Ako súvisia dlhé cykly konjunktúry Nikolaja Kondratieva a inovácie Josepha Schumpetera
Autorom teórie „veľkých cyklov konjunktúry je ruský ekonóm Nikolaj Kondratiev (Na fotografii s manželkou). Táto teória sa primárne nevenuje inováciám, ale zameriava sa na ekonomický vývoj, ktorý nie je plynulý. Na prvý pohľad jeho teória nesúvisí s teóriami inovácií Josepha Shumpetera (na titulnej fotografii s manželkou). Je to len na prvý pohľad.
Ruský ekonóm v rokoch 1920 – 1928 skúmal príčinu neplynulého ekonomického vývoja. Teoretická ekonómia vtedy poznala len cykly, ktoré definoval francúzsky štatistik Clément Juglar ako cykly, v ktorých sa strieda kríza s rastom každých 8 – 11 rokov (cykly fixného kapitálu). Neskôr britský podnikateľ a štatistik Joseph Kitchin objavil cykly v rozpätí 3 – 5 rokov (cykly zásob). Ďalším teoretikom, ktorý sa zaoberal ekonomickými cyklami bol americký ekonóm ruského pôvodu Simon Kuznets, ktorý prišiel s konceptom v rozpätí 15 – 25 rokov (teória cyklov investícií do infraštruktúry). Treba poznamenať, že od konca dvadsiastych rokov do roku 1938 Nikolaja Kondratieva uväznili a v roku 1938 zastrelili.
Nikolaj Kondratiev preštudoval štatistické makroekonomické údaje Nemecka, Francúzska, USA za 140 rokov. Týkali sa ťažby uhlia, zlata, poľnohospodárskej a priemyselne produkcie. Základné poznatky na základe matematickej analýzy zhrnul do nasledovného tvrdenia: „Väčšina vzatých údajov objavuje existenciu cyklických vĺn dĺžkou 48 – 55 rokov. Pričom obdobia kolísaní jednotlivých údajov sa medzi sebou veľmi blízko zhodujú. Rozdiely medzi bodmi zlomu v samostatných krivkách v niektorých prípadoch prevyšujú 5 rokov. Kondratjev prišiel však k oveľa dôležitejšiemu záveru, ktorý má priamy vzťah k inováciám: „Skúmanie údajov ďalej umožnilo zistiť štyri dôležité správnosti v rozvoji veľkých ekonomických cyklov:
a) pred začiatkom a na začiatku stúpania vlny každého veľkého cyklu vidieť hlboké zmeny v podmienkach ekonomického života spoločnosti. Tieto zmeny sa vyjadrujú v značných zmenách techniky (ktorým predchádzajú značné technické objavy a vynálezy), zapojenie nových krajín do svetových ekonomických vzťahov, v zmenách v ťažbe zlata a obrate peňazí;
b) na obdobie stúpania vlny každého veľkého cyklu pripadá najväčšie množstvo sociálnych otrasov (vojen a revolúcií);
c) obdobia klesania vlny každého veľkého cyklu sú sprevádzané dlhou a prudko zistiteľnou depresiou poľnohospodárstva;
d) v období stúpania vlny veľkých cyklov priemerné kapitalistické cykly sa charakterizujú krátkosťou depresií a intenzívnosťou rastu; v období poklesu sa dá pozorovať opačný obraz. (Kondratiev, 2002) Ruský ekonóm na základe svojho výskumu dospel k záveru, že približne každých päťdesiat rokov dosahuje svoj vrchol jedna dlhá vlna konjunktúry.
K týmto záverom dospel po analýze priemerných cien tovarov (inflácie), úročenia kapitálu, úrovne miezd, obratu zahraničného obchodu, ťažby a spotreby uhlia, produkcie železa a olova.
Aká je väzba zistení N. Kondratjeva s koreňmi teórie inovácií v súčasnosti si vysvetlíme nižšie. Dá sa konštatovať, že následne ovplyvnila analytické práce niektorých ekonómov, ktorí jeho tézy testujú aj v súčasnosti a uplatňujú jeho východiská pri vysvetlení súčasnej finančnej a hospodárskej krízy.
Pojem inovácia – z latinského “innovare” – obnovovať – sa pôvodne vyskytoval v americkej medzivojnovej sociológii a používal sa na označenie zmien v sociálnych štruktúrach.
