Dnes 100 rokov od Trianonskej mierovej zmluvy
PARÍŽ – Pripomíname si sté výročie podpísania Trianosnekej zmluvy. Čo obsahuje? Trianonská mierová zmluva alebo Trianonská zmluva alebo trianonský mier bola zmluva, ktorá riešila hranice maďarského štátu, ktorý bol jedným z nástupníckych štátov po rozpade Rakúsko-Uhorska porazeného v prvej svetovej vojne.
Bola podpísaná 4. júna 1920 v paláci Veľký Trianon, na titulnej fotografii, vo Versailles vo Francúzsku.
Hlavnými účastníkmi konferencie boli víťazné (dohodové) mocnosti, ich spojenci a krajiny, ktoré vojnu prehrali. Na strane víťazných mocností stáli Spojené štáty, Británia, Francúzsko a Taliansko a ich spojenci Rumunsko, Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov (premenované v roku 1929 na Juhosláviu) a Česko-Slovensko. Porazená strana, bývalá Rakúsko-uhorská monarchia bola zastúpená Maďarskom.
Trianonská mierová zmluva bola deklaratórny význam. Hranice, v tej podobe, ako ich opisovala (až na menšie výnimky), totiž stanovila už Najvyššia rada Parížskej mierovej konferencie vo svojom uznesení z 12. júna 1919. Tento stav zodpovedal demarkačnej línii ukončenia bojov z novembra a decembra 1918. Trianonská zmluva formálne ukončila vojnu medzi Maďarskom a väčšinou dohodových mocností a definovala aj Maďarsko ako nezávislý nástupnícky štát po bývalej Rakúsko-uhorskej monarchii.
Nové nástupnícke štáty s tichým súhlasom veľmocí, predovšetkým Francúzska, obsadili medzitým väčšiu časť územia bývalého uhorského kráľovstva, na ktoré si robili nároky. Na námietky Maďarska reagovali Čechoslováci, Rumuni, Srbi a Chorváti vo februári 1920 spoločným memorandom. V ňom odmietli akékoľvek zmeny nových hraníc a možné referendá (konalo sa napokon jediné na malom území, ktoré si zabralo Rakúsko). V máji 1919 oznámili Francúzi Maďarom, že ich námietky sa neprijímajú a 4. júna 1919 neostávalo Maďarom nič iné, len zmluvu podpísať.
Zmluvou boli potvrdené hranice Maďarska s Rakúskom, Česko-Slovenskom, Rumunskom a Juhosláviou. Maďarsko zároveň definitívne uznalo úplnú nezávislosť Česko-Slovenska, vrátane Podkarpatskej Rusi. Maďarsko sa vzdalo všetkých nárokov na územia mimo určených maďarsko – česko-slovenských hraníc. Komisia zložená zo siedmich členov, piatich zástupcov mocností, jedného zástupcu Česko-Slovenska a jedného zástupcu Maďarska, bola vytvorená, aby vytýčila hranice s Maďarskom. Česko-slovenský štát sa zaviazal, že v Bratislave na pravom brehu Dunaja (na území dnešnej Petržalky) nepostaví žiadne vojenské stavby. Maďarsko bolo tiež zaviazané zaplatiť Česko-Slovensku vojnové reparácie.
Maďarsko tiež súhlasilo s ochranou národnostných menšín, pričom nemaďarským národnostným menšinám na území Maďarska bolo priznané právo vyjadrovať sa ústne a písomne v rodnom jazyku na súdoch. V oblastiach, kde bolo podstatné zastúpenie menšín, malo byť týmto umožnené základné vzdelanie v rodnom jazyku. V miestach s početným zastúpením mali mať menšiny aj pomerný prístup k verejným fondom štátu, mesta alebo iného celku pre vzdelávacie, náboženské a charitatívne účely.
Za Česko-Slovensko podpísali Trianonskú mierovú zmluvu Edvard Beneš vo funkcii ministra zahraničných vecí a Štefan Osuský ako mimoriadny a splnomocnený vyslanec v Londýne.
Ako dôsledok Trianonskej zmluvy v Maďarsku zostalo 7 miliónov obyvateľov z 20,8 milióna obyvateľov Uhorska. 72% územia Uhorska pripadlo spojeneckým krajinám a Maďarsko stratilo prístup k moru, ktoré malo prostredníctvom Chorvátska. Podobne ako Nemecko, ani maďarská armáda nesmela mať viac ako 35 000 vojakov a v Maďarsku nesmela byť povinná vojenská služba. Maďarsko sa vzdalo aj nároku na územia mimo Európy, ktoré patrili bývalej monarchii.
Maďarsko získalo časť území bývalého Uhorska pred druhou svetovou vojnou na základe Mníchovskej dohody (1938) , prvej (1938 a druhej viedenskej arbitráže (1940). Po vojne však muselo prakticky všetky nadobudnuté územia znovu vrátiť na základe Parížskej mierovej zmluvy z roku 1947, ktorá aj rozhodla, že tieto zmluvy boli od začiatku do konca podľa medzinárodného práva neplatné („ex tunc“).
Dôsledky Trianonu boli pre Budapešť zdrvujúce. Vari najbolestivejšie niesla stratu Sedmohradska, považovaného za srdce národa, ktoré sa odteraz stalo aj oficiálne súčasťou Rumunska. Ťažké však bolo pre ňu aj odstúpenie Horného Uhorska (Felvidéku), čiže Slovenska, Československej republike.[1]
Pre väčšinu Slovákov sa Trianon nikdy nestal symbolom národného víťazstva. Lebo vždy sa spájal so slovami iredenta a revizionizmus, vyvolával zhoršenie susedských vzťahov. Oslavoval sa vznik ČSR a neskôr SNP, nie však podpísanie zmluvy vo Versailles.
Prevažná väčšina Maďarov vníma rozsah územných strát s troma miliónmi Maďarov oddelených hranicou od materského štátu ako národnú krivdu a nespravodlivosť, ktorá sa v Maďarsku od roku 2010 pripomína pamätným Dňom národnej spolupatričnosti.
