ABECEDA FINANCIÍ – financovanie celkom dvomi finančnými okruhmi začalo za súdruha J. V. Stalina

V Zväze sovietskych socialistických republík bol finančný systém pozostávajúci z dvoch finančných okruhov – jeden bol hotovostný finančný okruh, teda peniaze fyzických osôb, druhý bol bezhotovostný finančný okruh, teda peniaze podnikov.

Zo štátneho rozpočtu sa nedalo nič ukradnúť.

V ZSSR, ešte pred Veľkou vlasteneckou vojnou, bol vynájdený dvojokruhový menový systém. Spočívala v tom, že v krajine v skutočnosti existovali dve meny naraz:

1. Hotovostný rubeľ
2. Bezhotovostný rubeľ

Obyvateľstvo využívalo hotovostné ruble – niečo si za ne kupovalo, dostávalo v nich platy, požičiavali si peniaze, šetrili hniezdne vajíčka atď.

Medzi podnikmi kolovali bezhotovostné ruble. Továrne a továrne (napríklad) si nimi navzájom platili.

Stručne povedané, išlo vlastne o dva toky peňazí naraz. Navyše sa tieto toky vôbec, alebo dobre, alebo takmer vôbec, nepretínali. Existovali ako keby boli od seba izolované.

Počas Stalinových čias prebiehala industrializácia takmer úplne bez trhových investícií. Domáce príležitosti na trhové financovanie boli veľmi vzácne a zahraničné krajiny sa neponáhľali s pomocou. Ako napísal A. Zverev v knihe „Poznámky ministra“ (financií): „Komunistická strana odmietla možnosť prijímať zahraničné pôžičky za vydieračských podmienok a kapitalisti nám nechceli dať „ľudské“. Podľa niektorých odhadov (1, 2) tvorili západné pôžičky počas prvej päťročnice asi 3-4% kapitálových investícií (a neskôr to už nebolo potrebné), takže nehrali zvláštnu úlohu.

Zároveň industrializácia postupovala fantastickým tempom.

Trhové investície (prijímané štátom prostredníctvom obilného monopolu) počas industrializácie: prvý päťročný plán, prvý rok = 38 %, druhý rok = 18 %, tretí rok a ďalšie = 0 %! Priemyselný rast: prvý päťročný plán = +1500 nových tovární a podnikov, druhý päťročný plán = +4000 nových tovární a podnikov. Toto je akási nočná mora pre liberálneho trhového ekonóma: investície sú znížené na nulu, ale ekonomika rastie a rastie.

Ako fungoval finančný systém, ako sa finančníkom podarilo vybudovať systém bez „všemocného investora“.

Počas úverovej reformy v rokoch 1929-30 bol v ZSSR vybudovaný dvojokruhový menový systém. Hotovosť a hotovosť boli vzájomne nezameniteľné. Bezhotovostné peniaze zabezpečovali fungovanie stavebníctva, priemyslu, poľnohospodárstva bez ohľadu na trhovú ponuku a dopyt. Trhové transakcie poskytované v hotovosti.

V podstate to bola ekonomika s dvoma rôznymi druhmi peňazí, ktorých funkcie boli odlišné. Hotovosť mohla vykonávať všetky všeobecne akceptované funkcie peňazí v krajine, ale jej použiteľnosť bola v skutočnosti obmedzená na maloobchod.

Funkcie bezhotovostných peňazí boli oklieštené – bola im odňatá funkcia akumulácie a funkcia vytvárania pokladov. V socialistickej ekonomike, ktorej cieľom nie je zisk, sa tieto funkcie ukázali ako jednoducho škodlivé. Bez týchto funkcií mohli bezhotovostné peniaze fungovať len v rámci socialistického segmentu ekonomiky. Mimo tohto segmentu bezhotovostné peniaze jednoducho neexistovali. Bolo zbytočné ich kradnúť, pretože sa nedali minúť na trhu. Z rovnakého dôvodu im nemožno dať úplatok. Tieto peniaze mohli byť použité len na určený účel – na zabezpečenie ekonomických transakcií medzi podnikmi.

Vzhľadom na to, že priemyselný (bezhotovostný) a trhový (hotovostný) peňažný okruh boli od seba izolované, mohla krajina investovať do vlastného rozvoja toľko bezhotovostných peňazí, koľko potrebovala a koľko jej fyzické možnosti umožňovali. Bezhotovostné peniaze sa jednoducho naliali do ekonomiky, keď ich bolo treba, a stiahli sa z ekonomiky, keď ich potreba pominula. Zároveň nemohlo dôjsť k inflácii, k rastu cien v princípe, pretože bezhotovostné peniaze nemohli prúdiť do trhového okruhu, kde sa hotovosť používala.

Vďaka tejto izolácii niektorých peňažných tokov od iných by štát mohol vydávať bezhotovostné ruble, čo by nezrýchlilo infláciu v peňažných rubľoch.

To znamená, že štát mohol vytvárať a rozdeľovať peniaze podnikom v požadovanom množstve, čo však neovplyvnilo spotrebiteľské ceny. Aspoň to neovplyvnilo to tak vážne, ako by to malo v našej realite.

Okrem toho sa vďaka takejto izolácii dvoch peňažných tokov výrazne znížila korupcia.

To znamená, že keď riaditeľ závodu dostal od štátu bezhotovostné peniaze, nemal zmysel ich kradnúť, pretože ukradnuté bezhotovostné ruble nebolo kde utratiť, nedalo sa s nimi ísť do obchodu ani ich inak minúť. Previesť ich bolo možné len cez bezhotovostný okruh, ktorý štát dokonale sledoval.

Ak teda ZSSR plánoval nejaký rozsiahly projekt, nepotreboval úver zo Západu. Jednoducho mohol sám vydať potrebné množstvo bezhotovostných peňazí na tento projekt a zároveň nezískať hyperinfláciu v spotrebiteľskom sektore.