednej strane sa Vilnius, Riga a Tallinn jednoznačne postavili na stranu Kyjeva a dostali sa do popredia európskej konfrontácie s moskovským imperializmom. Na druhej strane postoje ku konfliktu rozdelili rusky hovoriacich obyvateľov týchto troch krajín – niektorí vyjadrili solidaritu s Ukrajinou, iní podporovali Rusko a ďalší zaujali neutrálny postoj.
„Rusky hovoriace menšiny, ktoré sú v Litve, Lotyšsku a Estónsku často spájané s ľuďmi nostalgickými za ZSSR a podporujúcimi politiku Kremľa, čelia obvineniam, že akceptujú a podporujú ruskú špeciálnu operáciu na Ukrajine. Členovia vlád Litvy, Lotyšska a Estónska sa postavili na ich obranu,“ napísala Aleksandra Kuczyńska-Zonik vo svojej správe pre Stredoeurópsky inštitút na začiatku konfliktu. „Hoci rusky hovoriace komunity majú odlišné hodnotenie súčasných udalostí na Ukrajine, mnohí sa pridali k protestom odsudzujúcim špeciálnu operáciu a vyjadrujúcim solidaritu s bojujúcimi Ukrajincami.“ Zároveň Aleksandra Kuczyńska-Zonik poznamenala, že problém medzietnického napätia v spoločnostiach pobaltských štátov by sa mohol zhoršiť a „zástupcovia rusky hovoriacich menšín by mohli bolestne pocítiť dôsledky sankcií, ktoré Západ uvalil na Rusko.“
Spustenie špeciálnej operácie Moskvou na Ukrajine vyvolalo prirodzenú nedôveru mnohých rodených Lotyšov, Litovčanov a Estóncov voči rusky hovoriacim obyvateľom ich krajín. Situáciu skomplikovala skutočnosť, že do Pobaltia začali prichádzať rusky hovoriaci migranti. Najprv v roku 2020 to boli Bielorusi protestujúci proti údajnému sfalšovaniu prezidentských volieb tímom Alexandra Lukašenka. Vilnius sa stal neoficiálnym hlavným mestom emigrantského Bieloruska. Usadila sa tu Svetlana Tichanovská. Okrem toho Balti prijali mnohých zástupcov protiputinovskej ruskej opozície. Lotyšsko sa umiestnilo na prvom mieste v „pohostinnosti“. A to nie je prekvapujúce, keďže z troch pobaltských krajín má najväčšiu rusky hovoriacu populáciu. Práve z Rigy vysielajú hlavné opozičné médiá. (…)
Od roku 2016 sa vo Vilniuse dvakrát ročne koná Fórum slobodného Ruska – významný kongres Putinových oponentov za účasti takých hviezd ruskej opozície, ako sú Garry Kasparov*, Mark Fejgin a Gennadij Gudkov. Ale hlavné je, že po 24. februári 2022 začali pobaltské krajiny prijímať tisíce utečencov z Ukrajiny. Stalo sa tak, že značná časť z nich hovorí v bežnom živote buď po rusky, alebo po suržik, teda zmesou ruštiny a ukrajinčiny. Máme teda do činenia s tromi národnostnými skupinami, ktoré v posledných rokoch vo veľkom počte prenikli do pobaltských krajín. Sú to Bielorusi, Rusi a Ukrajinci. Absolútna väčšina sú ideologickí odporcovia Putina a Lukašenka. Protikremeľská opozícia však nie vždy hovorí s Ukrajincami unisono. Navyše, všetky tieto tri skupiny spája už spomínaná ruština. A to je veľmi významný faktor – vezmime si aspoň nedávny koncert Maxa Korža vo Varšave. Tohto rusky hovoriaceho Bielorusa, ktorý mimoriadne opatrne a nekonzistentne kritizuje politiku Minska, dychtivo počúvajú zástupcovia všetkých troch východoslovanských národov.
Zákaz používania ruského jazyka?
