Botajská kultúra na území severného Kazachstanu udomácnila a osedlala kedysi divoké kone

ASTANA  – Jedným zo zaujímavých historických múzeí v Kazachstane je múzeum Botajskej kultúry. V Kazachstane je neďaleko oddychovej zóny pri jazere známe  pod kazašským názvom Burabaj a ruským Borovoje.

Je to rekonštrukcia obydlí, nábytku, kuchynského riadu a odevov. Botajci si stavali obydlia, ktoré boli v zemi a boli prikryté strechami z kože, ktoré boli na drevenej konštrukcii. V strede strechy boli otvory, ktoré mali dve funkcie. Prvou bolo to, že cez neho mohol vychádzať dym. Druhou bolo to, že k otvoru viedol rebrík. Cez otvor mohli obyvatelia odísť pre hrozbou.

Obydlie Botajcov bolo organizované ako súčasný viac izbový byt. Kruhové miestnosti boli spojené chodbami. V obydlí bývala viac generačná rodina. V jednej miestnosti sa varilo, v ďalších spalo, či bol v nich dobytok.

Pripomeňme si, že Botajská kultúra je archeologická kultúra eneolitu, ktorá existovala v rokoch 3700-3100 pred Kristom. e. na severe Kazachstanu (región Akmola). Pomenovaný podľa dediny Botaj. Pozdĺž stepných riek Imanburlyk, Tersakkan, Tobol, Turgay, Ubagan, Čaglinka bolo objavených asi 20 osád. V roku 1980 pri dedine Nikoľskoje v okrese Aiyrtau v regióne Severného Kazachstanu, na brehu rieky Imanburluk našla archeologická skupina Viktora Seiberta osadu Botaj. Kultúra je spojená s udomácnením kedysi divokých koní pre približne 5 550 rokmi.

Hlavnými materiálmi boli kameň, kosť a hlina. Hlavným zamestnaním je chov koní, poľovníctvo a rybolov. Archeologické štúdie ukázali, že ľudia plemena Botai, ktorí chovali kone, vedeli vyrábať kumys z kobylieho mlieka a boli priekopníkmi používania postrojov pred 6700 – 6000 rokmi. Kumys je stredoázijský penivý, štipľavý nápoj s kyslastou chuťou, ovocnej arómy z kvaseného kobylieho mlieka. Kto chce, môže si kumys vypiť priamo neďaleko múzea. Chovajú tam kone.

Potom už nič nebráni tomu, aby si človek išiel zaplávať do jazera Burabaj, alebo Borovoje.

 

Botajská kultúra mala rozvinutý priemysel kamenných nástrojov. Medzi nimi vynikajú pazúrikové nože a oštepy, rôzne hroty šípov. Veľmi obľúbené bolo aj rezbárske remeslo. Osobitnou skupinou medzi nájdenými artefaktmi boli konské falangy s rytinami v podobe zárezov a geometrických obrazcov. VF Seibert poznamenáva, že niektoré nálezy sú veľmi blízke typu Zamanbabin, ktorý je známy v strednej a západnej Ázii. Pozoruhodná je unikátna korálka s dĺžkou 3,5 cm a priemerom 4 mm, v ktorej malej dierke uprostred sa po mikroskopickom preštudovaní našiel výklenok v podobe jaskyne.

Pochádza zo Surtandinskej kultúry južného Zauralska. V nasledujúcich epochách strednej a neskorej doby bronzovej oblasti Ural-Kazachstan nie sú pozorované žiadne zjavné stopy kontinuity z botaiskej kultúry. Kríza kultúry na konci 3. tisícročia je pre euroázijské stepi spojená s ťažkou klimatickou fázou a nárastom suchej klímy.

Začiatok udomácnenia domácich koní bol spojený s kultúrou Botai asi pred 5,5 tisíc rokmi. P. A. Kosintsev v roku 2008 pripísal pozostatky koní Tersek a Botai divokým jedincom. Podľa paleogenetiky sú kone Przewalského divokými potomkami botajských koní,  a moderné plemená domácich koní majú iba 2,7% prímesí koní z Botajskej kultúry. Kôň Prževalského, lainsky Equus przewalskii caballus, lat. Equus ferus przewalskii, je druh alebo poddruh divého koňa pôvodom z Ázie. Nikolaj Michajlovič Prževalskij (1839-1888) – ruský cestovateľ, geograf a prírodovedec, čestný člen Ruskej geografickej spoločnosti.

Súčasné  kone sa tak udomácnili v iných centrách. Zároveň Botai, ktorý mal schopnosti skrotiť kone, nevykonával smerový výber, čo im umožnilo krížiť sa s divokými príbuznými. Moderné domestikované plemená nepochádzajú z botajskej línie koní.

Fínsky lingvista A. Parpola sa domnieva, že meno koňa v prauhorskom jazyku mohlo byť vypožičané z neznámeho substrátového jazyka, ktorý sa výrazne líšil od iných jazykov Eurázie. Zároveň podľa V. V. Napolskikh toto slovo pochádza z protocharského *l(ə)wa („korisť, dobytok“).