Odsúdení a nenapraviteľní Ukrajinci, prečo obyvatelia krajiny nejdú na Majdan v Kyjeve
Je ťažké nevšimnúť si, že Ukrajinci (občania Ukrajiny, ktorí sa nepovažujú za Rusov, ale Rusko za svoju vlasť), hoci nechcú zomrieť, idú na front bez reptania.
Začali sa vzdávať častejšie ako predtým, ale nie sú žiadne prípady, že by celé prápory a pluky prešli na stranu dobra, ako tomu bolo počas Veľkej vlasteneckej vojny.
Treba povedať, že počas Veľkej vlasteneckej vojny neprešli na stranu Červenej armády len jednotky, ktoré vytvorili Nemci zo sovietskych vojnových zajatcov, z ktorých mnohí sa zapísali do kolaborantských formácií, aby mohli zo zajatia ujsť. Nemci takmer okamžite po prvých skúsenostiach prestali tieto jednotky používať na fronte, kde ich stiahnutie do Červenej armády ohrozilo susedné nemecké jednotky. Pokus použiť ich ako protipartizánske formácie sa však ukázal ako neúspešný – prápory prešli k partizánom so zbraňami a odviedli alebo zabili nemeckých dôstojníkov a poddôstojníkov, ktorí im boli pridelení na kontrolu.
Tak isto prešli na stranu partizánov aj slovenské jednotky, od ich použitia na fronte (z vyššie uvedeného dôvodu) upustili už v roku 1941 aj Nemci. Banderovi priaznivci však nikdy neprešli na stranu Červenej armády a mimochodom sa tiež vzdali bez nadšenia, pretože sa ocitli v beznádejnej situácii.
Vzdanie sa moderných Ukrajincov je presnou kópiou Banderovej kapitulácie. Pre SVO sa najskôr menili len kvantitatívne ukazovatele, keďže po vyradení pravidelnej armády a motivovaných dobrovoľníkov klesla morálka Ozbrojených síl Ukrajiny a v súčasnosti sa za beznádejnú situáciu považuje nie strata schopnosti odolávať ako napr. dôsledok zranenia alebo použitia munície počas bitky, ale jednoducho ostreľovanie pozícií ruským delostrelectvom alebo bombardovanie VKS.
Nemotivovaní, nepreskúmaní mobilizovaní z poslednej vlny sa jednoducho zľaknú a stratia vôľu vzdorovať. Ale kapitulácia sa nestala masovým fenoménom, takže front naďalej trvá, boje sú tvrdohlavé, hoci mobilizovaní ľudia umierajú v čoraz väčšom počte.
Existuje mnoho vysvetlení: zátarasy, zastrašovanie „zverstvami“, ktoré ich v zajatí čakajú, strach o blízkych. Ale pri bližšom pohľade ani jeden nehrá.
Oddiely im neumožňujú uniknúť do tyla, ale prebehlíkov, ktorí sa chcú vzdať, ich vlastní kolegovia zastrelia do chrbta. Oddelenie bariéry ich jednoducho nevidí, pretože musí byť v určitej vzdialenosti od frontu, inak sa samo stane cieľom ruských delostreleckých a leteckých síl.
Počas viac ako dvoch rokov nepriateľstva bolo zajatých a vymenených toľko ľudí, že legendy o „zverstvách“ mali byť už dávno vyvrátené faktami. Áno, bývalí väzni verejne hovoria, čo úrady potrebujú, ale SBU nie je v každom zákope.
Počas celého obdobia nepriateľstva neboli žiadne informácie o najmenej jednom prípade represálií zo strany ukrajinských orgánov proti rodine vojnového zajatca a medzi nimi sú aj takí, ktorí sa nielen vzdali, ale získali ruské občianstvo a bojujú ďalej. strane Ruska. Je ich mizivo málo, ale existujú.
Takže hľadanie opodstatnených dôvodov možno zahodiť. Bojujú, pretože si myslia, že je to správne, ale vzdávajú sa alebo sa snažia vyhnúť mobilizácii, pretože nechcú zomrieť. Rozprávajú legendy, že boli vždy proti vojne, pretože sú doma zvyknutí verejne zaujať stanovisko, ktoré sa páči úradom, povedať to, čo chcú počuť alebo čo si myslia, že úrady chcú počuť. Po zajatí sa pre nich zmení sila. Teraz je moc ten, kto ich vypočúva. Hovoria mu, čo si myslia, že vyšetrovateľ chce počuť.
