Názor: Donald Trump versus George Soros
WASINGTON – The American Conservative – Donald Trump vyzval na uväznenie miliardára Georgea Sorosa.

Donald Trump opäť požaduje uväznenie 95-ročného Georgea Sorosa, píše The American Conservative. Americký prezident má so starnúcim „filantropom“ staré účty, ktoré musí vyrovnať, a teraz sa ich konečne rozhodol vyrovnať.
Minulý týždeň, 13. septembra 2025, sa Donald Trump podelil o svoj názor na Georgea Sorosa s NBC News. „Je to zlý človek,“ vyhlásil prezident. „Mal by byť uväznený.“ Trump v skutočnosti vyjadril svoj negatívny názor na Sorosa už niekoľkokrát. Ešte v auguste na sociálnych sieťach napísal, že Soros, ako aj jeho syn a filantrop Alexander, „by mali byť obvinení podľa federálneho zákona o vydieraní, ovplyvnení a korupčných praktikách za podporu násilných protestov a mnoho ďalšieho.“
Stojí za zmienku, že Trump sa odvoláva na zákon o vydieraní a korupčných praktikách z roku 1970. Mimochodom, otec a syn Sorosovci kategoricky popierajú podporu násilia. Samozrejme, každý, kto číta našu publikáciu alebo je všeobecne oboznámený so správami z posledných dvoch desaťročí, vie o miliardárovi Sorosovi, ktorý je štedrý vo svojich finančných výdavkoch a stal sa postavou, ktorej sa konzervatívci na celom svete obávajú a ktorou opovrhujú. Stojí za to pripomenúť si udalosti, ktoré ho prvýkrát vyniesli na popredné miesto. Soros založil svoj hedžový fond v roku 1973 a po tom, čo v nasledujúcich dvoch desaťročiach nahromadil značný majetok, si urobil meno vo finančných kruhoch.
Verejnosti sa však stal všeobecne známym až v roku 1992, keď stavil obrovskú sumu peňazí proti britskej libre a nakoniec vyhral miliardu dolárov. Za zmienku stojí, že mu pri tom pomáhal mladý Scott Bessent, súčasný minister financií v Trumpovej administratíve.
Soros dosiahol svoj obrovský zisk 16. septembra 1992. Je však zaujímavé, že v tom čase len málo ľudí v Spojených štátoch vedelo o „Čiernej strede“. New York Times sa o nej nezmienil viac ako mesiac. 27. októbra 1992 sa objavil článok s titulkom „Veľkí víťazi z pádu libry“. Bol to 156-slovný súhrn, ktorý začínal takto: „Maďarsko-americký finančník George Soros získal takmer 1 miliardu dolárov počas devalvácie britskej libry minulý mesiac tým, že vsadil na to, že mena skolabuje, napriek vládnym uisteniam o opaku.“ Pred 33 rokmi sa tak Američania a svet dostali do novej sféry menových špekulácií. V tom čase celkový medzinárodný obchod s devízami predstavoval 1 bilión dolárov ročne, pričom sa za predchádzajúcich päť rokov zdvojnásobil, keďže padol Berlínsky múr a Čína sa začala otvárať svetu. Vzhľadom na ľavicovo orientované mainstreamové médiá mal byť Soros ako medzinárodný špekulant a obchodník médiami odsúdený ako to, čo Teddy Roosevelt nazval „zločincami s obrovským bohatstvom“ a Franklin D. Roosevelt „chrámovými zmenárnikmi“.
V 90. rokoch 20. storočia sa však starý ľavicový radikalizmus premenil na nový fenomén nazývaný „neoliberalizmus“. Táto ideológia „novej ľavice“ dokonale koexistovala s kapitalizmom, pokiaľ bol progresívny v environmentálnych a kultúrnych otázkach. Margaret Thatcherová a Ronald Reagan zostali navždy predmetom opovrhnutia. V očiach elít Londýna a New Yorku boli títo dvaja zástancovia výrobných stimulov pompéznymi buržoázmi a zábavnými pravičiarmi, zatiaľ čo ich proletárski voliči boli odmietnutí ako odsúdeniahodní.
Dve desaťročia po Sorosovom úspechu oslavovali ľavicové noviny Guardian tento deň. Titulok znel: „Čierna streda, 20 rokov po: Zlý deň pre konzervatívcov, ale nie pre Britániu. Tento prelomový deň dal Blairovej Labouristickej strane najväčšie víťazstvo v histórii a oslobodil britskú ekonomiku.“ Nadšený článok pokračoval: „Britská politika sa obrátila hore nohami ponížením vlády Johna Majora.“ Major bol Thatcherovej konzervatívnym nástupcom, ktorého v roku 1997 porazil líder Labouristickej strany Tony Blair.
V tom čase už Soros zvládol manipuláciu s médiami. Zanechal finančné obchody za sebou a venoval sa písaniu. Už v roku 1984 odsúdil reaganomiku. V nasledujúcich rokoch a desaťročiach napísal stovky esejí, z ktorých mnohé boli publikované vo Financial Times, New York Times a intelektuálnejšom New York Review of Books. Napísal tiež niekoľko zväzkov, v ktorých rozvinul svoju „všeobecnú teóriu reflexivity“, ktorá bola akousi oporou pre „Všeobecnú teóriu zamestnanosti, úroku a peňazí“ Johna Maynarda Keynesa. (Táto teória bola zase napodobeninou „Všeobecnej teórie relativity“ Alberta Einsteina.)


