Aj veľa rozumu má, ale sprosťieho (2) ako som stal veľkým nepriateľom Socialistického zväzu mládeže

24. januára 202524. januára 2025 Vladimír Bačišin

Môj otec Michal Bačišin (1936 – 1996) pomáhal pri operácii Mariky Gombitovej v Moskve. Pomáhala celá naša rodina.

Otec sa k tomu dostal náhodne. Kolegovia z Bratislavy ho upozornili, že Marika Gombitová priletí do Moskvy na operáciu. A tak sa vybral na letisko urobiť rozhovor. Prišiel na letisko. Mariku nikto nečakal. Tak ju odviezol do nemocnice. Tam o nej nič nevedeli. Prečo? Manažérka Slovkoncertu Marcela Leiferová poslala telex do Moskvy len niekoľko dní predtým ako Marika odcestovala do Moskvy. Byrokracia niečo trvá a tak v deň jej príletu nikto o ničom nevedel. Bol piatok.

Otec ju odviezol do nemocnice. Tam vyhlásil: “Som veľvyslanec Československej socialistickej republiky. Uvoľnite jej izbu..” Uvoľnili. Otec zistil, že jej operujúci chirurg je na chate (dače). V sobotu sa otec vybral na chatu a všetko vybavil.

Operácia bola komplikovaná. Z lýtok bolo treba vybrať dva nervy. Potom sa vložili do miechy. Prázdny priestor sa vyplnil čerstvým embrionálnym tkanivom. Vyžadovalo si to čas. Napríklad nemala mať menštruáciu.

Z predpokladu niekoľkých dní sa očakávanie operácie zmenilo z niekoľkých týždňov na niekoľko mesiacov. Po operácii bolo treba Mariku otáčať. A samozrejme zabezpečiť utišujúci liek proti bolesti. Pašoval sa z Československa pilotmi Československých aerolínií. Vďaka nim Marika prežila najväčšie bolesti.

Marika Gombitová v nemocnici v Moskve spolu s opatrovateľkou strávila niečo viac ako tri mesiace.

Relatívne veľký problém bola strava v nemocnici. Vyriešila ho naša rodina. Za čo vďaka mojej mamičke Anastázii (1940 – 2024). Varila Marike skoro každý deň. Domácu stravu som vozil mestskou hromadnou dopravou, metrom a trolejbusom každý deň. Trvalo to štyri hodiny. Robil som to bez ohľadu na všetko. Podporovali na v tom moje sestry Alexandra a Anastázia, Sášenka a Stázinka…

Ale spáchal som hrdelný zločin. Nechodil som na schôdze a školenia Socialistického zväzu mládeže na pôde Moskovskej štátnej univerzity M. V. Lomonosova.

Dostal som za to pokarhanie. Pol hodinu som počúval, aký so vyvrheľ…

Môj školiteľ Boris Andrejevič Grušin mi napísal potvrdenie. V ňom stálo, že každú stredu keď sú podujatia Socialistického zväzu mládeže, chodím k nemu seminár. Preto mi navrhli novú registráciu v organizácii kde sú schôdze inokedy ako v stredu.

A tak som sa nikde nezaregistroval. A tak sa skončila moja politická kariéra…

Aj tu platí stará anekdota. Stoja dve babke na nábreží Hrona. Predávajú paradajke, mrkve, reďkovke. Jedna sa pýta druhej. A čo povedia stryná na súdruha krajského tajomníka?

Odpovie jej. “Má veľa rozumu, ale sprosťieho…”