Albert Eistein by nebol v SR ani len docentom

Veda sa dá riadiť z hľadiska merania výkonnosti vedy (scientometria) pomocou indexov. Index citovania vedeckých článkov je databáza vedeckých publikácií, ktorá indexuje odkazy na zoznam použitej literatúry, ktorý sa nachádza za textom vedeckého článku.

Citačný index je jedným z najrozšírenejších ukazovateľov merania výkonnosti vedcov. Treba poznamenať, že sa používa, a tu treba podčiarknuť, že sa používa len pre formálne hodnotenie vo vedeckých a byrokratických kruhoch mnohých krajín.

INDEXY

Prvý index, zameraný na oblasť práva bol Shepard Citations. Datuje sa rokom 1873. Pre súčasnosť je oveľa dôležitejší Science Citation Index, s ktorým v roku 1960 prišiel Eugene Garfieldom, zakladateľ Institute Science Information (Ústav vedeckých informácií). Tento vedecký index sa vydáva na CD, a v úplnej podobe ho záujemcovia nájdu na stránkach on-line projektu Web of Science. Ide o štatisticky nedôveryhodný index, ktorý je závislý od rôznych oblastí poznania. Napríklad v prípade biologických a lekárskych vied je vyšší ako pri fyzike,  fyzici ho majú vyšší ako matematici.  Je závislý aj od sumárneho množstva odborníkov v tej, či inej oblasti vedeckého skúmania. Hodnoty indexu môžu kolísať od momentálnej popularity oblasti vedeckého poznania. Výskumy migrácie budú mať v súčasnosti vyšší index ako pred rokom 1990 keď vo svete existoval uzavretý systém krajín so socialistickým spoločenským zriadením, ktorý nepodporoval pohyb pracovných síl po svete. Pionierske, alebo ak chcete novátorské práce nemusia mať žiaden index.  Index ako taký je tiež závislý aj od veku vedca, ale aj od toho kde sa časopis vydáva. Mladí vedci a časopisy vydávané v Afrike sú na tom horšie ako starší vedci a časopisy vydávané v USA.
Jedným z najznámejších indexov, ktorý meria výkonnosť vedy je index Hirscha (h-index). V roku 2005 ho navrhol argentínsky vedec Jorge  Eduard Hirsch pre hodnotenie vedcov z oblasti fyziky.  Aj tento index má svoje nedostatky. Zakladateľ abstraktnej algebry Évariste Galois zomrel ako dvadsaťročný. Jeho h-index zostane navždy rovný 4 a navždy taký istý. O niečo lepšie je na tom Albert Einstein. Ak by skončil so svojou činnosťou v roku 1906, jeho h-index by bol 4 a možno až 5 a to bez ohľadu na význam jeho článkov pre celú fyziku. H-index teda neposkytuje verný obraz o význame vedca. V čase vzniku indexu v roku 2005 jeho najvyššiu hodnotu spoluzakladateľ teórie superstrún Edward Witten. Jeho h-index bol 110. Kam sa hrabe bezvýznamný vedec Albert Einstein. Určite by nezískal na Slovensku ani len titul docenta, o profesorovi ani nehovoriac.

IMPACT FACTOR

Alternatívnym ukazovateľom merania výkonnosti vedcov, je expertné hodnotenie práce vedcov, alebo podľa faktora vplyvu (impact factor)  vedeckých časopisov. Tu sa nesleduje kto citoval vedca, ale aký časopis mu uverejnil článok, presnejšie ako je dôležitý je časopis. Aj za ním je ISI. Tak ako aj index citovania, faktor vplyvu od roku 1992 kontroluje korporácia Thompson, dnes Thompson Reuters. Zverejňujú ho v časopise Journal Citation Index. Človek, ktorý chce pracovať v oblasti vedy, alebo dostať peniaze sa musí poriadne „naindexovať“ a „nafaktorovať“.
Nedostatkom faktora vplyvu je to, že počet citácií a množstvo publikácií neodráža kvalitu výskumu. Podstata výsledkov v rôznych oblastiach vedy vedie k rôznej frekvencii zverejňovania článkov, ktoré sú predpokladom číselnej hodnoty faktora vplyvu. Časopisy z oblasti lekárskej vedy majú väčšie hodnoty ako matematické časopisy. Výpočet faktora nie je priezračný a je monopolizovaný.V tomto roku skupina zamestnancov popredných vydavateľstiev, ktoré okrem iného vydávajú časopisy Nature a Science, zverejnila článok A simple proposal for the publication of journal citation distributions (Jednoduchý návrh na zverejnenie distribúcie citácii v časopisoch).  Autori tvrdia, že časopis nemá nič spoločné s kvalitou článku. Namiesto faktora vplyvu, ako napovedá titulok ich článku,  navrhli požívať krivku distribúcie citácií.

