Diskusie o privatizácii dnes sú len sprostosť

V roku 1990 sa začali prípravy na ekonomické reformy.

Jedným z prvkov bola privatizácia. Bolo to odovzdanie, ale aj predaj štátneho majetku súkromnému sektoru. Diskusie o privatizácii dnes sú o ničom.

Bola prvá vlna.

Prvou etapou bola malá privatizácia. V aukciách sa predávali maloobchodné prevádzky. Kupovalo sa na úvery. Jeden môj známy mal rád piváreň Ponorka blízko Univerzity Komenského v Bratislave. Tak ju vydražil za 4 milióny korún. Okrem toho vydražil aj predajňu skla na Obchode. Bol živnostník. Prevádzky nemohli vygenerovať zisky, ktoré by pokryli splátky pôžičiek.  Ručil celým svojim majetkom. Prišiel o byt a živil sa ako taxikár. Býval v ubytovni.

V rámci malej privatizácie sa predával aj jeden z pivovarov. Takú cenu, že úver, ktorý na to požičala banka bol nezaplatiteľný. Podnik bol odsúdený na zánik v deň predaja.

Tak vznikli dlhy z malej privatizácie a prvá diera v bankovom sektore. Pôžičky dávali väčšinou štátne banky.

Vo veľkej privatizácii sa tiež predávalo na pôžičky. Neplatilo sa. Okrem toho hotovosť z podnikov sa premiestňovala kade – tade.

Existovala aj kupónová privatizácia. V nej sa rozdávali akcie obyvateľom, alebo aj investičným privatizačným fondom.

Z podnikov, a fondov, ktoré boli v kupónovej privatizácii sa tiež vyberali peniaze

Tak sa ukázali ďalšie dlhy a druhá diera v bankovom sektore.

Bola druhá vlna.

Prišla druhá vlna kupónovej privatizácie. Vláda ju nahradila dlhopismi pre obyvateľov. Bolo ich treba preplatiť.

Tak vznikla tretia diera, tentoraz v štátnom rozpočte.

Potom sa predávali ďalšie podniky slovenským majiteľom. Na pôžičky. Nesplatili ich a vznikla štvrtá diera.

Tieto diery bolo treba zaplátať. Určite nám nikto nemohol dať peniaze.

Preto sa predali banky aj mnohé monopoly.

Každý politik má však nápad. Budem nadávať na toho predtým. Nemá to zmysel. Prečo. Lebo privatizácia už bola.