Aké sú všeobecné princípy verejnorávnych médií
Čo je to verejné vysielanie, alebo verejnoprávne vysielanie?
Zahŕňa rozhlas, televíziu a iné elektronické médiá, ktorých primárnym poslaním je služba verejnosti. Verejnoprávni vysielatelia dostávajú finančné prostriedky z rôznych zdrojov vrátane licenčných poplatkov, individuálnych príspevkov, verejného financovania a komerčného financovania a vyhýbajú sa politickému zasahovaniu alebo komerčnému vplyvu.
Medzi bežné médiá patrí AM a FM rádio, krátkovlnné rádio, televízia a internet. Verejné vysielanie môže byť prevádzkované na národnej alebo miestnej úrovni v závislosti od krajiny a stanice. V niektorých krajinách prevádzkuje verejnoprávne vysielanie jedna organizácia. Iné krajiny majú viacero organizácií verejného vysielania, ktoré pôsobia regionálne alebo v rôznych jazykoch. Historicky bolo verejnoprávne vysielanie kedysi dominantnou alebo jedinou formou vysielania v mnohých krajinách (s výnimkou Spojených štátov, Mexika a Brazílie). Vo väčšine týchto krajín teraz existuje aj komerčné vysielanie; počet krajín s iba verejnoprávnym vysielaním v druhej polovici 20. storočia výrazne klesol.
Hlavným poslaním verejnoprávneho vysielania je verejná služba, hovoriť s občanom a angažovať sa ako občan.[1] V definíciách sa často odkazuje na britský model. Model zahŕňa nasledujúce princípy:
Univerzálna geografická dostupnosť
Univerzálna príťažlivosť
Pozornosť voči menšinám
Príspevok k národnej identite a zmyslu pre komunitu
Vzdialenosť od vlastných záujmov
Priame financovanie a univerzálnosť platieb
Konkurencia skôr v dobrom programovaní ako v číslach
Smernice, ktoré skôr oslobodzujú ako obmedzujú
Zatiaľ čo uplatňovanie určitých zásad môže byť jednoduché, ako v prípade dostupnosti, niektoré zásady môžu byť nedostatočne definované alebo ťažko realizovateľné. V kontexte meniacej sa národnej identity môže byť úloha verejnoprávneho vysielania nejasná. Rovnako tak subjektívna povaha dobrého programovania môže vyvolať otázku vkusu jednotlivca alebo verejnosti.[4]
V rámci verejnoprávneho vysielania existujú dva rôzne pohľady na komerčnú činnosť. Jedným z nich je, že verejnoprávne vysielanie je nezlučiteľné s komerčnými cieľmi. Druhým je, že verejnoprávne vysielanie môže a malo by konkurovať na trhu komerčným vysielateľom. Túto dichotómiu zdôrazňujú aspekty verejnej služby tradičných komerčných vysielateľov[4].
Verejnoprávni vysielatelia v každej jurisdikcii môžu, ale nemusia byť synonymom vládnych vysielateľov. V niektorých krajinách nie sú verejnoprávni vysielatelia sankcionovaní vládnymi ministerstvami [potrebné objasnenie] a majú nezávislé prostriedky financovania, a preto majú redakčnú nezávislosť.
Verejnoprávni vysielatelia môžu získať svoje finančné prostriedky z povinného televízneho licenčného poplatku, individuálnych príspevkov, vládneho financovania alebo komerčných zdrojov. Verejnoprávni vysielatelia sa nespoliehajú na reklamu v rovnakej miere ako komerční vysielatelia, alebo vôbec; to umožňuje verejnoprávnym vysielateľom vysielať programy, ktoré nie sú komerčne životaschopné pre masový trh, ako sú relácie o verejných záležitostiach, rozhlasové a televízne dokumenty a vzdelávacie programy.
Jednou zo zásad verejnoprávneho vysielania je poskytovať pokrytie záujmov, pre ktoré chýbajú alebo sú malé trhy. Verejnoprávne vysielanie sa snaží dodávať sociálne prospešné témy, ktoré inak komerční vysielatelia neposkytujú. Takéto nedostatočné poskytovanie sa zvyčajne tvrdí, keď sú výhody pre divákov relatívne vysoké v porovnaní s výhodami pre inzerentov z kontaktovania divákov. Často sa to stáva v nerozvinutých krajinách, ktoré majú zvyčajne nízke výhody z reklamy.
Alternatívnym modelom financovania, ktorý navrhol Michael Slaby, je poskytnúť každému občanovi kredity, ktoré môže použiť na zaplatenie kvalifikovaným mediálnym zdrojom za občianske informácie a spravodajstvo.
Okrem toho môže verejnoprávne vysielanie uľahčiť implementáciu kultúrnej politiky (priemyselná politika a investičná politika pre kultúru).
Napríklad Austrálii sa od Australian Broadcasting Corporation zo zákona vyžaduje, aby „podporovala a propagovala hudobné, dramatické a iné múzické umenie v Austrálii“ a „vysielala programy, ktoré prispievajú k pocitu národnej identity“ s osobitným dôrazom na regionálnu a vidiecku Austráliu“. 8] Okrem toho má služba Special Broadcasting Service (SBS) odrážať ducha a zmysel pre multikultúrne bohatstvo a jedinečné medzinárodné kultúrne hodnoty v rámci austrálskej spoločnosti.