BEZ INDEXOV

Dôkazom toho, že veda sa dá robiť aj bez indexov, či faktorov vplyvu, je vyriešenie jedného z najväčších problémov matematiky. Ide o dôkaz hypotézy Henriho Poincarého. Americký Clayov matematický ústav vypísal za vyriešenie jedného zo siedmich matematických problémov prémiu 1 mil. USD. Patrila medzi ne aj hypotéza Poincarého. Vyriešil ju ruský matematik Griborij Pereľman. V rokoch 2002 až 2003 zverejnil dôkazy v troch nasledovných článkoch: The entropy formula for the Ricci flow and its geometric applications^, Ricci flow with surgery on three-manifolds^, Finite extinction time for the solutions to the Ricci flow on certain three-manifolds^. Nezverejnil ich v indexovanom časopise, alebo v časopise, ktorý má vedecký dopad meraný ukazovateľom impact factor. Jednoducho ich ľudovo povedané „zavesil“ na internet. Jeho články štyri roky overovali tri dvojice  matematikov. Boli to  Bruce Kleiner a John Lott z Michigan University, Zhu Xiping of Sun Yat-sen University v Číne a Huai-Dong Cao z Lehigh University v Pensylvánii v USA, John Morgan z Columbia University, Gan Tian z MTI. Voči dôkazom Pereľmana nemali žiadne výhrady. Čínski matematici sa pokúsili o plagiát v indexovanom časopise. Grigorij Pereľman mal dostať za vyriešenie hypotézy 1 mil. USD a Fieldsovu medailu, ktorá je v oblasti matematiky niečím podobným ako Nobelova cena. Odmietol to z jednoduchého dôvodu, že na riešení hypotézy mal významný podiel americký matematik Richard Hamilon.

Naháňanie sa vysokými formálnymi ukazovateľmi, teda indexmi, faktormi vplyvu a inými ukazovateľmi množstva publikácií vedie k rozvoju imitujúcej vedy, z ktorej sa vytráca význam obsahu nielen základného výskumu, ale aj aplikovaného. Ak vedecké, alebo vzdelávacie inštitúcie podporujú len „poľovanie“ na indexy a vnímajú ich ako základ pre hodnotenie efektívnosti vedca, môžu tým vytvárať vážnu brzdu pre rozvoje vedy a inovácií, teda prenosu poznatkov základného a aplikovaného výskumu do reálnej praxe, najmä do ekonomiky. Aby sme nezabudli na podstatný fakt. Zverejnenie vedeckého článku v časopise, ktorý je v databázach slúžiacich pre výpočet indexov nie je zadarmo. Slovenskí vedci si pri úrovni ich miezd môžu vybrať či si kúpia niečo zo spotrebného koša, ale zaplatia vedecký článok v indexovanom časopise a budú hladovať. Preto sa na Slovensku dá povedať, že imitácia je obojstranná. Niektoré vedecké a vzdelávacie inštitúcie sa tvária, že vedcov platia a vedci sa tvária že robia vedu. Ak by tí, ktorí na to majú z hľadiska vedy vynakladať peniaze na publikovanie, nezostalo by im na mzdy. Netreba zabúdať aj na to, že tam kde tie články vychádzajú nás nepotrebujú a často na nás pozerajú ako na exotov.

ZNAKY A VÝZNAMY

Prečo sa dnes strácajú významy? Informácií je dnes čoraz viac a významov (zmyslov je čoraz menej). Napísal v roku 1983 Jean Baudriallard v diele In the Shadow of The Silent Majorites,  v knihe Semiotext (e). Napísal že znaky kedysi niečo označovali (odev napríklad označoval určitý status, politické vyhlásenie určitú filozofiu). Avšak v postmodernej ére sme sa ocitli ohromujúcej pavučine znakov, tak že stratili svoju znakovosť.  Tieto znaky prichádzajú z rôznych strán, sú rôzne, rýchlo sa menia, protirečia si, v dôsledku čoho bledne ich schopnosť niečo označuje.  Okrem iného, publikum je v súčasnosti kreatívne, má vlastné sebavedomie, reflexiu, so všetkými novými znakmi narába skepticky, ironicky, mení ich primárne významy, znovu ich interpretuje. Pretože poznatky získané skúsenosťami, strácajú svoje pozície, stáva sa očividné, že znaky viac nereprezentujú priamo niečo, alebo niekoho. Chápanie toho, že znak reprezentuje určitú „realitu“, okrem tej vlastnej, už neplatí. Znaky označujú len sami seba sú simuláciami. Ľudia vyhlasujú, že nemajú radi čokoľvek, čo je vypočítané len na vonkajší efekt, a priznávajú, že všetko je v podstate umelé.