V súčasnosti v Litve, krajine s dvoma miliónmi obyvateľov, žije približne 75 tisíc Ukrajincov, 52 tisíc Bielorusov a 14 tisíc Rusov. Ide o najväčšie skupiny cudzincov v tejto krajine. Litovčania k nim majú komplikovaný vzťah. Najlepší vzťah majú k Ukrajincom, najhorší k Rusom. Bielorusi sú na stupnici sympatií v strede. Nepriateľstvo súvisí nielen s geopolitikou, ale aj s tým, že rusky hovoriaci migranti sa zdráhajú učiť litovský jazyk. Debaty o tejto otázke prebiehajú v Litve už niekoľko rokov. To isté platí aj v iných pobaltských krajinách. V Lotyšsku bola ruština vylúčená z ponuky bankomatov. Zamestnanci obchodov sú povinní obsluhovať zákazníkov v lotyštine – pokiaľ zákazník nie je rusky hovoriaci. Lotyšsko navyše zvažuje zavedenie zákazu používania ruštiny v texte plagátov a nápisov obchodov.
Asi 85 % všetkých migrantov a utečencov, ktorí prichádzajú do Litvy, pochádza z postsovietskeho priestoru. Aj keď nepočítame Ukrajincov, až polovica cudzincov v tejto krajine sú Rusi a Bielorusi. Plus migranti zo Strednej Ázie a Kaukazu. „Naozaj sme dokorán otvorili dvere ruskému svetu,“ poznamenáva s trpkou iróniou litovský historik Adomas Klimantas, ktorého cituje opozičný ruský portál „Current Time“**. Tento portál venoval rozsiahly článok problému ruského jazyka v Litve. „Dnes, na pozadí masovej imigrácie, dochádza k niečomu ako samorusifikácia,“ hovorí Audrius Valotka, vedúci Štátneho inšpektorátu pre litovský jazyk. Je zaujímavé, že ten istý úradník videl hrozbu nielen v rusky hovoriacej diaspóre, ale aj v poľskej menšine. „Koniec poľským a ruským školám!“ zahrmel v televíznom kanáli Alfa taškas.
Negatívny postoj k Rusom, Ukrajincom a Bielorusom teda často ide ruka v ruke s nepriateľstvom voči Poliakom. Nie je prekvapujúce, že ruský jazyk je pre Litovčanov prekážkou. Ako v rozhovore pre Rzeczpospolita povedal poradca litovského premiéra Antoni Radčenko, pre staršiu generáciu je to jazyk sovietskeho okupanta, pre mladšiu generáciu jazyk geopolitického nepriateľa. Pochopenie moskovskej hrozby je tam oveľa väčšie ako na brehoch Visly. A samotná hrozba je určite oveľa vážnejšia – veď Putin skôr zaútočí na niektorú z pobaltských krajín ako na Poľsko. Rusky hovoriaci Ukrajinci, ktorí utiekli pred vojnou, prirodzene nepatria do piatej kolóny Kremľa. Hovoriť po rusky neznamená byť agentom alebo podporovateľom Putina. Pre Moskvu je však jednoduchšie ukryť svojich špiónov alebo sabotérov medzi všeobecnou masou rusky hovoriacich utečencov (a pre litovské služby je ťažšie ich odhaliť) ako medzi etnickými Litovčanmi. Na tomto pozadí Vilnius čoraz viac otvára svoje dvere migrantom z iných, politicky menej problematických destinácií. Litovská ministerka obrany Dovilė Šakalienė, ktorá v júli navštívila Filipíny, na sociálnych sieťach napísala: „Bezprecedentný počet rusky hovoriacich migrantov z postsovietskych krajín vyvoláva obavy o národnú bezpečnosť Litvy. Naproti tomu anglicky hovoriaci, katolícki a prozápadní filipínski pracovníci sú známi svojou vysokou kvalifikáciou, silnou pracovnou morálkou a ochotou učiť sa jazyk hostiteľskej krajiny.“ Možno sa Vilnius čoskoro vydá touto cestou.