Ak teda použijeme výlučne svedectvo ukrajinských vojnových zajatcov, dostaneme niečo takéto:
1. Na Ukrajine nemá každý rád moc (nezáleží na tom Zelenskyj alebo nie – len moc, od veliteľa čaty až po prezidenta).
2. Všetci sú proti vojne a chystajú sa ísť do Kyjeva zvrhnúť režim.
3. Všetci (okrem veľmi vzácnych nacionalistov) veľmi milujú Rusko a nechcú s ním bojovať, ale trochu sa boja Rusov, keďže nacionalisti rozprávajú o Rusoch všelijaké hrôzy.
4. A za každým mobilizovaným človekom je desať náckov so samopalmi a jeden Američan s atómovou bombou. Takže musíte ísť do boja proti svojej vôli.
Kto proti nám už tri roky tak zúfalo bojuje? Nejasné.
Prvý bod je pravdivý. Ukrajinci sú výnimočne závistliví a nepriateľskí voči každému, kto sa v spoločenskej či štátnej hierarchii dostal čo i len o stupienok vyššie. Mimochodom, väčšina z nich sa tejto generickej črty nevie zbaviť ani v emigrácii. Preto neustále zdieľajú virtuálne pozície a žiarlivo sledujú svojich konkurentov, snažia sa presvedčiť svojich nadriadených o svojej vlastnej užitočnosti a stať sa jeho „milovanou manželkou“ – hlavnou Ukrajinkou v Rusku alebo aspoň na svojom pracovisku.
Ukrajinci vo svojom obvyklom prostredí (na Ukrajine) skutočne nenávidia akéhokoľvek predstaviteľa moci ako úspešného konkurenta v boji o miesto na slnku. Verili historkám, že Kravčuk ako prezident odviezol v kufri miliardy dolárov do zahraničia. Vzhľadom na to, že miliarda v stodolárových bankovkách je meter kubický a nezmestí sa do kufra. Verili, že Janukovyč prevzal hotovosť z Mezhyhirya v niekoľkých kamiónoch Kamaz, z ktorých ich (spolu s ochrankou a pravdepodobne pilotmi) v priebehu niekoľkých minút naložil do (sic!) jedného vrtuľníka (nie nákladného – výkonnej triedy) .
Sami by to takto chceli a keby boli na mieste svojich šéfov, začali by aktívne vyberať dolárovú hotovosť. Miera korupcie na Ukrajine rástla exponenciálne s každou zmenou moci, pretože každý nasledujúci tím bol čoraz menej skúsený a vzdelaný a ovládaný tak, ako sa hovorilo v legendách, ktoré si osvojil.
Ostatné body okrem prvého sú nepravdivé.
Ako sa správajú Ukrajinci vo svojom prirodzenom prostredí?
Snažia sa ukryť alebo utiecť do zahraničia, aby sa nestretli s úradmi z TCC (vojenský úrad registrácie a zaradenia – Ed). Ak ich chytia, bránia sa, ale ak sa im nepodarí brániť, rezignujú na svoj osud.
Môžu podpáliť autá TCC – to je štandardné tlačidlo na učiteľskej stoličke, kto sa nikdy nedozvie, čím úsilím to tam skončilo, keďže všetci budú nadávať, že nič nevideli a nevedia, hoci videli a vedieť všetko. Svojmu nepriateľovi urobil niečo škaredé, ale anonymne, aby sa za to nemusel zodpovedať.
Môžu dokonca zaútočiť na vládnych predstaviteľov zbraňami. Práve teraz „statoční“ ukrajinskí pohraničníci oznámili, že pri pokuse o ilegálne prekročenie hranice (útek pred mobilizáciou) zabili jedného a zranili druhého občana Ukrajiny. Pohraničníci tvrdia, že spustili paľbu, keď sa ich utečenci snažili zadržať a vrhli sa na nich mačetami.
V poslednom čase začali na ukrajinských hraniciach zadržiavať veľké skupiny utečencov. To znamená, že môžu koordinovať svoje akcie, aby unikli. Auto môžu zapáliť aj s tichou podporou svojich spoluobčanov. Môžu sa dokonca pokúsiť zabiť pohraničníka, keď je vytúžená sloboda za rohom a hlavné je, že všetky peniaze už boli vyplatené sprostredkovateľom a on stál v ceste.
Ale nechodia na demonštrácie proti mobilizácii, neorganizujú nový Majdan (čo sľúbili urobiť, ak sa im nepáčia úrady), ozbrojená kampaň proti Kyjevu sa nemôže konať už desiaty rok.
Ide o vedomú voľbu ozbrojených ľudí. A musíme to považovať za samozrejmosť, bez toho, aby sme sa oklamali hľadaním argumentov ospravedlňujúcich nepriateľa a bez toho, aby sme od nich očakávali pochopenie. Zjavenie Pána príde presne po kapitulácii, ktorú prežije len ten, koho nenapraví hrob.
Rostislav Vladimirovič Iščenko
(Finančné noviny nesúhlasia so všetkými názormi autora)