Teóriu inovácií spracoval a po prvý raz použil rakúsky a neskôr americký ekonóm, Joseph Schumpeter (1883-1950). Podľa jeho definície „inovácia je každá zmena v organizme firmy, a dnes nielen firmy ktorá vedie k novému stavu. Pomocou inovácií vysvetľuje základné ekonomické kategórie ako sú zisk, úrok, alebo konkurencia. Inováciu považuje za základ ekonomického vývoja. Najprv Schumpeter nazýval inováciou „presadzovanie nových kombinácií“ a vymedzuje jej päť prípadov:
- výroba nového statku, ktorý nie je spotrebiteľom známy, alebo statok novej kvality.
- zavedenie novej výrobnej metódy, ktorá je pre dané priemyselné odvetvie prakticky neznáma. Základom novej výrobnej metódy však nemusí byť nový vedecký objav a môže pozostávať v novom komerčnom využívaní statku.
- otvorenie nového trhu, teda trhu na ktorom doposiaľ nebolo zastúpené dané priemyselné odvetvie príslušnej krajiny bez ohľadu na to, či tento trh už existoval, alebo neexistoval.
- Získanie nového zdroja surovín, alebo polotovarov bez ohľadu na to, či tento zdroj už predtým existoval – a my sme naň neprihliadali a považovali sme ho za neprístupný – alebo sa musel najprv vybudovať.
- implementácia novej organizácie, ako je vytvorenie monopolného postavenie (napríklad pomocou trustu), alebo rozpad monopolu.
Aj súčasné výskumy venované inováciám, či metodológie vypracované multilaterálnymi inštitúciami, sa zakladajú na definícií, ktorú priniesol Joseph Schumpeter: „zavedenie nového produktu“ a „zavedenie nového výrobného procesu“. Analogický prístup prinieslo aj tretie vydanie Manuálu OECD z Osla venovanému metodológii skúmania inovácií, akcentuje technologický komponent.
„Technologická produktová inovácia je realizácia/komercionalizácia produktu so zdokonalenými funkčnými charakteristikami napríklad poskytnutie principiálne nových alebo kvalitatívne zlepšených služieb spotrebiteľovi. Technologická procesná inovácia je realizácia/zavedenie nových, alebo značne zdokonalených metód výroby alebo distribúcie.“
Po zverejnení tretieho vydania Manuálu OECD z Osla spomínaný pojem, ktorý sa dnes interpretuje ako „úzka“ definícia inovácií bola rozšírená tak, že do nej vstúpili organizačné a marketingové novinky a taktiež netechnologické charakteristiky produktových a procesných inovácií.
„Inovácia je zavedenie nového alebo značne zdokonaleného produktu „tovaru alebo služby“, procesu novej metódy marketingu, alebo novej organizačnej metódy v praxi podnikania, organizácie pracovných miest alebo vonkajších väzieb“.
Zavedenie rozšíreného pojmu podmienilo nevyhnutnosť adekvátneho skúmania inovácií v sfére služieb, ktorá dominuje vo všetkých krajinách OECD. Prakticky súčasne ak nie s predstihom, s výmenou akcentu v Manuáli OECD z Osla sa zmenili formulácie v anketách štatistických výskumov inovácií Európskej únie.
Podľa J. Schumpetera inovácie sú predovšetkým kreatívnou deštrukciou. Tento pojem, ktorý zaviedol v monografii Kapitalizmus, socializmus a demokracia (Schumpeter, 2007) používal pre označenie procesu industriálnej mutácie, ktorá nepretržite konštruuje ekonomickú štruktúru zvnútra, rozrušujúc starú štruktúru a vytvára novú. Kreatívna deštrukcia porušuje doterajšiu rovnováhu ekonomického systému a vyvoláva to, že z trhu odchádzajú staré technológie a mŕtve organizačné štruktúry. Vedie to k tomu, že sa objavujú nové životaschopné odvetvia.
Pojem „kreatívna deštrukcia“ je veľmi blízko spojený s ekonomikou, pretože vysvetľuje mnohé hybné sily zmien v priemysle. Môže to byť napríklad prechod od konkurencieschopného trhu k monopolistickému trhu, a naopak. Schumpeter označoval inovácie podnikateľov hybnou silou, ktorá by mohla zabezpečiť dlhodobý ekonomický rast firmy tým, že deštruuje staré hodnoty monopolistických firiem.
V monografii Kapitalizmus, socializmus a demokracia Schumpeter tvrdí, že fundamentálny impulz, ktorý udržuje motor kapitalizmu v pohybe vychádza z nových spotrebiteľov, nových tovarov, nových metód výroby a dopravy, nových tovarov, nových foriem industriálnych organizácií. Proces kreatívnej deštrukcie je pre kapitalizmus kľúčový. Práve Schumpeter označuje podnikateľa nie za vynálezcu, ale za novátora. Novátor demonštruje, že nový produkt, proces, alebo spôsob organizácie môže byť efektívny a výhodný, takýmto spôsobom sa deštruuje starý model organizácie. Schumpeter nazýval kreatívnu deštrukciu procesom transformácie, ktorý sprevádzajú radikálne inovácie. Podľa názoru súčasných autorov, aby sa udržiavali prvenstvo na trhu a konkurencieschopnosť, spoločnosti musia prijať dynamické stratégie obsahujúce prudké zmeny a kreatívne deštrukcie. Téma inovácií bola aktuálna nielen v čase keď pôsobil Joseph Schumpeter, ale je živá aj dnes. Uvedieme niekoľko prípadov súčasných autorov, ktorý využívajú ten istý systém identifikácie inovácií ako kedysi rakúsko-americký ekonóm a sociológ Joseph Schumpeter.
Kreatívnou deštrukciou by mal vedieť narábať podnikateľ, alebo podnik, aby nezaostávali za dynamikou trhu. V rámci rozvoja tejto koncepcie so zohľadnením súčasných konkurenčných a inovačných procesov minulého storočia sa objavil celý rad prác, ktoré sa stali bestsellermi, ktorých autori patria medzi guru manažmentu.
Prvou v poradí bola monografia Jeana Marie Dru, odborníka na reklamu, ktorý navrhol nasledovnú triádu: stereotyp – deštrukcia – vízia. Pre opis toho čo sa dá oznať v slovenčine „rozbitie“ použil pojem „disruption“. Tento prístup použil pri vytvorení reklamy, ktorá je skôr opačná ako firma. Tento prístup neznamenal zmenu technológie alebo organizačných rozhodnutí.
Christensen v monografii Dilema novátora tvrdí, že ak sa ignorujú „rozrušujúce“ technológie (disruptive technologies), firmy strácajú možnosť dlhodobého rastu a prekvitania. Oba anglosaské výrazy si vyžadujú komentár. Christensen používa slovo technológia v širokom zmysle slova – ako súbor atribútov, ktoré má konečná produkcia hodnotená spotrebiteľmi, ale nie ako súhrn procesov výrobného spracovania produkcie. Výmena technológií sa ním vníma ako „zmena“ alebo „premena“ (change) v odvetví, ale najmä ako zmena spotrebiteľských vlastností produkcie, ako aj organizačných zmenách v podnikoch – výrobcoch. Podrobnejšie sa jeho prístupu k inováciám budeme venovať nižšie.
Anglosaský pojem „disruptive“, ktorý používame ako „rozrušujúci“, obsahuje v sebe veľa odtieňov radikálnych zmien trhu. Tento termín sa dá preložiť aj ako „prierazný“, „priebojný“, mysliac na to, že takéto technológie sú spojené s „prienikom“, „priestrelom“, či „priebojom“
Na príklade firiem Johnson & Johnson a General Electric autori monografie “Creative Destruction: Why Companies that Are Built to Last Underperform the Market – and How to Successfully Transform Them“ Richard Foster a Sarah Kaplan demonštrujú, že úspešná firma sa môže namiesto postupného vývoja transformovať. Základom tejto knihy je výskum, ktorý sa robil na objednávku firmy McKinsey &Company. Výskumníci oslovili viac ako 1 000 korporácií z 15 odvetví priemyslu. Podľa názoru autorov, aby si zachovalo svoje prvenstvo a boli konkurencieschopné dlhé časové obdobie, moderné firmy potrebujú zvládnuť stratégiu diskrétnej evolúcie a procesmi kreatívnej deštrukcie.
Empirické mikroekonomické výskumy zistili, že kreatívna deštrukcia je veľmi dôležitá pre zlepšenie rastu produktivity práce. Aj iní autori, ktorí skúmajú kreatívnu deštrukciu, tiež tvrdia, že proces kreatívnej deštrukcie priamo ovplyvňuje produktivitu firmy. Tranzitívne, transformujúce sa, alebo meniace sa ekonomické systémy najjasnejšie demonštrujú proces kreatívnej deštrukcie. Tento proces je v svojom základe dynamický. Kreatívna deštrukcia sa realizuje vtedy, keď niečo staré vymieňa niečo nové. Praktickým príkladom deštrukcie tohto typu sú osobné počítače. Priemysel výpočtovej techniky vedú firmy Intel a Microsoft, ktoré predbehli vo výrobe osobných počítačov mnohé iné firmy.
Počas kreatívnej deštrukcie podnikatelia v minulom storočí jeden z najdôležitejších vytvorili jednu z najdôležitejších zmien. Americká korporácia Wal-Mart začala využívať informačné technológie pre riadenie logistiky systému dodávok, a začala skúmať vzory spotrebiteľského správania. Tým dosiahla nielen veľké zisky, ale spotrebiteľom ponúkla nižšie ceny.
Internet bol, je a bude zdrojom mnohých kreatívnych deštrukcií. Napríklad kníhkupectvo Amazon poskytlo kupujúcim nielen výhodnejšie ceny, ale aj rozmanitejšiu produkciu. Cestovné on-line kancelárie, napríklad americká firma Expedia je dnes veľmi populárna. Čo sa týka budúcich inovácií na základe kreatívnej deštrukcie, existujú mnohopočetné výskumy alternatívneho energetického paliva, ktoré by spotrebovávalo menej zdrojov a prinášalo menej škôd životnému prostrediu. Príkladom iného uplatnenia kreatívnej deštrukcie v spoločenskom, či politickom živote je napríklad fungovanie digitálnej (elektronickej) demokracie.
Zo Schumpetera, ktorý pojem inovácia použil až v roku 1939 vychádza väčšina povojnových teórií inovácií. Jeho chápanie inovácie sa stalo základom aj pre rozpracovanie moderných teoretických koncepcií, ale aj praktických podnikateľských modelov. J. Schumpeter v podstate integroval poznatky N. Kondratieva do svojej integrovanej teórie inovačného rozvoja.
Frekvenciou inovácií úrovne generácie a vyššími úrovňami sa zaoberal J. Schumpeter. Inovácie vyvolávajú hospodárske vlny – cykly – rôzneho poriadku. Rakúsko-americký ekonóm z nich skonštruoval ucelený systém, ktorý vytvárajú hospodárske cykly rôznych vlnových dĺžok. Súčasne z nich vytvoril hierarchickú štruktúru. Podľa Schumpetera radikálne inovácie vyvolávajú Kondratievove vlny veľkých cyklov konjunktúry. Predstavujú vznik, šírenie úplne nových odvetví, začína sa vyrábať úplne nová skupina výrobkov.
Najprv nastane expanzia výroby, potom prírastky postupne slabnú, prichádza útlm a pomaly vzniká dopyt po nových výrobkoch, alebo službách. Tento kolobeh je každého pol storočia.
Rozhodujúcim faktorom, ktorý determinuje priamo nástup nových odvetví (rodov výrobkov) na začiatku veľkej vlny konjunktúry je inovačný zisk. V prípade prvých úspešných generácií nových druhov a rodov produktov a služieb, trhové ceny nemajú vzťah k výrobným nákladom ani súvislosť so zlepšovaním kvalitatívnych vlastností bežných výrobkov, alebo služieb. Zisk je v podstate vyšší ako pri bežných výrobkoch, alebo službách.
Prvého výrobcu, ktorý má úspech, nasledujú ďalšie podniky, ktoré vyrábajú podobné produkty na základe licencií, alebo ho imitujú. Tým pôvodnému výrobcovi odčerpávajú časť inovačného zisku z daného produktu, alebo služby. Vysoký podiel inovačného zisku behom času klesá, pretože výrobok sa stáva bežným a stráca potenciál inovačného zisku.
Joseph Schumpeter rozdeľuje primárny inovačný zisk na dve formy. Prvú formu definuje ako zisk, ktorý plynie u inovácií, ktoré znižujú náklady na výrobu určitého nemenného výrobku, ide teda o inovačný zisk plynúci so zníženia nákladov. Inovácie, ktoré menia kvalitu výrobkov, zaraďuje druhej formy primárneho ekonomického efektu z inovácií. Znamená to, že inovačný zisk má určitý podiel v trhovej cene výrobkov a existuje len určitý čas. Sekundárny inovačný zisk vzniká vďaka reálnemu cenovému vývoju vyjadrenému cenovými indexmi, ktorý ovplyvňuje primárny inovačný zisk. Rastúci dopyt po novom výrobku alebo službe, akceptuje ceny, v ktorých je zahrnutý inovačný zisk v prípade kvalitatívne nových produktov nových odvetví a zároveň vyvolá rast cien bežných tovarov. Primárna vlna inovačného zisku sa prekrývaná so sekundárnou vlnou.
(Text vznikol v rámci grantu Efektívnosť fiškálnej a
